Stretli sme sa na Vianoce 33.

Nasledujúce ráno sa Bill zobudil v Tomovom náručí. To nebolo nič nové, stávalo sa to takmer pravidlom. Nová však bola tá neznáma, trochu nepríjemná bolesť medzi polkami a nezvyčajný pocit nahého tela na tom jeho. Keď si uvedomil, že sa mu do boku tlačí Tomov ztoporený penis, jeho tvárička sa zafarbila do ružova.

„Ranná erekcia. Nepoznáš?“ doberal si ho Tom a on očervenel ešte viac. Samozrejme, že to poznal, veď aj práve v tejto chvíli…

„Takže poznáš,“ spokojne konštatoval mladík s vrkôčikmi, keď jeho ruka zablúdila do príslušných miest Billovho tela a prstami sa zľahka dotkol jeho napätej mužnosti. Chlapec zalapal po dychu a zdvihol panvu. Bol to taký nezvyčajný pocit, keď sa ho dotýkali ruky niekoho iného, no bolo to veľmi príjemné. Odrazu však Tom ruku stiahol a odtiahol sa od neho. Bill nechápal, prečo to urobil, dúfal, že bude pokračovať a dotiahne to do konca, ale Tom sa len pobavene usmieval. Keď si uvedomil, že si ho len doberá, vrhol sa naňho a zvalil ho do perín. Obkročmo si naňho sadol a pohol bokmi, čím ich oboch donútil roztúžene zavzdychať. Tom však jeho boky zastavil a zvážnel. Bill nechápavo zaklipkal viečkami.

„Ty… nechceš?“ nešťastne šepol a už už sa chystal z priateľa zliezť, keď ho ten zastavil pobaveným uchechtnutím.

„Chcem. Samozrejme, že chcem! Ale nechcem ti ublížiť. Musíme začať pomaly, aby si tvoje telo zvyklo.“

„Ou. Tak ty nechceš… to. No…“ chlapec sa najskôr chvíľu zarazene mračil, ale potom sa začal spokojne usmievať. „Veď to sa dá vyriešiť aj inak,“ poznamenal a na Toma si ľahol tak, aby sa ich mužnosti dotýkali čo možno najtesnejšie. A opäť rozhýbal boky. Tom sa najskôr trochu zarazil, pretože si myslel, že si to chce Bill s ním vymeniť. Lenže toho to v jeho nevinnosti ani nenapadlo, jediné, po čom túžil, bolo uspokojenie. Uspokojenie z rúk Toma. A ten mu ho doprial.

Približne o hodinu neskôr sa konečne vyhrabali z postele a po spoločnej sprche si zasadli k raňajkám. Veľa sa bozkávali a usmievali a Bill sa aj veľa červenal, za čo ho Tom miloval ešte viac. No napokon padla otázka, po ktorej atmosféra trochu zvážnela. Tom sa totižto Billa opýtal, aký má plán na dnešný deň. A Bill to celkom nechápal.

„Ja… myslel som, že budeme spolu,“ priznal, za čo si od staršieho chlapca vyslúžil úsmev.

„To by som veľmi rád. Ale chystám pre teba prekvapenie. A vieš, nebude to prekvapenie, keď budeš pri jeho príprave,“ priznal, na čo sa Billove oči rozšírili do priam obrovských rozmerov.

„Prekvapenie?“

„Áno, prekvapenie. Ale keďže je to prekvapenie, nečakaj, že ti ho prezradím. Dozvieš sa to až večer.“

„Ou, si krutý,“ informoval ho Bill a nafúkol líčka. Tom sa zasmial a vlepil mu pusu na čelo ako malému dieťaťu. Bill sa chcel nafúknuť ešte viac, no miesto toho sa pobavene rozosmial. A začal premýšľať, ako strávi dnešný deň, aby sa pri tom nezbláznil od nervozity.

Nakoniec sa rozhodol ísť navštíviť rodinu. Nechcelo sa mu však ísť autobusom, a tak sa nechal odviesť ku Gustavovi. Tom sa pri tom poctivo presvedčil, že jeho láska bezpečne zmizla za dverami a zamieril si to do obchodného domu. Musel dokúpiť pár čerstvých potravín na dnešnú romantickú večeru a samozrejme kvety.

