Stretli sme sa na Vianoce 27.

Zobudili Andyho a ten si Samiho vzal do náručia, aby ho nemusel budiť. Gustav ich zaviedol o poschodie vyššie, pričom Andy už dávno ľutoval, že chlapca nezobudil, pretože ten bol síce ľahký, ale celkom rýchlo sa preniesol, a otvoril im hneď prvé dvere.

„Toto je hosťovská izba. Je tam aj kúpeľňa. Kde je kuchyňa viete. V ďalšej izbe bude spať Bill a Tom. Izba na konci chodby je moja. Tam nevstupujte, nech by sa dialo čokoľvek. Dobrú noc,“ oznámil im lakonicky a vrátil sa späť do obývačky. Tom za ním ešte chvíľu nechápavo pozeral, než ho prebralo buchnutie dverí – to keď sa Andy konečne zbavil svojho nákladu a zavrel dvere ich izby, aby sa mohol pridať k svojmu priateľovi v posteli. Zhodil zo seba svoje oblečenie a prehodil ho cez kreslo – naučený poriadkumilovnosti zo života so Samim – a potom povyzliekal aj spiaceho mladíka. Sami sa vôbec nezobudil, bol úplne K.O. Andy posunul chlapca na kraj postele a z ostatnej časti odsunul prehoz a prikrývku. Samiho presunul na uvoľnené miesto, prehoz po chvíľke premýšľania zhrnul niekam nabok, aby sa na ňom pri vstávaní niekto neprizabil, a vliezol si do postele. Svojho miláčika si pritiahol do náručia a poriadne ich oboch poprikrýval. Sami aj v spánku našiel jeho ruku a preplietol ich prsty, aby si ho k sebe mohol pritiahnuť čo najbližšie.

„Dobrú noc, Sami. Ľúbim ťa.“

Tom nechápavo pozeral za odchádzajúcim Gustavom a rozmýšľal, čo mohol myslieť tým, že do jeho izby nemajú chodiť, nech budú počuť čokoľvek. S otázkou vpísanou na tvári sa pozrel na Billa a ten zrejme pochopil, čo ho tak zaujalo, pretože len so záhadným úsmevom pokrčil ramenami.

„Majú trochu… hlučnejší sexuálny život!

„Aha.“

„Haha, čo je?“ zasmial sa Bill.

„No, ja neviem. Tí tvoji kamaráti sú nejakí čudní. A vôbec nie sú priateľskí. Pozerajú sa na nás, akoby sme ich chceli okradnúť.“

„To sa ti len zdá. Sú fajn, len ich musíš spoznať a oni musia spoznať teba a chalanov. Sú len trochu viac opatrní, ale majú na to svoje dôvody. Nerieš to, len buďte prirodzení a uvidíš, že sa to zlepší. A teraz poď spať, som už unavený.“

„Dobre, prepáč. Ja len… chcem, aby ma mali radi. Sú to tvoji priatelia a záleží ti na nich a ja by som bol rád, keby sme spolu vychádzali tak, ako ty vychádzaš s Andym a Samim.“

„Andy a Sami sú super. A ja verím, že spolu budeme perfektne vychádzať. Netráp sa tým a poď do postele,“ uzavrel to Bill a chytil ho za ruku, aby si ho mohol odviesť do izby. Sám pre seba sa však celý čas šťastne usmieval a v hrudi sa mu rozlievalo úžasné teplo, ktoré mu vháňalo do očí slzy dojatia. Tom bol taký zlatý v tej svojej snahe byť preňho dokonalým vo všetkých smeroch. Bill bol presvedčený, že ešte nikdy sa nikto nesprával tak zamilovane ako Tom. A čo sa mu na tom páčilo najviac, bolo, že to vôbec neskrýval. Už mal pred tým nápadníkov a bol aj na nejakom tom rande, ale žiadny z jeho nápadníkov sa k nemu takto nesprával.

