Herzenswärme 7.

„Nič nespôsobuje väčšiu bolesť ako vidieť trpieť tých, ktorých milujeme.“
– Terezie z Lisieux

Sedel som v čakacej miestnosti onkologického oddelenia a nervózne pritom podupkával nohou. Bill šiel pred niekoľkými hodinami na svoje prvé ožarovanie, ale zdalo sa, že som bol oveľa nervóznejší než on sám. Vedel som, že som naňho nemusel tak dlho čakať. Mohol som sa niekam ísť prevetrať, ale nevedieť vôbec nič a len sa tak poflakovať, by ma znervóznilo ešte viac. Toto čakanie bolo pre mňa ako najhoršia nočná mora, ale aspoň sa niečo dialo. Stále to dávalo aspoň nejakú nádej na to, že sa Billov nádor na mozgu zmenší a budú ho môcť vyoperovať. Neustále som musel myslieť na to, čo tam s ním robili a ako sa musel cítiť. Bolelo to? Bál som sa oňho tak veľmi, a zároveň som ho neskutočne obdivoval za to, že to nakoniec predsa len nevzdal a rozhodol sa zo seba tú kurevskú chorobu dostať.

Vo chvíli, keď som už asi miliónty raz kontroloval čas na mobile, sa dvere do čakárne otvorili. Uvidel som Billa sediaceho na invalidnom vozíku a hneď za ním milo vyzerajúcu zdravotnú sestru, ktorá sa k nemu nahýnala, čosi mu šepkala a povzbudivo ho pohladkala po ramene. Pohľad na strhaného a unaveného priateľa mi ale totálne zlomil srdce. Mal som oňho v tom momente neskutočnú starosť a takmer som sa vinil za to, že som ho k tomu dohnal. Takmer som nezniesol ten pocit, že TOTO VŠETKO podstupoval hlavne kvôli tomu, aby sme raz mohli byť spolu. Do hlavy sa mi však z toho všetkého nahrnuli ďalšie obavy: Ale čo ak to nezvládne? Čo ak oňho naozaj prídem a toto jeho trápenie bude celkom na nič?! Ešte v živote som ho nevidel tak zničeného a toto bola len PRVÁ rӧntgenoterapia!

„Dobrý,“ pozdravil som zdravotnej sestre a hneď sa hnal k Billovi, aby som mu pomohol z vozíka. Sestra odzdravila a podala mi zdravotnú kartu a nejaký papier. Rýchlo som si to od nej vzal a ustráchane sa pozrel na Billa, ktorému od únavy už klesala hlava.
„Máte tam recept na lieky. Treba ich začať užívať hneď a dávkovanie vám podrobne vysvetlia v lekárni,“ zachytil som narýchlo pohľad zdravotníčky. Usmiala sa aj na mňa a dodala: „Potrebuje si oddýchnuť, ale zvládal to statočne.“ Nevedel som, ako na to zareagovať. Nechcel som si ani predstavovať, čo všetko sa tam dialo, a tak som jej len poďakoval a pomohol Billovi, aby si sadol na lavičku v čakárni. Sestra s vozíkom odišla. Dvere sa za ňou zabuchli a v tichu čakárne to vyznelo až hororovo.
„Ako sa cítiš?“ inštinktívne som mu položil ruku na čelo, ako keď meriate decku teplotu. Bol tak strašne bledý, až som sa toho bál.
„Chcem – spať,“ odpovedal a hlava sa mu znova zakymácala.
„Vezmem ťa dnes k sebe, dobre?“ podoprel som ho. Bill sa síce postavil, ale nohy ho nechceli počúvať.
„Tomi, prosím, chcem už spať,“ zanariekal zrazu a spustil sa na mňa celou váhou.
„Už, už,“ ubezpečil som ho, vzal jeho kabelku a prinútil ho, aby nejako spolupracoval. Nakoniec sme sa spoločne akosi dopotácali až k môjmu autu. Pomohol som mu nastúpiť a pripútal ho. Bol pri tom nezvykle tichý. Očividne sa necítil vo svojej koži. Z minúty na minútu začínal vyzerať horšie. Mal som pocit, že začínal hýriť všetkými farbami. „Bill, je ti zle?“

