Herzenswärme 11.

Ležal som v posteli a objímal Billa okolo ramien. Jeho dych ma príjemne hrial na hrudi. Hľadel som pritom zamyslene na strop a sledoval ornamenty, ktoré na ňom tvorilo svetlo z ulice. Pretrel som si voľnou rukou unavené oči, ale spánok ma naschvál obchádzal. Kurva fix! Toto je totálne na piču! pomyslel som si a frustrovane vydýchol nosom ako nasraný drak. Bill musel už dnes ráno odísť do nemocnice, kde ho potom mali operovať, a ja som od nervov nedokázal zaspať. Bál som sa čo i len otočiť, aby som ho náhodou nezobudil. Chcel som, aby sa poriadne vyspal aspoň on, keď som to ja nedokázal. V živote som sa nebál tak ako teraz. Podvedome som si k sebe Billa pritiahol ešte bližšie a nos zaboril do jeho čiapky. Aj cez ňu som dokázal cítiť jeho detskú vôňu spojenú s jemným nádychom sladkej vanilky. Do očí sa mi nahrnuli slzy pri pomyslení na to, že by pri tak vážnej operácii stačila len jediná chyba a už by som ho pri sebe nikdy nemal tak blízko a necítil jeho vôňu. Unavené oči ma pritom stále hrozne pálili. Už som plač nedokázal zadržiavať. Nechal som preto slzy stekať dole tvárou a cítil, ako zo mňa zmývali strach, nervozitu a napätie. Neplakal som dlho. Síce to pomohlo, ale len na krátky čas, a hruď sa mi opäť zovrela úzkosťou. V hrdle mi vyschlo a stiahlo sa tak, že som sotva dýchal. Prinútil som sa zavrieť oči aspoň na chvíľu a v duchu si opakoval: Všetko dobre dopadne. Všetko bude v poriadku. Netuším, koľkokrát som to zopakoval, ale pomohlo mi to upokojiť sa aspoň natoľko, že som bol nakoniec schopný zaspať aspoň na niekoľko hodín.

Keď som znova nadobudol vedomie, uvedomil som si, že ma niekto jemne hladkal po tvári a krku. Dotyk bol taký ľahký. Myslel som si, že to bol len pozostatok sna. Zamrnčal som a lenivo pootvoril viečka. Zachytil som tie najkrajšie zlatohnedé oči na svete.
„Ránko,“ poprial mi Bill s úsmevom a dal mi rýchlu pusu. „Vyspal si sa aspoň trochu?“ opýtal sa, keď si ma lepšie prezrel a začal sa mi hrať s vlasmi.
„Prečo si myslíš, že som málo spal?“ odpovedal som zachrípnuto a usmial sa naňho. Nechcel som, aby vedel, ako veľmi som sa oňho bál. Nemohol som mu teraz pridávať ďalšie starosti. Dnes potreboval pokoj.
„Ani ja som toho veľa nenaspal,“ na sekundu sa zamyslene zamračil. „Tomi?“ usmial sa na mňa nevinne.
„Uhm?“ na viac som sa akosi nezmohol.
„Musíme sa porozprávať,“ zašepkal zrazu a ja som podľa tónu jeho hlasu okamžite vedel, o ČOM sa chcel tak veľmi porozprávať.
„Bill, prosím, nemôžem na TO ani pomyslieť a už vôbec sa o TOM nechcem rozprávať,“ a spravil som naňho psie oči. Presne tak, ako to robil on mne.
„Oh, nerob to,“ zakňučal Bill a na chvíľu sklopil pohľad. „Viem, že je to pre teba ťažké, ale ja to POTREBUJEM,“ hovoril zrazu naliehavo a po chvíli ticha dodal: „Urob to pre mňa, prosím. NAPOSLEDY.“ Keďže bol vždy férový hráč, dal mi chvíľu na rozmyslenie a ja som si uvedomil, že som mu to vlastne nemohol odmietnuť.