Obaja sa vyzliekli otočení k sebe chrbtom, každý poukladal svoje oblečenie na jedno kreslo, potom sa ešte niekoľko krát zhlboka nadýchli, aby prekonali svoju nervozitu, a konečne sa pomaly otočili k sebe. Obaja mali na sebe len boxerky, Bill malinké čierne a Tom klasické biele. Bill sa červenal, oči sa snažil udržať pri zemi, aby necivel na muža oproti a rukami si nenápadne prekrýval rozkrok. Tom, na rozdiel od Billa, nič neskrýval a chlapca si otvorene prezeral. Nie že by nikdy nevidel iného muža v spodnej bielizni, no tento krát to bolo iné. Billa miloval a priťahoval ho. Keď sa bozkávali, bolo to ako z iného sveta. Akoby prestalo existovať všetko ostatné a ostali len oni dvaja. A bol vzrušený omnoho viac, než pri ktorejkoľvek žene tesne pred vyvrcholením. S Billom to bolo proste úplne iné a omnoho intenzívnejšie. No doteraz ho vždy videl oblečeného (okrem toho prvého razu v šatni v posilňovni), ale vtedy ho ešte nemiloval a aj vtedy sa naňho vlastne pozeral čo najmenej. Lenže teraz po tom všetkom už vedel, že to ich vzájomné zbližovanie pomaly, ale isto smeruje k milovaniu, a tak bol zvedavý, ako bude jeho telo reagovať, keď ho uvidí nahého. Mal totiž trochu obavu, aby ho jeho telo nezradilo v tej najnevhodnejšej chvíli. Ale stačil jediný pohľad a bolo mu jasné, že jeho malému priateľovi tam dole to rozhodne prekážať nebude. Bill bol štíhly, dokonca viac než to. Pri pohľade naňho chápal všetky tie mamičky, ktoré sa snažili vykŕmiť svojich potomkov. Mal uzučké boky a plochú hruď, čo bolo v priamom rozpore s tým, čo sa mu páčilo na ženách, no vôbec mu to nevadilo. Pokožku mal bielu a hladkú a on túži dotknúť sa jej a okúsiť, či je skutočne taká jemná ako vyzerá. A pôsobil tak krehko a zraniteľne, až si uvedomil, že už sa nemôže hnevať na jeho priateľov, že ho až tak chránia a nedôverujú mu. Ani on by si nedôveroval. Aj teraz sa bál, že by mu mohol ublížiť, a tak radšej odtrhol svoj zrak od jeho tela (konkrétne od tej jedinej zakrytej časti) a rýchlo sa premiestnil do postele.

„Poď sem ku mne.“

„Dobre. Len vypnem svetlo. Zapneš nočnú lampu? Alebo…“ Tom zapol lampičku v záhlaví postele a počkal, kým si Bill ľahol k nemu. Pritiahol si ho do náručia a venoval mu zamilovaný bozk. Bill mu odpovedal, ale jemu sa zdalo, že do toho nedáva všetko. Preto sa od neho odtiahol, ale len natoľko, aby sa mu mohol pozrieť do očí.

„Čo sa deje? A nehovor mi, že nič, pretože ti to neuverím.“

„Nič. Teda… niečo, ale… ja… vieš… ty…“ koktal Bill a jeho tvár sa zafarbila do červena hanbou. Niečo ho skutočne trápilo, no nechcel o tom hovoriť. Bál sa odpovede. Ale mohol o tom mlčať?

„Ja… dnes… videl si ma nahého. Teda… skoro a ja… viem, že si pred tým bol vždy len so ženami a… no, napadlo ma, že… ja nevyzerám veľmi ako žena. Teda, myslím hlavne od krku dole. Nemám prsia a boky a…“ koktal Bill, oči upierajúc niekam do rohu miestnosti. No keď zacítil na svojom tele čudné natriasanie, konečne na Toma pozrel a zistil, že sa smeje. Skoro by ho to urazilo, no potom si povedal, že je to vlastne dobré znamenie. Ak sa Tom smeje, zrejme to znamená, že ho tá myšlienka pobavila. A ak ho pobavila, pravdepodobne mu to až tak nevadí. Alebo áno?

„Bavíš sa?“ spýtal sa ho nakoniec a on pokýval hlavou. Bolo ťažké nesmiať sa, no skutočne sa snažil.