Nestihol som ani zavrieť dvere. Bill ma zastavil uprostred pohybu. Len sa prehol smerom k chodníku a vyvrátil všetko, čo mal v žalúdku. Ledva som sa stačil uhnúť, a keď prestal, dal som mu vreckovku, aby sa utrel. Unavene sa oprel a utrel si ústa. Rýchlo som ho skontroloval, zabuchol dvere a sadol si na miesto vodiča. To všetko, čo sa s ním za tých pár minút dialo, mi prevrátilo celý svet na ruby. Vedel som, že to nebude prechádzka ružovou záhradou, ale toto prekonalo aj moje najhroznejšie očakávania. Smutne som sa pozrel na Billa a zdalo sa, že za ten krátky okamih zaspal. Preto som sa rozhodol, že mu rýchlo pôjdem vybrať lieky, a potom ho vezmem k sebe, pretože jeho matka dnes mala nočnú šichtu. Nemôžem ho predsa v takom stave nechať doma úplne samého! A naviac som mu sľúbil, že ho nenechám v štichu, pomyslel som si a vyrazil do najbližšej lekárne. Keď som sa vrátil s liekmi a vysvetleným dávkovaním, všimol som si, že Bill už nespal. Opieral si čelo o okennú tabuľu a ťažko dýchal.
„Billy?“ opýtal som sa ho a položil mu ruku na rameno hneď potom, ako som si sadol do auta a lieky dal do šoférskej prepážky.
„Je mi ľúto, že si to všetko videl,“ zašepkal a uplakane na mňa pozrel. Určite sa za to všetko hanbil, ale ja som sa naňho nemohol hnevať. Vedel som, že to nedokázal ovládať.
„Nie je čo ľutovať,“ usmial som sa naňho, zapol rádio a snažil som sa nás čo najrýchlejšie dostať domov. Bill celou cestu ani necekol. Keď som ho občas kútikom oka skontroloval, videl som, ako sám so sebou zápasil, aby sa znova nepovracal v aute. Mal pevne stisnuté viečka, schúlil sa do klbka a videl som, ako mu z brady kvapkali slzy. „Už sme skoro doma,“ povedal som mu zakaždým, a keď sme už boli skutočne v byte mojej mamy, odviedol som Billa do kúpeľne a nechal mu trocha súkromia.

Vyšiel odtiaľ až po hodnej chvíli a mal už od plaču opuchnuté a začervenané oči. Do mojej izby sa takmer doplazil, a keď si sadal na posteľ, vyzeralo to, akoby na ňu skôr padal.

„Je mi hrozne zle,“ zašepkal a pozrel sa na mňa. Držal sa pritom za brucho.
„Ja viem, ale určite to pomôže,“ utešoval som ho a opatrne sa k nemu zozadu pritisol. Objal som ho rukou okolo pása a počúval, ako pomaly, zhlboka dýchal. „Znova zle?“ Nič neodpovedal, len som videl, ako prikyvoval. „Idem pre niečo, keby… Veď vieš,“ preskočil som ho a za okamih mu priniesol vedro k posteli. Kývol mi na znak toho, že ďakuje, a už to nevydržal. Nemohol som sa naňho takto dívať, ale nemohol som ho ani opustiť. Keď som bol s ním, mal som ho pod kontrolou, vedel som, ako sa cítil… Mohol som ho aspoň trochu utešiť tým, že som bol pri ňom, pomáhal mu a držal ho, keď to potreboval. Nemal som potuchy, ako dlho to všetko trvalo, ale nakoniec to prestalo a Bill vysilene padol na posteľ. Ľahol som si k nemu a on sa otočil smerom ku mne, vytvoril malé klbko a ja som sledoval, ako mu na oči pomaly sadal spánok. Ešte chvíľu potom ako zaspal som ho trochu bdelo strážil, ale všetko, čo sa dnes stalo, mi dalo poriadne zabrať nie len psychicky, emocionálne, ale aj fyzicky.

