Herzenswärme 6.

Bill sa mi už týždeň neozval a bol som z toho totálne na dne. Netušil som, čo robí, ako sa má. Nestretol som ho. Neodpovedal mi na jedinú SMS, nezdvihol telefón… Proste nič. Akoby som po toľkých rokoch preňho celkom prestal existovať. Mal som z neho v hlave chaos. Už sedem dní som kvôli tomu, ako ma vyhodil, ani poriadne nespal. Bol som rozbitý ako cigánske hračky a v hlave mi neprestajne hučalo, akoby mi do nej niekto namontoval mega otravnú a fakt nepríjemnú sirénu, ktorá mi v hlave robila ďalšie nervové záchvevy. Nerozumel som tomu, prečo sa tak ku mne správal, a v posledných hodinách som už nerozumel ani sebe samému. Prečo sa to všetko začalo len tak z ničoho nič srať? Najprv mi povedal, že ma už DLHO miluje, dal mi najsladšiu pusu v celom mojom živote, a potom ma vyhodil za dvere ako prašivého psa?! Čo sa to s ním stalo? Spravil to preto, lebo bol nasraný, že ochorel? Samozrejme, aj ja som bol nasraný a nechcel som, aby bol chorý, ale… Nesmel to vzdať! Prečo by to robil? On nechcel žiť? Chcel som mu LEN pomôcť, ale on… Čo sa to s ním stalo?! KURVA! Sedím tu ako posledná socka! Ako debilný slimák v ulite! Vstávaj, ty blbý somrák! okríkol som sa v duchua konečne po dvoch dňoch vstal z postele. Zaboril som si hlavu do dlaní, pretože ma strašne rozbolela. Musel som so sebou už niečo robiť. Toto nebol život. Musel som HO vidieť. Či chcel, alebo nie. Musel sa so mnou o TOM proste baviť! Prinútim ho! pomyslel som si odhodlane, a šiel si dať sprchu.

Myslel som si, že by mi mohla spraviť aspoň trocha dobre na nervy, ale nepomohla a rovnako nepomohli ani wafle. Tento deň bol už len tým predurčený na to, aby sa všetko dosralo ešte viac. Sedel som za kuchynským stolom a hypnotizoval svoj mobil. Myslel som na to, či mu ešte raz napísať, ale pomyslel som si, že by to bola len ďalšia zbytočná akcia. V tom mi napadlo: Čo ak ma od seba Bill len chcel odohnať a preto ma ignoroval? Povedal mi, že nechce, aby som videl, ako… A do očí sa mi nahrnuli slzy, keď som si predstavil svojho inak vždy krásneho Billa ako jedného z tých ľudí trpiacich rakovinou z telky.
„Bastard jeden!“ zasipel som. Štvalo ma to! Chcel ma zo svojho života úplne vylúčiť len preto, lebo si myslel, že pre mňa nebude dosť dobrý?! Nechal som sa unášať hnevom a vyletel z bytu ako blesk. Utekal som k Billovmu paneláku a zvonil pri vchode dovtedy, kým sa jeho unavený hlas neozval v mikrofóne.
„Pusti ma!“ zakričal som.
„Ani náhodou! Nechcem ťa už ani vidieť!“ odpovedal nasrane a hlas mu pritom preskakoval.
„Budem zvoniť, kým neotvoríš! Nenechám ťa na pokoji, kým mi, kurva, neotvoríš tie zasrané dvere a nevysvetlíš mi, prečo ti tak jebe v tej tvojej blbej palici!“ Nič mi na to neodpovedal, ale zámok na dverách asi po minúte konečne zapískal, a tak som vošiel do paneláku. Vybehol som schody po dvoch a otravne mu zvonil tento raz pri dverách. Na moje prekvapenie stačilo zazvoniť len raz – dvakrát a on otvoril.

„Čo je?!“ vyrútil sa na mňa. „Daj mi pokoj!“ Najprv ma trocha zarazilo, ako opustene vyzeral, ale nemohol som si dovoliť váhať príliš dlho.
„Nevrieskaj a pusti ma dnu. Chcem ťa len pozrieť,“ zmiernil som svoj hnev aj tón hlasu a vtlačil ho jemne do bytu. Zabuchol som za sebou dvere a pozrel sa naňho. Mal na sebe svetlomodrý župan a pod ním biele pyžamo. Takmer som nedokázal potlačiť smútok, ktorý sa mi tlačil do očí. Teraz som ale nesmel povoliť! „Prečo si mi ani raz neodpovedal na správu? Nezavolal? Nič?“ rozhodil som nechápavo rukami.
„Tak videl si ma. Môžeš KONEČNE odísť, prosím?“ celkom odignoroval to, na čo som sa ho pýtal a mávol rukou, aby som zmizol. Jeho správanie ma znova naštartovalo.
„Bill, okamžite mi povedz, čo som ti spravil?!“ priblížil som sa k nemu a snažil sa ho chytiť za ramená, ale on mi uhýbal, akoby sa bál, že ma niečím nakazí. „Nechovaj sa ako decko!“
„Nechaj ma UŽ konečne! Aspoň raz!“ otočil sa mi chrbtom a chcel mi ujsť do svojej izby, ale nestihol celkom zatvoriť dvere. Privrel mi do nich nohu a kurevsky to zabolelo.