„Vieš, tak trochu ma to napadlo, ale došiel som k presvedčeniu, že to nebude problém. Mám ti to dokázať?“ provokoval ho a svojim napoly tvrdým penisom sa otrel o jeho stehno. Bill zalapal po vzduchu a šokovane pozrel Tomovi do očí, no potom uvoľnene vydýchol a aj on sa usmial.

„Nie, to nemusíš. Verím ti. A som rád… Teda, nie, že máš problém, ale…“ neodpustil si podpichnutie a Tom ho za trest capol po zadku, teda aspoň po tej časti, ku ktorej sa v tejto polohe dopracoval. Obaja sa však potom len zasmiali a po ďalšom bozku sa konečne uložili k spánku. Tom vypol lampičku a zavrel oči. Bol to taký úžasný pocit držať Billa v náručí!

„Vieš, že ťa milujem, však?“

„Áno, viem. Aj ja ťa milujem, Tomi. Dobrú noc.“

„Dobrú noc.“

Gustav sa vrátil do obývačky a našiel svojho priateľa, ako odnáša špinavé poháre do kuchyne. Podišiel k nemu a objal ho zozadu okolo pása, pritisnúc svoju tvár na jeho chrbát.

„Nemusíš to robiť. Môžeme tu upratať zajtra.“

„Nie je toho tak veľa, bude to za chvíľu. Treba odložiť hlavne potraviny, lebo potom to už nebude jedlé.“

„Dobre. Ja… dnes som sa k tebe nechoval pekne. Prepáč mi to.“

„To nevadí, viem, prečo to tak bolo. Si len prehnane opatrný.“

„To áno. Ale… ak chceš, môžeš ma za to potrestať,“ navrhol Gustav a rukou zišiel dolu, až niekam pod opasok a potom ešte trochu nižšie. Georg sa vystrel a v očiach mu zasvietilo. Jeho nemravnému ja stačilo len tak málo, aby sa začalo dvíhať do pozoru a tlak Gustavovej ruky pôžitok iba znásoboval.

„Hm… máš pravdu, zaslúžiš si potrestať. Ale najskôr to tu uprac. Ja idem do sprchy. A nebuď dlho, chcem aby si ma dôkladne umyl,“ oznámil mu naoko chladným hlasom, no v jeho vnútri to všetko vrelo. V bežnom živote bol Gustav ten, kto rozkazoval a mal navrch, ale v posteli… V posteli to bolo úplne naopak a on si to užíval. Obaja si to užívali a on musel teraz porozmýšľať, čo si preňho pripraví.

Keď Toma tesne pred tým, než zaspal, prebudili tlmené výkriky, pochopil Gustavove upozornenie, no pokúsil sa to neriešiť a opäť zaspať. Ale šlo to ťažko. To si to fakt nemohli nechať na neskôr, keď tu nebudú mať nikoho?

„Z toho si nič nerob. Zvykneš si,“ ozval sa vedľa neho rozospatý hlas jeho spoločníka a on naňho rýchlo pozrel.

„Neviem, či si chcem zvykať. Radšej by som spal.“ Spoza dverí sa ozval hlasný ston a on zúfalo zvrátil hlavu dozadu. To ako fakt? Bill sa zasmial. Chápal Tomove rozpaky aj rozpoloženie. Aj on sám sa cítil divne, keď to počul po prvý krát… aj po druhý, tretí a tak ďalej. Ale vtedy tu bol sám a nie so svojím novým priateľom, s ktorým ale ešte nemal sex, a tak to bolo o to viac nepríjemné.

„Prepáč. Viem, že ti to nie je príjemné. Zrejme si mysleli, že už spíme.“

„To nevadí. Ja len… Chalani hovorili, že ste sa spoznali v Loitsche. Ty si tam býval?“

