Stretli sme sa na Vianoce 23.

„Som hladný!“ posťažoval sa Bill o nejakú polhodinku po tom, čo len tak vedľa seba ležali a užívali si vzájomnú blízkosť. Tom sa tomu len pousmial a neochotne sa pozbieral z postele.

„Poď,“ natiahol k chlapcovi ruku, a keď ju ten prijal, vytiahol ho z postele a odviedol do kuchyne.

„Katrin navarila dobroty. Ukecal som ju, aby niečo nadelila aj nám.“

„A čím si ju ukecal?“

„No… pripomenul som jej svoje kuchárske neumenie a naznačil som jej, že mám obavy, aby ťa to neodradilo a aby si mi neušiel,“ priznal Tom a Bill sa naňho nežne usmial.

„To by som nikdy neurobil. Na to ťa mám príliš rád,“ priznal a Tom mu na to odpovedal bozkom.

„To som rád. Ale tak či tak sa musím naučiť variť. Vyzeráš biedne,“ podpichol ho a on sa hneď našponoval v celej svojej výške, aby dal najavo svoje rozhorčenie. Než však stihol niečo namietnuť, Tom si ukradol jeho pery v dráždivom bozku. Bill sa mu celkom poddal a na hnev okamžite zabudol. A zabudol aj na všetko ostatné, až kým ich nevyrušilo cinknutie mikrovlnky, oznamujúcej ukončenie ohrievania. Keď sa Tom odtiahol, jeho pery boli roztiahnuté do provokačného úsmevu. Hneď mu došlo, že to všetko urobil naschvál, aby ho provokoval, ale v tej chvíli mu to bolo jedno. Skôr naopak, páčilo sa mu to. Ale ak by mal byť úprimný, tak by musel priznať, že sa mu na ňom páčilo úplne všetko.

Tom pred neho položil jeho porciu a vložil do mikrovlnky tú svoju.

„Otvoríme si šampanské?“ spýtal sa, keď si od Billa ukradol ďalší rýchly bozk.

„Ešte nie je polnoc.“

„Nie je, ale na námestie si ho vziať nemôžeme.“

„Tak si ho dáme pred odchodom. Aspoň nás trochu zahreje. Teraz by som si dal čaj.“

„Ou.“

„Čo.“

„Ja… nemám čaj…“ priznal starší z nich a rozpačito sa poškriabal vo vlasoch. „Vôbec ma nenapadlo ho kúpiť a posledný vypil Sami. Vlastne to bol jeho čaj, on si ho kupuje a ja…“ vysvetľoval nešťastne, kým sa naňho Bill neusmial a upokojujúco ho nepohladil po tvári.

„To nevadí. Stačí voda. Alebo čokoľvek, čo máš.“

„Ja… mám colu. A minerálku. Tú si sem nosí Sami. A sľubujem, že kúpim nejaký čaj. Alebo ho môžeme kúpiť spolu. Vyberieš si niečo, čo máš rád. Ja… chcem, aby si sa tu cítil dobre,“ priznal Tom hanblivo a Bill sa ešte viac usmial. Bolo také nádherné počúvať tieto slová. Ešte nikdy sa nikto tak veľmi nesnažil si ho získať, ako práve Tom, a on ho za to miloval každou minútou viac a viac.

„Ja sa tu cítim priam výborne. Aj bez čaju. Stačíš mi na to ty. Netráp sa tým. Radšej sa poď najesť, lebo ti to vychladne,“ uisťoval ho, držiac jeho tvár v dlaniach a pery tesne vedľa jeho. Mladík si so zamilovaným úsmevom ukradol ešte jeden bozk a potom sa už spoločne pustili do neskorej večere. Išlo im to ale dosť pomaly, pretože od seba nedokázali odtrhnúť oči a viac času strávili sledovaním toho druhého, než pozeraním do taniera. Zamilovane sa na seba usmievali a vymieňali si plaché pohľady. Nakoniec sa im však podarilo všetko zjesť a Bill sa ochotne pustil do umývania použitého riadu, zatiaľ čo Tom hľadal poháre na šampanské. Na svoje veľké zdesenie však zistil, že žiadne nemá.

„Do čerta,“ zamrmlal si pod nos, no Bill to aj tak začul.

„Čo sa deje?“

„No… ja…“

„Tak čo za pohromu je to tento krát?“ podpichol ho s krivým úsmevom a rukami zloženými na hrudi, očakávajúc, akú ďalšiu ´pohromu´ Tom objavil.

„Nemám poháre na šampanské. Vlastne ani na víno alebo… na nič, okrem obyčajných šálok a pohárov,“ priznal Tom nešťastne a Bill sa skutočne snažil nerozosmiať sa. Vydržalo mu to asi päť sekúnd. Keď sa mu však napokon predsa len podarilo upokojiť, omotal mu ruky okolo krku a venoval mu ďalší zo svojich sladkých bozkov.

„Na tom predsa nezáleží. Aj keby sme ho mali piť priamo z fľaše. Čo by bolo asi dosť komické, vzhľadom na to množstvo bubliniek,“ zamyslel sa naoko mladší z chlapcov a pobavene sa pri tej predstave uchechtol.

„Áno, to by bolo. Ja som len chcel… chcel som, aby to bolo dokonalé.“

„Ale ono to JE dokonalé,“ zdôraznil Bill a naliehavo sa mu zahľadel do očí, aby si aj on v tých jeho mohol prečítať, že to myslí úprimne. „Ešte nikdy som sa necítil tak dobre ako s tebou. Netráp sa pre také maličkosti,“ uisťoval ho, hoci ho to v kútiku duše tešilo. Ukazovalo mu to totiž, ako veľmi na ňom Tomovi záleží. Lenže nechcel, aby sa tým trápil. V podstate to boli skutočne len nepodstatné hlúposti. Hoci… aj tak si neodpustil ešte jedno malé podpichnutie.