Keď som znova otvoril oči, uvidel som známe odrazy pouličných lámp na strope svojej izby. Po chvíli však môj pohľad upútal niekto mierne zhrbený a sediaci na mojej posteli.
„Nechcel som ťa zobudiť. Vyzeral si ako anjelik,“ začul som Billa zašepkať.
„Prečo tu len tak sedíš?“ nadvihol som sa na lakťoch a pretrel si rýchlo oči. „Mohol si si ísť pozrieť telku alebo zapnúť komp,“ povedal som od spánku chrapľavým hlasom a trocha som sa ponaťahoval.
„Nemal som chuť. Je to fascinujúce sledovať ťa, keď spíš. Nikdy predtým som ťa tak nevidel,“ zašepkal a v polotme som zaregistroval, že zvesil hlavu.
„Je ti už lepšie?“ posadil som sa a pritiahol ho k sebe.
„Stále mám z toho svinstva, čo do mňa napichali, žalúdok na vode,“ oprel si hlavu o moje rameno.
„Mal by si sa najesť a zobrať si lieky,“ napadlo mi hneď.
„Necítim sa na to, aby som do seba niečo dokázal vpratať,“ chytil ma za ruku a hral sa mi s prstami.
„Viem, ale potrebuješ sa najesť,“ pohladkal som ho po vlasoch a pohľadom zavadil o jeho kostnaté zápästie. Je tak neuveriteľne štíhly a ak kvôli tomu, že je mu z terapie zle, odmietne aj jesť, vyhladuje sa, hrdlo sa mi pri pomyslení na to stiahlo.
„Dobre,“ povzdychol si Bill ustarostene, a keď som zachytil jeho pohľad, vedel som, že to robí hlavne kvôli mne. Usmial som sa naňho a on pomaly vstal. Nasledoval som ho a spolu sme vošli do kuchyne, kde som nám narýchlo uvaril svoje špeciálne špagety.

Bill mi pomohol prestrieť, a keď sme si sadli k stolu, zaželali sme si dobrú chuť. Jedli sme mlčky a vôbec mi to ticho neprekážalo. Viem, že by sa mu obyčajne ústa nezastavili ani na sekundu, ale nemal som z toho ticha taký strach ako pred niekoľkými dňami, keď mi prezradil pravdu o svojej chorobe. Bolo to skôr také upokojujúce ticho, presne ten typ, ktorý som teraz potreboval. Pritom ako sme večerali, som musel Billa neustále kútikom oka sledovať. Potreboval som dosiahnuť to, aby do seba vpratal všetko, čo mal na tanieri, a aby to podľa možnosti znova nevyvrátil.
„Aké to je?“ prerušil som ticho. Bill sa pozrel zo svojho taniera na mňa a rýchlo prehltol, čo mal v ústach.
„Sú výborné, ale mám stiahnutý žalúdok,“ posťažoval sa, oprel o stoličku a poklepkal sa po bruchu. „Neboj sa, určite to dojem,“ dodal po chvíli, keď som z neho nespúšťal pohľad a vzal si lieky. Potom pomaly pokračoval v jedle, až to nakoniec nejako zvládol. „Ďakujem,“ usmial sa na mňa a podal mi prázdny tanier. Keď sme po sebe všetko upratali, vošli sme do obývačky a uvelebili sa na gauči. Zabalil som Billa do deky a on sa pritom roztomilo chichotal.
„Tomi, prosím, nemusíš sa o mňa toľko starať,“ pozrel sa mi pritom hlboko do očí a ja som sa v nich na krátky okamih celkom stratil. Do nosa mi udrela jeho vôňa. Voňal tak krehko a sexy zároveň – ako zmes voňavého detského oleja a sladkej vanilky. Nikdy predtým som to nepostrehol! Náhle som mal pred očami akýsi opar. Prestal som myslieť na všetky problémy a videl som len jeho. Ako by nič iné na svete neexistovalo.
„Tomi?“ začul som Billov hlas akoby z diaľky. Chytil som ho za tvár a pritiahol k sebe. Pobozkal som ho a on prekvapene pootvoril ústa. Nečakal som na ďalšiu príležitosť a rýchlo som obišiel jeho pery predtým, než som konečne pocítil chuť jeho úst aj zvnútra.

