Herzenswärme 4.

„Mám všetkého okolo seba plné zuby,
iba moje svedomie ma zožiera,
nenachádzam spánok,
avšak snívam, ako bežím.“
– Adesse

Ležal som vo svojej posteli a znova hypnotizoval svetlá odrážajúce sa na plafóne. Spoza otvoreného okna som počul cikády a cvrčky. Prevalil som sa na bok a pozrel na prázdnu stranu postele. Cítil som, že toho na mňa bolo v poslednej dobe veľa, ale odmietal som sa vzdať. Teda… s otcom som to už vzdal. A nie len ja, ale celá moja rodina. Je však jedna osoba, s ktorou to vzdať nemienim a ani nechcem – Bill. Ten chalan, čo si farbí vlasy, maľuje sa, oblieka do babských vecí, nosí tony bižutérie a je gay. Keď som nad tým teraz tak uvažoval, bolo mi z toho trocha do smiechu, ale popravde by som mal radšej plakať. Nemyslím, že by ma Bill bral ako niečo viac než najlepšieho kamoša, pomyslel som si a srdce mi kdesi v hrudi kleslo o čosi hlbšie, akoby sa predo mnou samým chcelo skryť. Po večierku u Benjiho som naňho veľa myslel. Hoci sa tam nič nestalo. Aspoň nie medzi nami dvoma, ale samozrejme nič neľutujem. Jediné, čo som teraz ľutoval, bolo to, že tu vedľa mňa neležal tak ako naposledy. Pohľad na to, ako spal vedľa, ma vedel celkom skľudniť. Teraz som ten pokoj v sebe postrádal ešte o to viac, že som začínal mať obavy. Ale z čoho? Mal som taký dojem, že… Nie asi to nebude LEN dojem. Čo JE vôbec dojem? Oh, kurva, nemám teraz čas na filozofické sračky! Hey, je to LEN o trochu viac než dojem, ale na sto percent si to ešte nechcem priznať. Možno to je len taký ten typ úchylnej závislosti na najlepšom kamošovi. Ani by som sa nečudoval, keby to tak bolo, hnalo sa mi hlavou.

Bill tu bol v posledných dňoch dosť často a veľmi mňa aj matku podporoval. Tá už dostala poštou aj rozvodové papiere a bola z toho pekne na nervy. Bojí sa, čo s nami bude a ako sa podelí spoločný majetok. Čo ak nás foter pošle na ulicu? Ja by som sa o seba už nejako postaral, veď pracujem, ale čo Christy? No tak teraz už nezaspím ani náhodou! Bože… pomyslel som si,chytil sa za hlavu a pretočil na chrbát. Poškrabal som sa na hlave a znova zízal hore. Všetko ma to neuveriteľne sralo. Najradšej by som vrieskal, ale nemohol som. Ešte aj to ma frustrovalo! A takto to so mnou šlo dole až do rána. Stále ten istý nepokoj v hlave. Myšlienky vírili ako otravné muchy a nenechali ma spať ani na chvíľu. Ráno som sa cítil ako zombie. Aj matka vyzerala rovnako, ale usmiala sa na mňa v zmysle – všetko bude v poriadku. Čo iné by mi mala povedať? Aj tak som už bol dosť veľký na to, aby som si domyslel, že sme boli totálne v hajzli. Mal by som zvoliť k veciam asi iný prístup a jednoducho sa na to vysrať ako vždy, ale nedokázal som to! Prečo to, kurva, teraz nešlo?! Vzal som si cereálie a vrátil sa k sebe do izby. Chvíľu som ich jedol, ale mal som pocit, akoby som žul seno. Pohľadom som zavadil o mobil na nočnom stolíku a napísal Billovi rýchlu správu. Dúfal som, že už nespal. Dlho sa nič nedialo. Neodpisoval a tak som mobil hypnotizoval ďalej a prosil sily vesmíru, nech sa ozve.