„Ale… tak ma napadá… Vieš to šampanské vôbec otvoriť?“ spýtal sa nevinne, no náhla bledosť na mladíkovej tvári mu dala jasnú odpoveď. „Ups… asi som sa nemal radšej pýtať,“ zamrmlal si popod nos a naozaj vynaložil veľa úsilia, aby sa znova nerozosmial. Tento krát sa mu to podarilo ovládnuť, a tak sa len pousmial. „To nevadí, pretože ja to viem,“ uistil ho, vlepil mu rýchlu pusu a chopil sa šampusu. Dal dolu alobal a už už sa chytal drôtika, keď ho Tom opäť zastavil.

„Počkaj!“ vykríkol a Bill rezignovane vydýchol.

„Čo zas? Tomi, všetko je v poriadku. Dáme si šampus a pôjdeme na námestie.“
„V tom je práve ten problém. To námestie je totiž celkom ďaleko.“

„A?“ nedochádzalo Billovi, prečo sa jeho priateľ tvári tak skrúšene.

„Pôjdeme autom. Budem šoférovať, nemôžem piť,“ pripomenul a v duchu si nadával do idiotov. Dnes navystrájal toľko hlúpostí, že to ani nie je možné. Ak si po tomto Bill o ňom nebude myslieť, že je totálny chudák, tak už asi nikdy. Lenže Bill sa miesto toho capol do čela a sám nad sebou pokrútil hlavou.

„Som ja ale hlupák. Tiež ma to mohlo napadnúť. To nevadí. Tak si ho dáme, keď sa vrátime.“

„Vrátime? Ty… ty sa chceš vrátiť sem?“ vykoktal prekvapene Tom, neschopný uveriť svojmu šťastiu. Bill chvíľu nerozumel jeho prekvapeniu, no keď mu to došlo, úplne očervenel.

„No, áno. Ja… myslel som, že by sme mohli ostať spolu. Myslím, pri všetkej počestnosti, samozrejme. Len byť proste spolu,“ priznal zahanbene a dúfal, že tým Toma neodradí. Nechcel naznačiť, že sa s ním plánuje dnes vyspať, no zároveň dúfal, že ani Tom to tak nechce. A ako sa ukázalo, ten na niečo také vôbec nemyslel.

„Ja… Moc sa teším. Myslel som, že sa budeš musieť vrátiť domov.“

„Nie, nemusím. Vlastne sa tam už vôbec nemusím vrátiť,“ priznal a práve v tej chvíli si uvedomil, aké je to super. „Môžeme byť spolu celý deň, ak budeš chcieť. A aj potom sa môžeme pokojne stretávať. Mama ostáva u deda. Mne začína po novom roku brigáda a tiež sa musím učiť na skúšky, ale ak budeš chcieť, môžeme sa stretávať a…“ už nedokončil, pretože Tom ho umlčal bozkom. Keď sa od neho odtiahol, jeho tvár zdobil nadšený úsmev.

„To je dnes tá najlepšia správa. Ja… som nadšený. Môžem urobiť niečo, čo by ťa potešilo? Lebo mám pocit, že dnes kazím všetko, čoho sa chytím,“ priznal, držiac Billove ruky vo svojich, no úsmev mu z tváre neschádzal. Pri takýchto dobrých správach boli jeho prúsery nepodstatné. Chlapec si jednu ruku vymanil z tej jeho, aby ho mohol s láskou pohladiť po tvári.

„Čo takto uvariť kávu, aby sme to na tom námestí zvládli?“

„Cestou na námestie musím vyzdvihnúť Andreasa a Samiho. Dúfam, že ti to nevadí,“ ozval sa Tom o chvíľu neskôr. Kým sa voda v kanvici uvarila, on zatiaľ porcioval kávu do hrnčekov a Bill sedel pri stole a kŕmil sa čipsami.

„Vôbec nie. Sú zlatí, rád ich znovu uvidím. Ja sa mám zas stretnúť so svojimi dvoma najlepšími priateľmi. Budú ma čakať na námestí. Ešte o tebe nevedia, budeš prekvapenie,“ priznal a Tom sa naňho za to usmial.

„Dúfam, že príjemné.“

„Ó, tým som si istý. Georg ťa bude milovať.“

„Och, vážne?“

„Jasné. Čím viac budeš milovať ty mňa, tým viac bude on milovať teba,“ uistil ho a on sa rozosmial.

„Tak fajn. Budem sa snažiť,“ uistil ho a postavil pred neho hotový nápoj. „A čo ten druhý kamarát? Budem sa páčiť aj jemu?“

„No to neviem, on je trochu náročnejší…“ podpichol ho, no než mu stihol Tom odpovedať, jeho mobil sa rozsvietil a zvonením oznámil prichádzajúci hovor.

„Andreas? Čo sa deje?“

„Čo by sa dialo? Mrzne! Pusť nás dnu!“ oznámil hlas v slúchadle a Tom vyvalil oči.

„Vy ste tu?“

„Samozrejme. Hádam si si nemyslel, že ťa dnes necháme samého.“

„Ale ja nie som sám.“

„Tým lepšie. A teraz nás konečne pusti dnu. Nebudem si na teba zbytočne míňať kredit,“ oznámil sucho Andy a zložil. Tom ostal chvíľu nechápavo stáť a potom sa konečne vybral k dverám, aby stlačil tlačidlo otvárania a pootvoril aj dvere na svojom byte a vrátil sa k stolu.

„A máme po pokojnom večere.“

autor: Jasalia