„Au! Au! Au!“ zakňučal som od bolesti, chodidlo nechal pricvaknuté vo dverách a on sa na mňa konečne pozrel. Vyzeral, akoby práve vtedy precitol z nejakého divného voodoo tranzu.
„Bože, si v poriadku? Tomi!“ zašepkal ustarostene a nechal dvere dverami. Vzal ma za ruku a pomohol mi k jeho posteli, aby som si na ňu mohol sadnúť.
„Nič to nie je,“ zasyčal som od bolesti s prehmatával si chodidlo. Zdalo sa, že Bill už celkom zabudol na to, že ma ešte pred minútou chcel vyhodiť.
„Nechcel som, Tomi. Prepáč mi to. Som taký idiot,“ ospravedlňoval sa mi a zrazu sa chytil za vlasy a začal si za ne prudko ťahať. Hneď potom sa rozplakal a hodil o posteľ.
„Hey!“ okríkol som ho a snažil som sa mu zabrániť v tom, aby si trhal vlasy. „Bill, prestaň!“ Nič mi na to neodpovedal, ale aspoň si za ne prestal ťahať. Opatrne som sa k nemu prisunul a pohladkal ho po chrbte. „Som okay,“ ubezpečil som svojho kamoša.
„Nezaslúžim si ťa,“ zašepkal do postele a trocha potiahol nosom, keď sa ako tak upokojil.
„Prestaň trepať somariny,“ uzemnil som ho hneď a naše pohľady sa konečne stretli. „Nechcem, aby si si to myslel. Chcem ti pomáhať.“
„Ale ja nechcem, aby…“ oponoval mi a ja som ho okamžite umlčal pohľadom. Presne som vedel, o čom hovoril. Moje tušenie bolo celkom správne! Ale aj tak ma touto celou zbytočnou drámou neskutočne sral.
„Bill, prestaň sa konečne správať ako idiot! Vysvetli mi… prečo sa nechceš liečiť?! To radšej umrieš?! Necháš ma tu samého?!“ Nedokázal som to už v sebe udržať a on sa na mňa len díval a v očiach mal čoraz viac sĺz, a ja som mal v sebe čoraz viac hnevu. „Proste si spáchaš regulérnu samovraždu ako totálny sebec a na všetkých a na všetko sa vyjebeš?! Odkopneš ma ako prašivého PSA bez JEDINÉHO slova na vysvetlenie, na rozlúčku hneď potom, ako dostanem NAJLEPŠIU pusu v živote?! Čo sa to s tebou, kurva, stalo?! KTO si?! Nespoznávam ťa! NIKDY si sa len tak kvôli niečomu nevzdal a teraz, keď stojíš pred ďalšou skúškou, tak ma z toho chceš vynechať a seba zabiť?! A KVÔLI ČOMU?! BLBÝM VLASOM?!“

„JA UŽ PROSTE NEVLÁDZEM! JE TO TAKÉ ŤAŽKÉ POCHOPIŤ?! MÁŠ DOSŤ STAROSTÍ SO SVOJOU RODINOU – CHRISTY, TVOJA MAMA, TVOJ FOTER A AJ TY SÁM, TOM! NECHCEM ŤA ZAŤAŽOVAŤ EŠTE AJ JA! NECHCEM, ABY SI SA MUSEL POZERAŤ NA TO, AKO MA TÁ VEC ZABIJE!“ vykríkol a rozvzlykal sa tak, ako som ho ešte v živote nepočul. To, ako sa na mňa pozeral, to, ako to povedal, to, ako sa pri tom triasol. Ostal som sa naňho zhrozene dívať. Nedokázal som v jeho hlasne nepostrehnúť číru zúfalosť a obrovský strach. Ale najviac ma šokovalo, keď povedal, že mi pridáva starosti.
„Bill,“ ozval som sa až po chvíli ticho, keď som ako tak vstrebal všetky pocity a dal sa trocha dokopy, „nechcem, aby si si myslel, že si pre mňa LEN starosť. Máme teraz v rodine problémy, ale NIČ sa proste medzi teba a mňa nemôže postaviť. Ešte to STÁLE nechápeš?“
„T – Tom, ne – chaj ma proste…“ vzlykal.
„Nie si SÁM a stále JE šanca. Kurva, nemôžeš sa tomu tak poddať,“ snažil som sa ho presvedčiť, chytil som ho za ruku a on sa na mňa celkom bezmocne pozrel. „Povedz mi, prosím, pravdu. Prečo sa nechceš nechať liečiť?“ až teraz som si uvedomil, že som zrazu šepkal.
„Má to vôbec nejaký zmysel? Čo ak to nezaberie? Budem sa trápiť mesiace, roky… A aj tak to nezaberie. Cítim, že to proste nezaberie, Tom. Som z toho proste psychicky na dne,“ zašepkal a po lícach mu tiekli slzy. „Bál som sa a stále sa bojím. Tak veľmi… Nemôžem preto v noci spať a… Myslel som si, že keby si na mňa zabudol, bolo by to pre teba oveľa lepšie.“
„Nebuď hlúpy,“ usmial som sa naňho. „Nemohol by som na teba nikdy zabudnúť,“ a Bill sa ku mne opatrne pritiahol. Ostražito sa na mňa pozrel. „Už sa nehnevám,“ ubezpečil som ho a on ma silno objal. Vo chvíli, keď si tvár zaboril medzi môj krk a rameno, počul som, ako zhlboka a sťažka vydýchol. Pocítil som, ako sa mu telo uvoľnilo z bolestivého kŕča. Jeho slzy sa vpíjali do látky môjho trička, a tak som ho pohladkal po jeho krásnych vlasoch, na ktoré bol vždy taký hrdý. Viem, že som ich možno teraz hladkal naposledy.To bolo jediné, čo mi v tej chvíli napadlo, a srdce mi opäť závratne pokleslo. „Som tu s tebou a pre teba,“ zašepkal som mu do ucha a vtisol naň jemný bozk.