„Héj, usmievaš sa ako mesiačik na hnoji. Prečo sa usmievaš ako mesiačik na hnoji?“ Gustav znel najskôr pobavene, no následne sa jeho tón zmenil na podozrievavý. Bill sa nevinne usmial a líčka sa mu dnes snáď už po sté zafarbili do ružova.

„Héj, čo čo…“

„Ja by som povedal, že to znamená, že náš Billí už nie je panic,“ lakonicky poznamenal Georg, pohodlne rozvalený v pohovke. Od Gustava si za to vyslúžil vražedný pohľad, ktorý sa však vzápätí obrátil späť na Billa.

„Hovoril si, že sa s ním chceš vyspať až dnes,“ neodpustil si surovú poznámku, na čo jeho milenec odpovedal pobaveným uchechtnutím.

„Je už takmer jedenásť. Myslím, že mal dosť času.“

„Ty kuš! A ty hovor!“ ukázal na Billa, no ten sa len s námahou ovládal, aby sa nerozosmial. Tí dvaja boli fakt podarení.

„Poviem, ak so mnou pôjdete do Loitsche.“

„Si sa zbláznil?“

„Nie. Mal by som ísť pozrieť rodinu, ale nechce sa mi ísť busom. A Tom pre mňa chystá prekvapenie, tak nemôže ísť so mnou. A ja sa asi zbláznim, kým sa opäť stretneme!“ priznal Bill a nahodil prosebný kukuč. Gustavovi sa síce moc nechcelo, ale Georg vyčaril úškrn a pokrčil plecom, že je mu to jedno. A tak šli a Bill im všetko porozprával a Tom si u nich za svoje správanie pripísal aspoň jedno bezvýznamné plus. Doma sa však k svojmu priateľovi nepriznal. Gordon sa ho síce medzi štyrmi očami spýtal, ako sa k nemu správa a či je k nemu dobrý, na čo mu ako odpoveď stačila červeň na Billových líčkach, no pred mamou sa tváril, akoby väčšinu svojho času trávil len nad knihami. Nechcel riskovať podobnú scénu, akú zažil pred pár týždňami doma. Radšej preto predstieral, že nemá žiaden osobný život a čo najviac času trávil s dvojčatami. Keď pred domom jeho starkých zaparkovalo Gustavovo luxusné auto, s radosťou sa rozlúčil a urýchlene opustil nepriateľské územie.

Medzitým Tom – s neustávajúcim úsmevom na perách – nakúpil všetky ingrediencie, ktoré potreboval mať čerstvé, a k nim prikúpil aj jednu červenú ružu. Pôvodne plánoval kúpiť bielu, no po spoločnej premilovanej noci… Skoro by sa aj začervenal (v skutočnosti sa naozaj začervenal, ale to by si nikdy nepriznal)… Po návrate domov zavolal svojej nevlastnej matke a s jej pomocou pripravil pre Billa dokonalú večeru aj s dezertom. Celý byt vyzdobil sviečkami, pri prestieraní stola použil dokonca aj obrúsky a poctivo vyleštil poháre na víno. Po následnej sprche a dokonalej kontrole svojho tela, aby sa presvedčil, či je všetko na svojom mieste, sa obliekol a potom už len netrpezlivo čakal na Billov návrat. Chvíľu pri tom sedel v kuchyni pri stole, potom sa presunul do izby na gauč, skúšal hrať na gitare, pozerať televízor… no nič z toho ho nedokázalo dostatočne upokojiť. Bol nervóznejší ako vtedy, keď mal prvý krát osloviť dievča, ktoré sa mu páčilo. Jasné, hral vtedy formu, ale vnútorne si až taký istý nebol. Teraz si nebol istý vôbec. Čo bola sranda, pretože vedel, že nech by to dnes dopadlo akokoľvek, Bill sa bude usmievať a bude vyzerať spokojne. Možno aj bude spokojný. A keby aj nebol, tak to isto nedá najavo. Ale o to viac Tom chcel, aby sa mu to páčilo, aby mu to chutilo a aby bol spokojný a šťastný.

