Ahojte všetci priaznivci twincest-blogu,
volám sa MoreInsidiousKindOfStories. Blog navštevujem dlho a príbehy sa mi veľmi páčia, tak by som aj ja sama rada prispela svojou troškou.
Nikdy predtým som neuverejňovala nič zo svojich diel, hoci píšem, ako sa hovorí, „do šuplíka“ už nejaký ten rok. Budem rada, ak sa pod poviedkou objaví Váš komentár a budem ho veľmi rada brať do úvahy, keďže táto poviedka je ešte stále v procese tvorby a inšpirácia je pre umelca (alebo možno skôr pisateľa) palivom.
Prajem Vám všetkým príjemné čítanie a teším sa na vaše odozvy!
„Und Du weißt, was sonst keiner weiß
Jedes Geheimnis
Die kleinsten Details
Treib‘ ich zu weit
Bist Du mein Anker
Ich bin Dir unendlich dankbar.“
– Adesse
„A Ty vieš, čo inak nik,
„Hey! To som ja… Znova. Odvtedy ako som volal naposledy, ubehlo už toľko času, ale vieš, ako to tu chodí. Všade panuje chaos. Viem, že mi to nebudeš mať za zlé. Mal si pravdu, bolesť sa stala mojou súčasťou, ale hojí sa to. Pomaly, ale dobre. Stále neverím tomu, koľko sme toho spolu prežili. Tak zatiaľ,“ a stisnem „ukončiť hovor.“
„Ľudia, ktorí vedia vycítiť smútok za vašim úsmevom, lásku za vaším hnevom, a zmysel za vaším tichom, sú Vaši skutoční priatelia v tomto živote…“
– Neznámy
Stál som na zastávke pred Bundestagom a čakal na svojho najlepšieho kamoša. Párkrát som potiahol z cigarety a nedočkavo vykúkal na cestu. Už to ide! pomyslel som si, zahodil rýchlo špak a zatváril sa nevinne. Bus zastal a hneď z neho vyskočil Bill.
„Hey,“ pozdravil ma veselo a objal. Keď sa odtiahol, okamžite znechutene nakrčil nos: „Zase si fajčil.“
„No a? Starého psa novým trikom nenaučíš,“ mykol som plecami presne tak ako to neznášal. Dal mi poriadnu päsťovku do ramena. „Au, ty hovädo,“ pošúchal som si boľavú ruku a on sa len ticho smial.
„Daj pokoj,“ chytil ma za ruku a milo na mňa pozrel. „Poď,“ už ma ťahal cez park k námestiu.
„Čo máš v pláne?“ Otočil sa ku mne.
„Starbucks,“ žmurkol.
„Fuj, to si robíš srandu. Ako tie chcanky môžeš piť?“ zanadával som, pretože nenávidím Starbucks. Obzvlášť ten na námestí. Bolo to tam 24/7 prepchaté.
„Tom, prosím,“ pozrel na mňa.
„Okay, psie oko. Ale toto je naposledy. Choď si tam nabudúce s frajerkou,“ uškrnul som sa a on tiež.
„Ako to ide s rodičmi?“ pýtal sa ma Bill cestou.
„Ako vždy – na hovno,“ odpovedal som už žoviálne. „V kuse sa hádajú. Neriešim.“
„Neoklameš ma,“ zjemnil tón. „Tom, viem, že je to pre teba ťažké, ale určite to skôr alebo neskôr skončí,“ utešoval ma jemným pošúchaním ramena.
„Hey, rozvodom,“ zamručal som navonok otrávene, ale cítil som, ako mi srdce v hrudi smútkom pokleslo až do gatí. Vtom ma ironicky zachránil Starbucks. „Nech sa páči, my lady,“ otvoril som Billovi dvere gentlemansky.
„Čo to bude dnes? Veľká mokka?“ vypytoval som sa ho rýchlo, aby zabudol na to, o čom sme hovorili predtým.
„Drž klapačku. Neviem sa sústrediť,“ odbil ma okamžite.
„A to odkedy? Ty nikdy nedržíš klapačku a ešte toho popri tom stihneš,“ podpichoval som ho naschvál.
„Ticho,“ spravil krátke gesto Bill a postavil sa k pultu. Objednal si a týpek za barom sa naňho podozrivo usmieval a… On mu práve TYKAL?!
Nejako ma toto zistenie vyviedlo z miery. Ako to, že mi nepovedal, že si potykal s týpkom zo Starbucks? Toto som nemohol len tak nechať, a keď sme konečne boli von zo zasmradeného krámu, tak som to naňho vysypal.