„Áno. Čo si pamätám, bývali sme s maminými rodičmi. Sú super. Mama je umelkyňa, takže sme nikdy nemali veľa peňazí. Ale vystačili sme si… tam… A potom sa mama zoznámila s Gordonom a už sme tam nemohli ostať. Gordon ešte nejaký čas chodil k nám, ale v tom starom dome nebolo dosť miesta. Lenže mama nechcela odísť a nechať svojich rodičov samých. Až sa nakoniec starká nahnevala a mamu doslova vyhodila. Nadala jej, že či si o nej myslí, že sa o seba nevie postarať. A dedo si pohovoril s Gordonom a dohovoril mu, aby mamu požiadal o ruku, ak s ňou chce ostať a on to urobil. A tak sme sa presťahovali sem. Gordon dokonca ešte pred tým kúpil väčší byt, aby mamu presvedčil. A mne dohodol pohovor do rovnakej školy, do akej chodia Géčka. A samozrejme ma zobrali. My sme sa v lete s chalanmi spriatelili, a dokonca sme spolu aj hrali, a keď som dostal možnosť v tom pokračovať aj po lete, tak som bol dosť otravný, aby som to dosiahol. Ako si počul, nebol som v dedine moc obľúbený, a tak som dúfal, že keď sa presťahujem do väčšieho mesta, tak sa to zmení.“

„Takže si svoju mamu nakoniec presvedčil.“

„Nie tak celkom. Presvedčilo ju až to, keď ma kvôli mojej inakosti v škole zmlátili. Nebolo to prvý krát, ale nikdy to nebolo také zlé. A nikto sa ma nezastal. Rodičia tých detí ani učitelia v škole. Až to moju mamu naštvalo. Myslím, že dovtedy si myslela, že život na dedine je pre mňa to najlepšie. Že sa tam aspoň nezapletiem s nejakými nekalými živlami,“ uchechtol sa Bill a potom pokračoval. „Myslím, že strach o rodičov bol z veľkej časti len výhovorkou. A možno nie. Neviem, čo ju tak veľmi desilo. Ale keď to v škole začalo byť naozaj zlé, rozhodla sa, že bude lepšie odísť. A tak sme prišli sem a ja som začal chodiť do školy s Géčkami a spolu sme si aj založili skupinu.“

„A ty si tam spieval.“

„Áno.“

„A ako vám to išlo? Ešte hráte?“

„Už moc nie. Nikdy sa nám nepodarilo sa presadiť. Bavilo nás to a myslím, že nám to aj šlo, ale vždy nám niečo chýbalo.“

„A Gordon vám nepomohol?“

„Trochu áno, skúšal to. Vravel, že by sme si k sebe mali niekoho pribrať, ale nikdy sa nám nepodarilo nájsť nikoho, s kým by sme si dostatočne rozumeli. Aj Gordon nám pár krát niekoho dohodil, ale väčšinou sme sa nezhodli. Len raz sme si našli niekoho, s kým to skutočne išlo… až kým sa ten chalan neodsťahoval. A potom nám chcel dohodiť ešte jedného gitaristu. Vravel, že tento chalan je skutočne perfektný. Že má rád inú hudbu, ale že by sme sa možno vedeli dohodnúť a doplniť. Lenže potom si Georg na skateboarde zlomil ruku a krátko na to sa Gustavovi rodičia odsťahovali do zahraničia a vzali ho zo sebou a my sme skončili. A keď sa vrátil, už to nemalo zmysel.“

Bill sa na chvíľu odmlčal, ako spomínal na to obdobie a potom sa zrazu sám pre seba potichu zasmial. „Vieš, čo je vtipné?“

„Nie.“

„Možno si to mohol byť ty. Ten gitarista. Gordon hovoril o zázračnom gitaristovi v našom veku. Hovoril, že ho chystal hlavne na sólovú kariéru, že by mohol hrať pre rôznych hudobníkov, ale že by sa možno mohol uchytiť s nami. Gordon veril, že by sme sa mohli presadiť, keby sme k sebe našli niekoho, kto by nám dodal iskru. Nejaký ten chýbajúci článok. Keby sa to všetko vtedy nepokazilo, možno sme sa mohli spoznať už dávno.“

„Možno áno. Ale nie som si istý, či by som to vtedy tak ocenil. Že by som ocenil teba,“ priznal Tom úprimne a na Billa sa usmial. „A ak by to tak malo byť, som rád, že som to nepokazil a že som ťa spoznal až teraz. Lebo by som o teba nechcel prísť.“

autor: Jasalia