„Oh, dúfam, že je všetko v poriadku,“ hneď som si robil starosti.
„Modlím sa, aby bolo,“ zdalo sa mi, že jej preskočil hlas. Akoby sa jej chcelo plakať. Nechcel som sa veľmi vypytovať, ale začínal som mať veľmi, veľmi dotieravý a nepríjemný pocit.
„A kde je Bill? Ráno som mu písal, ale ešte sa neozval,“ pokúsil som sa o zmenu témy, ale pri pohľade na ňu mi bolo jasné, že som nechtiac trafil presne do čierneho. Cítil som, ako sa mi stiahlo hrdlo. Nič nepovedala, ale vedel som, že v nemocnici bol práve môj najlepší kamoš.
„Teta, počkajte tu na mňa. Alebo poďte k nám. Prezlečiem sa a vezmem auto. Budete tam skôr,“ navrhol som jej a ona zaváhala. Nerozumel som tomu, prečo robila tajnosti. Bol som predsa Billov kamoš už od plienok!
„Tom, si milý, ale neviem, či…“
„Bill sa určite poteší. Som jeho kamoš a nechcem ho nechať v štichu. Musí sa tam hrozne nudiť,“ snažil som sa ju presvedčiť a ona nakoniec po chvíli rozmýšľania kývla. A tak som sa rýchlo prezliekol, vzal auto a už sme upaľovali do nemocnice. Keď som zaparkoval, rýchlo som vzal tašku a nasledoval Billovu mamu. Zastali sme pred interným oddelením.
„Počkaj tu minútku,“ usmiala sa na mňa a pohladkala po ramene. Kývol som jej na to a sadol na jednu zo stoličiek pri stene. Začínal som byť nervózny a sledoval každú minútu, ktorá na displeji ubehla. Trvalo to večnosť, kým som vo dverách uvidel Billa v pyžame, župane a s rozcuchaným három.

„Ahoj,“ pozdravil ma unavene a sadol si ku mne. Hneď som ho objal. „Len sa na mňa nepozeraj. Vyzerám odporne,“ dodal a zaškľabil sa.
„Hey, vyzeráš okay,“ ubezpečil som ho hneď. „Čo sa stalo?“ Bill krátko pozrel na matku a potom na mňa.
„Nízky tlak. Treslo to so mnou doma ešte včera večer,“ usmial sa a mávol rukou.
„To ťa museli AŽ hospitalizovať?“ Nechápal som to. Nejako sa mi to nepozdávalo.
„Nebudem tu dlho. Nechali ma len na pozorovanie. Zajtra ma už určite pustia,“ presviedčal ma.
„Chlapci, dáte si kávu?“ prerušila nás Billova mama a my sme naraz kývli a poďakovali sa. Keď sa stratila za rohom, okamžite som sa na svojho kamoša skúmavo pozrel.
„Povedz mi pravdu,“ vyletelo zo mňa. Bill pohľadom rýchlo uhol a ja som si bol teraz na sto percent istý, že mi klamal. „Bill, kurva, čo je s tebou? Povedz mi to. Bojím sa o teba,“ hlas mi pritom smiešne preskočil a Bill sa zachichotal. „To NIE JE, kurva, na smiech,“ pousmial som sa, ale vo vnútri som bol napätý.

„Naozaj to NIE JE nič vážne,“ pozrel sa mi pritom do očí, ale bol fakt úprimný? MUSEL byť! Chcel som o tom samého seba presvedčiť a snažil sa ten pocit, čo vo mne hlodal, umlčať.
„A čo ti vlastne je?“ nenechal som sa odbiť.
„To sa ešte nevie presne, ale asi mám nedostatok železa alebo niečo. Tak preto som tu,“ pokrčil ramenami. „Ale cítim sa už celkom okay. Takže fakt netuším, prečo tu ešte musím ostať.“
„Čo si včera robil, že si odpadol?“ vypytoval som sa ho ustarostene.
„Nič. Bol som doma, pozeral telku. Potom som sa šiel napiť a… proste som sa zobudil v nemocničnej izbe,“ vysvetľoval.
„Tvoja mama vyzerá na to, že sa o teba hrozne bojí.“ A aj ja, pomyslel som si.
„Matky sa boja vždy a všade,“ zasmial sa. „Ako si sa dozvedel, že som tu?“
„Náhodou som pred bytovkou stretol tvoju mamu,“ uškrnul som sa, keď som uvidel, ako sa zamračil.
„Och, to je kecka. Vedel som, že to hneď vykotkodáka,“ hneval sa a zložil si ruky na hrudi. „Tak TOTO ešte bude mať dohru.“
„Kľud. Nič mi nepovedala. Nejako som si to domyslel,“ obhajoval som Billovu mamu.