Ďalší pohľad na hodiny mu napovedal, že od poslednej kontroly prešli sotva tri minúty a že Bill nepríde skôr ako o nejakých desať. Keď mu však zazvonil telefón, okamžite po ňom skočil s nádejou, že je to predsa len on. Nebol. Bol to len Andreas (a samozrejme Sami). Obaja boli zvedaví, ako sa mu dnes darilo s prípravou prekvapenia a hlavne s varením, nakoľko vedeli, že s tým nie je úplne v pohode. Tom mal však podozrenie, že tak trochu dúfali, že ich vyrušia v tom najlepšom. A sám nevedel, či sa za nich na to hnevá, alebo je rád, že ho odpútali od nervózneho pochodovania po jediných dvoch miestnostiach jeho bytu. Dovolil im preto, aby si ho chvíľu doberali a podpichovačne sa ho pýtali, či varil sám, či zvládol dezert a ako romanticky vyzdobil byt (vzhľadom na jeho absolútne neromantickú povahu), aby im nakoniec medzi rečou naznačil, že s Billom už prekročili tú pomyselnú hranicu medzi priateľom a milencom. A potom im to zavesil s oznámením, že práve prišiel Bill a že ich nemajú rušiť, ak nechcú byť synmi smrti. Bill samozrejme neprichádzal (teda prichádzal, ale to Tom nevedel), no on sa konečne uvoľnil a hoci im za toto rozptýlenie bol vďačný, teraz sa už chcel sústrediť len na Billa.

A potom sa zrazu ozvalo klopkanie na dvere.

Tom ostal úplne zaskočený, pretože niečo také sa stávalo skutočne len zriedka. Lenže keď sa klopkanie ozvalo znovu, prinútil svoje nohy pohnúť sa smerom k dverám. Vrhol rýchly pohľad na mobil ležiaci na stole a konečne sa neochotne pohol k dverám v presvedčení, že ho ide otravovať nejaký sused. Len čo však otvoril dvere, jeho tvár sa rozjasnila ako slniečko. Pred dverami totiž stál Bill s úsmevom od ucha k uchu a v rukách držal malý balíček.

„Ahoj,“ nahodil lišiacky úsmev, a keď sa Tom k ničomu nemal a len čumel s ústami dokorán, jeho obočie vyletelo nahor. „Necháš ma tu stáť?“

„N… nie, nie, poď ďalej. Ja len… ako si sa sem dostal?“

„Jednoducho. Práve odchádzal niekto von. Zrejme vyzerám dôveryhodne. Čo myslíš?“ prešiel okolo neho, provokatívne krútiac bokmi. Tomov pohľad sa prilepil na tú časť chlapcovho tela a na niekoľko chvíľ stratil reč. Bože, ten Bill bol taký nádherný! A sexi! A úžasný! A…

„Hej, Tom! Zatvor ústa a dvere a poď ma konečne poriadne privítať!“ prebral ho Billov smiech a on nad sebou pokrútil hlavou. Správal sa ako zamilovaný pubertiak!

Aby napravil svoju reputáciu, Tom konečne pristúpil k Billovi a poriadne ho pobozkal. Prerušiť bozk ich donútil až nedostatok kyslíka. Tom potom galantne pomohol Billovi z kabáta, neodpustiac si pri tom zopár bozkov na jeho krk. Bill sa pri tom spokojne usmieval a užíval si všetku pozornosť. Tom si ho odviedol k nádherne prestretému stolu, daroval mu prekrásnu ružu, nalial pohár chutného sladkého vína a potom sa trochu potrápil pri naberaní hlavného chodu. Bill sa potuteľne usmieval, keď sledoval, ako sa Tom márne snažil, aby jeho porcia vyzerala čo najlepšie, no nijako sa mu to nedarilo. Keď už to trvalo pridlho, zľutoval sa nad ním a objal ho okolo pása.

„Láska, ja to chcem jesť, nie obdivovať!“ upozornil ho, na čo Tom okamžite prestal so svojím snažením. To oslovenie spôsobilo, že sa mu stiahol žalúdok.

„Prepáč. Ja… Len chcem, aby to bolo dokonalé,“ priznal, na čo si ho Bill otočil v náručí a vtisol mu bozk na ústa.