„Ďakujem,“ bolo všetko, čo Bill odpovedal, ale cítil som, že to bola skôr prosba o pomoc. Vedel som, že sa musel biť o to, čo vlastne chcel, sám so sebou.
„Billy,“ naschvál som použil zdrobneninu jeho mena. Ani neviem, kedy som to spravil naposledy. „Sľúb mi, že sa pôjdeš liečiť, prosím,“ chytil som ho za bradu a prinútil ho, aby sa mi pozeral rovno do očí. Bol ticho. Nepočul som ho ani dýchať. Len sedel a vyzeral pritom ako mramorová socha. Keby sa jeho zrenice o milimeter nerozšírili, pomyslel by som si, že naozaj skamenel. „Prosím ťa. Nenechaj ma tu. Potrebujem ťa,“ naliehal som naňho.
„Ja…“ zasekol sa.
„Billy,“ pobozkal som ho na ústa. Zachytil som jeho jemné zakňučanie, keď som sa ho dotkol, ale prišlo mi oveľa vzdialenejšie, než bolo v skutočnosti. Jemne som sa pohyboval perami po tých jeho. Ich sladká chuť sa zmiešala so slanou a práve vtedy sa odo mňa odtiahol.

„Nerob mi to,“ zavzlykal a prosebne sa na mňa díval.
„To ty to NEROB mne,“ oponoval som mu, chytil ho za krkom a opatrne spojil naše čelá. V tomto podivnom uhle sme sa dívali jeden druhému do očí. „Na život sa dá pozerať z viacerých uhlov. Nič nie je len čierne alebo len biele. Bill, prosím ťa o to, aby si sa na svoje rozhodnutie pozrel z uhla pohľadu chlapa, ktorý zúfalo potrebuje, aby si sa nevzdal a aby si prežil.“ Z oka sa mi pritom skotúľala slza a po nej nasledovali ďalšie. Párkrát som zažmurkal, aby som ich zahnal a mohol sa dívať na Billa.
„Tomi, ja sa tak strašne bojím,“ zašepkal a začal mi prstami z tváre zotierať slzy.
„Aj ja sa strašne bojím. Nechcem o teba prísť,“ priznal som sa.
„A čo ak to nezaberie a ja…“ načrtol mi katastrofický scenár.
„A čo ak to ZABERIE,“ podal som mu svoj scenár ja a obaja sme sa na okamih ponorili do vlastnej predstavivosti.
„Tom, NAOZAJ ma miluješ?“ Billov naliehavý hlas ma vytrhol z denného snenia. Znova som sa ocitol v realite a zoči – voči jeho zlatohnedým dúhovkám.
„Ja…“ ostal som zamrznute zízať a hlas mi celkom zlyhal. Niečo mi bránilo TO povedať, ale vedel som, že to proste povedať MUSÍM, a NAOZAJ to bola pravda. „Milujem ťa,“ díval som sa mu pritom stále do očí. Cítil som sa pred ním taký nahý ako ešte nikdy pred nikým.
„To som potreboval počuť,“ zašepkal a jemne sa na mňa pousmial ešte predtým, ako mi na pery vtisol krátky bozk a pohladkal ma po tvári.
„A č-čo teraz? Stojím za to, aby…“ opýtal som sa ho so strachom a nádejou zároveň.
„Pokúsim sa,“ povedal a privrel pritom viečka. Videl som, ako sa mu pritom tvár na malý okamih zvraštila bolesťou.

„Si veľmi odvážny,“ zašepkal som a pritiahol si ho k sebe. Objal som ho. Najsilnejšie, ako som len vedel, a on mi objatie opätoval s rovnakou intenzitou. „Sľubujem, že budem s tebou nech sa stane čokoľvek,“ zašepkal som do jeho vlasov, ktoré ma šteklili na nose, a zrazu som si kýchol.
„Oh, Tomi,“ odtiahol sa odo mňa a zlato sa na mňa pozrel. „Na zdravie,“ poprial mi a zachichotal sa. „Ty vieš všetko tak krásne pokaziť,“ usmial sa na mňa.

autor: MoreInsidiousKindOfStories