„To iste. Akoby som nebol jej syn,“ hneď oponoval.
„Si po nej.“ Bill mi dal päsťovku. „Au,“ chytil som sa za rameno, ale postrehol som, že v nej bolo menej sily než obvykle. „Tak toto bola slabota, kámo,“ podpichol som ho schválne a on mi uštedril ešte jednu – bonusovku. A očividne si na nej dal extra záležať. „Kurva fix,“ zanadával som a nadskočil od bolesti. Prehmatával som si bolestivé miesto.
„Spokojný?“ usmial sa na mňa Bill celkom nevinne a zaklipkal svojimi peknými, dlhými mihalnicami.
„Tak týmto si si nadrobil,“ zavtipkoval som.
„Ty si taký masochista, Tom,“ doberal si ma Bill a chichotal sa pritom.
„To určite,“ odfrkol som si. „Takže, keď sa vrátiš, budeme mať dôvod na párty?“ pozrel som sa naňho spýtavo.
„To si píš,“ dali sme si high five. „Už je tu mama s kávou,“ upozornil ma Bill a hneď zmenil výraz tváre na anjelský. „Ďakujem, mami,“ vzal si kávu a ďalšiu ja.
„Ďakujem. Dám vám za ňu…“
„To si hneď vyhoď z hlavy, zlato,“ povedala. „Priviezol si ma.“
„Ale to je maličkosť,“ mávol som rukou a napil sa nemocničnej kávy. Hneď na to som potlačil zhnusenie a pozrel na Billa, ktorý sa tváril, akoby zjedol najkyslejšiu uhorku na svete. „Mami, to je totálna sračka,“ zaprotestoval Bill voči chuti svojho najobľúbenejšieho nápoja.

„No, Bill! Ako to rozprávaš?!“ oborila sa naňho matka.
„Fakt, teta. Je ešte horšia ako chcanky zo Starbucks,“ ušlo mi.
„No, Tom!“ Billova matka sa zhrozila ešte viac a nechápavo na nás zazerala. My s Billom sme pri pohľade na ňu okamžite vybuchli smiechom a po chvíli sa pridala aj ona. Porozprávali sme sa však už len krátku chvíľu a vo dverách na oddelenie sa zjavila zdravotná sestra, ktorá vyzerala presne ako bosorka z rozprávky.
„Zajtra sa môžete znova zastaviť počas návštevných hodín,“ zavrieskala a smrťácky pozrela na Billa, ktorý mi podával nedopitú kávu.
„Vidíme sa,“ objal ma na rozlúčku ešte raz a hneď na to svoju mamu, ktorá ho ešte krátko odprevadila k dverám a ticho mu radila.
„Dobre, dobre. Nemám tri roky, mami,“ počul som Billa naštvane šepkať a potom vzal jeho mamu domov. Cestou sme sa rozprávali o všeličom a zdalo sa, že bola omnoho pokojnejšia než ráno. Vysadil som ju pred blokom, zamával jej a zaparkoval na našom mieste pred panelákom. Keď som vošiel do bytu bolo všade prázdno. Na chladničke som našiel pripnutý odkaz od mamy, že odišla s Christy na víkend k babke do Bernau.

„Super,“ potešil som sa nahlas a dal si dlhú sprchu. Keď som si konečne po dlhom a nervovo vyčerpávajúcom dni ľahol do postele, pustil som si nejaký film a vypol svetlo. Zamyslene som sa pozrel na obrazovku PC, ale dej bol už celkom rozmazaný. Vôbec som film nevnímal. Spomenul som si na to, ako unavene dnes Bill vyzeral. Ešte nikdy som ho takého nevidel, a to som s ním už zažil aj niekoľkodňové party. Znova ma hlodal ten nepríjemný pocit, ako keď som stretol jeho mamu a uvidel svojho najlepšieho kamoša v pyžame. Tvrdí, že to nič nie je. Vraj sa cíti fajn. Čo ak je to vážne? Blbosť! Bill je okay. Bol to LEN tlak a NEDOSTATOK železa. Nič mu nie je! Nerob paniku! To sa môže stať každému. Skôr by ma malo trápiť, prečo som sa oňho tak veľmi bál? Je to normálna reakcia, alebo nie? premýšľal som, kým som konečne nezaspal.

autor: MoreInsidiousKindOfStories