„To sa ako v tvojej neprítomnosti nesmiem rozprávať s inými ľuďmi alebo čo?“ pozrel na mňa pohľadom nasraného tigra a usrkol si z mokky, aby to zakryl. Nepodarilo sa mu to. Prevrátil som nad tým rýchlo oči.
„Myslel som, že si hovoríme VŠETKO,“ zdôraznil som posledné slovo.
„Chcel som ti to povedať, ale zabudol som. Sorry.“
„Okay,“ kývol som nad tým, pretože som to nechcel zbytočne rozmazávať, ale niečo sa mi na Billovi aj tak nezdalo v poriadku. Znova som si ho pozorne prezrel.
„Tom, musím ti niečo povedať,“ povedal zrazu vážne a znervóznel.
„Čo – sa – stalo?“ zakoktal som sa.
„Ja…“ začervenal sa a pozrel na topánky. Potom aj ja. Mal svoje Superstary. Ako vždy perfektne biele. Pozrel som na svoje Air Max. Perfektne biele.
„Do prdele, čo sa tu deje?“ znervóznel som už aj ja. Bill bol nezvykle ticho a zdalo sa mi, že celkom stuhol. Nejako to tu hustlo. „Kurva, Bill, čo sa ti stalo?“ chytil som ho za ramená vystrašene. „Topánkami to nebude, tak niečo povedz,“ jemne som ním zatriasol. Videl som ako sa zhlboka nadýchol a zachytil môj pohľad.
„Sľúb mi, že to budeš akceptovať,“ zašepkal rozochvene. V hlave mi prebehlo – čo sa to s ním stalo? Bože, mal snáď rakovinu v poslednom štádiu? Umieral? Podvedome sa mi stiahlo hrdlo. Nemohol som hovoriť, ale aspoň som kývol. Pozerali sme na seba a obaja mali strach. „Som gay,“ vypadlo z neho zrazu a namiesto kolien som mal náhle želatínu. Jemne som sa zakolísal, ale ustál som to, pretože som ho stále nepustil. Zalapal som po dychu a nevedel, čo mu na to povedať. Stáli sme ticho. Mal som pocit, že ak niečo nepoviem alebo nespravím, tak sa rozplače a stratím ho ako kamaráta už navždy.
„K – kedy si to…“ spravil som rukou neurčité gesto.
„Prečo mi to hovoríš AŽ teraz?“ nechápal som, prečo to tak dlho tajil. „Vedia o tom už rodičia? Ako si to zistil?“ sypali sa zo mňa otázky rýchlo.
„Tom,“ oprel sa o stenu baráku a srkol kávu, „nemal som odvahu. Nevedia. A… Proste som…“ chytil sa za čelo a pokýval neveriacky hlavou.
„Aj tak to asi vedeli skôr než ja,“ aj on vedel, nad čím som premýšľal, a tak radšej zmenil tému a trocha smutne sa pousmial.
„A to už prečo?“ nerozumel som mu. Po prvýkrát v živote som mu len tak z ničoho nerozumel a nahnevalo ma to. Bolo to znamenie, že sa niečo na našom super kamarátstve zmení? A ak áno? Zalial ma z toho strach.
„Pozri sa na mňa,“ ukázal na seba. Prezrel som si ho. Bol nalíčený ako vždy, oblečený ako vždy. Celkom ako vždy – proste Bill.
„Ja viem. To aj ďalej platí,“ usmial sa.
„Tak potom? Prečo im to nepovieš priamo?“
„Poviem im to. Neboj sa,“ usmial sa zahanbene.
„Vidím, že si s tým v pohode, ale kde je potom, kurva, problém?“ Raz to vyzeralo tak, že sa to bál povedať rodičom a teraz je s tým v pohode? Niečo s ním nebolo v poriadku. Vedel som to. Priam som to vetril ako pes. „Bill, vyklop to,“ vyzval som ho okamžite nástojčivým pohľadom.
„Vieš, čo sa stalo pred mesiacom?“ nadvihol obočie s piercingom. Zamyslel som sa.
„Boli sme nikde von? Na byte? Pili sme pivo? Veľa piva?“ hádal som a on prikyvoval. „Uhm, tak viem, o čo ide, ale pamätám si to len do istej časti. Takže mi zvyšok musíš dopovedať,“ pozrel som naňho uprene a on sa stiahol. „Čo je? Zmlátil som ťa?“ zľakol som sa. „Bože, Bill, nechcel som,“ už som sa ospravedlňoval.
„Tom, stop!“ zastavil ma a ja som prestal panikáriť. „Stalo sa niečo… Niečo celkom iné,“ hovoril divným tónom. Taký som uňho ešte nepoznal.
„A čo?“ bol som z toho celý nesvoj.
„Pokiaľ si to pamätáš?“ opýtal sa placho.