„JE to dokonalé. Všetko. Naozaj,“ uistil ho a po ďalšom bozku sa opäť usadil k stolu. Tom konečne naložil dve porcie svojej poctivo vlastnoručne pripravenej večere a než ju položil na stôl, ešte raz sa zhlboka nadýchol a vydýchol.

„Mňam. Je to skvelé! A že vraj nevieš variť!“ ozval sa Bill po tom, čo s chuťou zhltol niekoľko súst šťavnatého mäska, smotanovej omáčky a ryže. Jazýčkom si zlízal zvyšky omáčky z pier, čo spôsobilo menšie pripomenutie istého miesta pod Tomovým pásom. Neodpútalo to však pozornosť od komplimentu, ktorý mu vyvolal široký úsmev na perách.

„Och, mal by si sa takto usmievať častejšie. Pristane ti to,“ pokračoval v pochvalách Bill, čím do Tomovej tváre privolal nával červene. Bože, v živote ho už pochválilo množstvo žien a dievčat a bolo to aj pri delikátnejších príležitostiach, ale žiaden kompliment ho nepotešil tak, ako aj ten najjednoduchší od Billa. A zdalo sa, že Billa tešilo privádzať ho do rozpakov. Veď aj teraz si ich vychutnával so spokojným úškrnom. Až po chvíli sa vrátil späť k jedlu a dovolil tak aj Tomovi si vydýchnuť.

Po vynikajúcej večeri a ešte lepšom dezerte pozostávajúcom z hromady šľahačky, mascarpone a ovocia sa Bill zvalil na Tomov gauč a vyložil si nohy.

„Bolo to úžasné. A vieš, čo budem robiť teraz? Nič. Totálne som sa prežral,“ oznámil svojmu priateľovi, na čo sa ten usmial. Presne toto počul už aj včera.

„Keď to bude takto pokračovať, stlstnem pri tebe,“ pokračoval, kým sa uveleboval v náručí svojho milého a následne si pohladkal brucho. Tom sa len spokojne usmieval.

„Pár kíl navyše by ti neuškodilo. Ja som hlavne rád, že ti chutilo,“ priznal a vlepil mu bozk na spánok. Nerobili nič, len tak sedeli a napriek tomu sa nikdy necítil šťastnejší a spokojnejší. Bolo mu tak dobre, že by takto pokojne ostal až naveky.

„Och, na niečo som zabudol,“ vyskočil zrazu Bill na nohy a hnal sa do kuchyne, kde nechal prinesený balíček. Tom si ho samozrejme všimol už skôr, no keďže sa o tom Bill doteraz nezmienil, predpokladal, že sa ho to netýka. Bill mu predsa povedal, že jeho darček bolo jeho panenstvo. Teraz sa však zdalo, že balíček patril jemu a on tým nebol nadšený.

„Niečo som ti priniesol,“ priznal Bill a podal mu malú krabičku zabalenú v striebornom lesklom papieri.

„To si nemal. Hovoril si predsa… Ja pre teba nič nemám, myslel som…“ priznal nešťastne Tom, no Bill sa naňho nežne usmial a pohladil ho po tvári.

„Ja… nechcel som, aby si bol nešťastný. Ja len… prosím, otvor to,“ požiadal a Tom mu to nemohol odmietnuť. Roztrhol papier a pod ním sa objavila krabička evidentne pochádzajúca z nejakého klenotníctva. Jeho obavy sa zväčšili, no napokon krabičku predsa len otvoril. Na tmavomodrom zamatovom podklade sa skvela strieborná retiazka. Tenká, jednoduchá, len s maličkou plôškou uprostred. Tom ju vzal do rúk a chvíľu nechápal význam, až kým si nevšimol na plôške niečo vyryté. Bol to presný dátum ich prvého stretnutia.

„Ja… ja viem, že je to asi ešte skoro, ale ja… proste som chcel, aby… nechcel som nikdy zabudnúť,“ priznal a potom natiahol ruku, aby ukázal Tomovi, že aj on má rovnaký náramok s tým istým dátumom. Tom na to chvíľu hľadel, pozoroval raz svoj náramok, raz ten Billov a zrazu sa ho zmocnilo obrovské šťastie, celého ho zaplavilo a chcelo von. A najjednoduchšie sa to dalo urobiť bozkom.

autor: Jasalia