Hladkal som jazykom jeho podnebie a on mi v rukách zmeravel, no neodtiahol sa, čo bolo dobré znamenie. Pridal som na intenzite a jemne zachytil jeho jazyk svojím. Snažil som sa o to, aby mi pohybom odpovedal, a netrvalo to dlho. Zo začiatku bol váhavý, ale po chvíli sa už naše jazyky preplietali v divokom rytme. Inštinktívne som naňho zatlačil váhou svojho tela a on privolil. Oprel som sa o jeho útlu hruď tou svojou a naše pery sa pritom nevzdialili ani o jediný milimeter. Prstami som ho pohladkal od krku cez ramená až k bokom. Končekmi prstov som zavadil o malý kúsok odhalenej kože na jeho panve. Palcami som zašiel pod tričko a pohladkal mierne vystupujúce kosti. Bill sa podo mnou zachvel a vydýchol mi do úst. Cítil som, ako sa mi všetka krv hrnula do rozkroku a ani ten jeho nebol celkom v pokoji. Jemne som sa preto oňho bokmi otrel. Prenikla mnou elektrická vlna, ktorá mi do tela vyslala slastné brnenie, a Bill sa pod intenzitou dotyku odtrhol od mojich úst, hlboko zaklonil hlavu a nahlas zavzdychal. Ešte aj ten zvuk ma vzrušoval! To sa mi ešte nikdy nestalo! Chcel som mu zájsť rukami pod tričko, ale vtedy akoby Bill podo mnou vytriezvel z tranzu.
„Prosím, dosť,“ zalapal po dychu a zaprel sa mi rukami do ramien celou silou. Prinútil ma k tomu, aby som sa odtiahol.
„Čo sa stalo?“ opýtal som sa ho zmätene a on len pokýval hlavou, že nič. Chcel som to preto skúsiť znova, ale on ma zastavil.
„Nie… DNES nie, prosím,“ zašepkal a placho sa na mňa pozrel. Nemohol som robiť nič iné než to, že som sa naňho usmial a pohladkal ho po vlasoch.
„V poriadku. Dnes nie, ak nechceš,“ súhlasil som, ale bol som z toho sklamaný a trocha sa odtiahol. Zaplavil ma taký divný pocit. Ešte ma nikto v živote neodmietol. Prečo mi TO Bill nechce dovoliť, keď hovorí, že ma miluje? nedalo mi to pokoj. Zrazu som na chrbte pocítil jeho hrejivú dlaň a toto gesto ma prinútilo, aby som sa naňho pozrel.
„Hneváš sa?“ zašepkal.
„Nie,“ takmer som vykríkol, „ale…“

„Ešte som s mužom…“ povedal mi na to Bill po chvíli, hľadiac kamsi preč a červenal sa pritom. Nevedel som presne, čo mu na to odpovedať a on sa na mňa zrazu odhodlane pozrel. „Ale chcem, aby si to bol po prvýkrát TY a… chcem, aby si,“ znova sa začervenal, „ma videl pekného.“
„Ale ty SI pekný! Si nádherný!“ Bill sa na mňa žiarivo usmial, ale hneď na to jeho úsmev pohasol.
„Chcem, aby si si ma pamätal takého, aký som bol pred týždňom, keď som ešte o ničom nevedel. Preto by sa TO malo stať čím skôr, ale… nie dnes. Nie som na to ešte pripravený,“ vysvetľoval.
„Rozumiem,“ odpovedal som mu na to a sklonil pritom hlavu. Z nejakého dôvodu sa mi z tohto priznania chcelo plakať. Ešte stále snáď neveril tomu, že by to mohol prežiť? Chcel to spraviť len preto, aby ešte v tomto živote zažil sex?
„Tomi,“ Bill nasadil nežný tón hlasu a vedel som, že v tej chvíli presne odhadol, na čo som myslel. Objal mi dlaňami tvár a prinútil ma, aby som sa naňho pozrel. „Milujem ťa a chcem byť LEN tvoj. Chcem sa s tebou MILOVAŤ. Vieš, čo to znamená? Chcem cítiť tvoju lásku pri tom, ako sa ma budeš… dotýkať,“ a znova zahanbene skopli pohľad. „Chcem sa ti odovzdať, ale chcem, aby to pre teba bolo špeciálne,“ dodal a mne sa zrazu tak veľmi uľavilo. Musel som ho objať a pobozkať vo vlasoch a po tvári aspoň miliónkrát.
„Bill, TY si to špeciálne,“ zašepkal som mu do ucha, keď sme sa obaja opäť uvelebili na gauči.
„Oh,“ bolo všetko, čo mi na to povedal a po chvíli som na ruke pocítil čosi vlhké. Plakal, a tak som ho tuhšie objal. „Nikto mi ešte nikdy nič tak krásne nepovedal,“ zašepkal mi do krku.
„Moje komplimenty sú originálne a hlavne od srdca, a to si pamätaj,“ pobozkal som ho do vlasov a nasal ich vôňu.

autor: MoreInsidiousKindOfStories