„Sedeli sme na gauči,“ premýšľal som, „a rozprávali sa. Vylial si na mňa pivo a potom už neviem čo.“
„Kurva, lezie to z teba ako z chlpatej deky. Vyklop to už,“ precedil som pomedzi zuby nedočkavo.
„Uhm,“ nič nepovedal, ale našpúlil máličko ústa. Pred očami sa mi zrazu vyjasnilo…
…“Foter je debil,“ povedal som, napil sa a odgrgol.
„Prasa,“ zasmial sa Bill a začkal.
„Super. Si na minder, kámo,“ pobúchal som ho po chrbte a sledoval, ako sa pod mojimi búchancami jemne pohupoval dopredu a dozadu.
„Ty mi niečo hovor, prasa,“ napil sa Bill a znova zasmial. Jeho smiech prerušilo ďalšie čkanie.
„Chceš povedať, že som na minder? To ani zďaleka. Sleduj,“ a vychľastal som na ex pol piva, čo ešte ostalo vo fľaši. Nasledoval dlhý, mega hlasný grg. Bill sa rozrehotal a v záchvate smiechu roztomilo čkal a ja som tupo sledoval, ako sa mu v ruke natriasala fľaša Heinekenu. V sekunde mu vypadla z ruky. Dopadla na zem a trocha piva mi postriekala nohavice.
„Hik, vyčistím ti to,“ pozrel na mňa Bill a hneď ma ťahal previnilo za nohavice.
„Ja by som ťa chcel, aj keby si smrdel ako bezdomovcove nohy,“ usmial sa na mňa anjelsky môj najlepší kamoš.
A v gatiach mi to myklo aj teraz. Akosi som pochopil, že moja iniciatíva, aj keď pod vplyvom, v ňom prebudila sympatie k mužskému pohlaviu. Na jednej strane mi to dodalo ešte viac ega, ale na tej druhej som si vyčítal, čo som to Billovi urobil. Nechcel som, aby sa trápil. Ja nie som na chlapov a nikdy ani nebudem a on teraz… Bože, nech nestojí!
„Sorry, Bill,“ pozrel som sa naňho. „Ja som bol ožratý. Nevedel som, čo…“
„Pst,“ dal mi prst na ústa a objal ma. „Otvoril si mi dvere. Teraz som oveľa šťastnejší,“ povedal ticho a ja som sa trocha upokojil. Objal som ho späť, ale bol som z toho zmätený. „Hneváš sa na mňa preto, že som… ?“
„Tom, si fakt kamoš,“ usmial sa a v očiach mal znova známe radostné plamienky. Presne tak ako vždy, keď sme spolu. Konečne som v sebe znova cítil ten pokoj ako vždy, keď sme boli spolu.
„Inak to ani nejde,“ potľapkal som ho po ramene. „Kam teraz?“
autor: MoreInsidiousKindOfStories
To jsem zvědavá, jak dlouho Tomovi to jeho "nejsem na chlapy" asi vydrží. Myslím, že moc dlouho ne 🙂
V každém případě je Tom bezva kámoš, že Billa neodsoudil a docela jsem se bavila u těch jejich dialogů. Skoro v každé větě sprosté slovo. Prostě kluci, no 🙂
Díky za díl
Vážně dobrý začátek, kluci jsou super kámoši! Ale stejně jako Ireth jsem zvědavá, jak dlouho to u toho 'jen' kamarádství vydrží 😀
No tak teraz ešte jedna pusa aby v hlave zasvietilo aj Tomovi "som gay!" teším sa na pokračovanie.
Začíná to rozhodně dobře! Jsem na tom docela stejně jako děvčata, protože jsem také zvědavá, jak dlouho to Tomovi vydrží a kdy si poprvé řekne, že je Bill krásný a uvědomí si, že se jeho city trochu změnily. 😉
Jinak jsem ráda, že to Tom hned vzal v pohodě a nedělal z toho žádnou vědu. Jde vidět, že má Billa jednoduše rád, ať se děje, co se děje, z čehož mám obrovskou radost! 🙂
Moc děkuji za novou, slibnou povídku! 🙂
Vypadá to dobře a věřím že to Tomovi nebude trvat dlouho než zjistí že Bill je víc než kamarád.
No zbohom rodina 😀 presne to iste som si pomyslela, ako dlho mu to vydrží 😀 hrozne sa teším, že je v slovenčine uplne si dokážem živo predstaviť tie typické frázy 😀 pecka 😀 Môžem sa autorky opýtať? (možno som blbá nepostrehla som 😀 ) koľko majú chlapci rokov? ako si ich mám predstaviť 😀
Je to stále lepší a lepší! Ten vývoj je hodně optimistický!