„Tak dobre,“ povzdychol som si porazene a on ma za odmenu pobozkal. Pritiahol som si ho a on mi dovolil, aby som mu chvíľu zvnútra nežne skúmal ústa. Keď som zacítil chuť jeho sladkého jazyka na svojom, neubránil som sa zúfalému zakňučaniu a znova ma prebodol osteň obáv a bolesti z MOŽNO nevydarenej operácie. Cítil som, ako sa vtedy Bill do bozku usmial a hladkal ma pritom upokojujúco končekmi prstov po lícach.
„Nech sa stane čokoľvek, som s tebou,“ usmial sa na mňa, keď sme sa odtiahli a mne sa do očí natlačili slzy bez toho, aby som to predtým postrehol a mohol ich zastaviť. „Chcem ti povedať, že sa nemienim vzdať. Robím to hlavne kvôli tebe, Tomi,“ odmlčal sa a zotieral mi slzy. Smutne som sledoval, ako si v hlave skladal ďalšiu vetu. Vedel som presne, o čom bude druhá časť jeho monológu. A nebude ani zďaleka taká optimistická ako tá prvá. „Ak sa nepreberiem… Musíš si zapamätať, že ťa milujem najviac na celom svete a potom budem JA tvojim anjelom strážnym,“ pohladkal ma pritom po tvári a znova mi zotrel niekoľko sĺz. „V prípade, že tu už nebudem,“ zhlboka sa nadýchol, prehltol a na kratučký okamih stisol viečka, „môžeš mi kedykoľvek zavolať a povedať všetko, čo ťa trápi,“ usmial sa na mňa smutne, ale neplakal. Vedel som, že sa kvôli mne snažil ostať silný a ja som ho za to v tom okamihu neskutočne obdivoval.

„Čo? Ako zavolať?“ opýtal som sa po chvíli, pretože som to nechápal a prehltol ďalší príval sĺz, aby som mu ukázal, že mi jeho podpora pomohla.
„Bude so mnou,“ vytiahol si Bill z vrecka svoj iPhone a ukázal mi ho. „Odkazovka,“ dodal a ja som len kývol, že rozumiem.
„Prečo mi to robíš, miláčik?“ opýtal som sa ho trasúcim sa hlasom a silno ho objal.
„Nerobím to rád,“ zachytil môj pohľad, „ale cítim, že som ti to musel povedať a že je to tak správne. Vieš, že si posledný človek, ktorému by som chcel nejako ublížiť.“
„Viem,“ odpovedal som s istotou a stisol ho ako plyšáka. Bill sa mi v náručí zavrtel. „TOHTO sa len tak nevzdám,“ počul som ho zašepkať. Mal som pocit, že to hovoril viac sebe ako mne, ale aj tak ma to potešilo. Prinútilo ma to znova sa aspoň na sekundu usmiať.
„Koľko je vlastne hodín?“ opýtal som sa po chvíli a Bill povedal, že osem. „Asi si dám sprchu,“ sadol som si a všimol si, ako sa na mňa môj kamoš uškŕňal. „Čo si zasa vymyslel?“ zasmial som sa.
„Nič,“ pokrčil ramenami a tváril sa pritom ako neviniatko.

„To určite. Poznám ťa ako svoje boty,“ podpichol som ho troška, a aby som uvoľnil napätie po Billovom hrozivom prejave, zatlačil som ho na matrac a zašiel mu prstami pod tričko.
„Tom,“ trochu prísne sa na mňa pozrel a pohotovo ma chytil za ruku, „lekár povedal ŽIADNE intímnosti,“ uškrnul sa.
„Ako chceš,“ pobozkal som ho na nos.
„Mal by som sa ísť osprchovať,“ povzdychol si Bill, smutne sa na mňa usmial a ja som sa z neho odvalil.
„Asi sa pôjdem naraňajkovať,“ povedal som, vstal, neodpustil som si to a chvíľu ho šteklil. Bill sa podo mnou zmietal ako chrúst a potom som ho prepustil zo zajatia smiechu. A tak kým bol Bill v kúpeľni, ja som sa najedol, a jeho veci v cestovnej taške, ktoré si bral do nemocnice, som položil k dverám. Keď sa Bill osprchoval, vystriedal som ho, obliekol sa a zaviezol ho do nemocnice. Cestou sme nepovedali ani slovo. Každý z nás premýšľal o tom, čo bude potom. Možnosť, že by to neprežil, som stále odmietal prijať a spoliehal som sa na to, že ma vesmír za moje pozitívne myslenie odmení. Cesta ubehla tak rýchlo, že som si ani neuvedomil, kedy sme dorazili na miesto.

„Tak neskôr, Tomi,“ vytrhol ma Bill z myšlienok svojím hlasom a tuhým objatím.
„Neopovážte sa ma nechať v štichu, mister Gray,“ zavtipkoval som, aby som tak pred ním skryl obavy a nervozitu.
„Veď počkaj doma,“ zasmial sa Bill a potiahol si ma k sebe. „Všetko bude v poriadku,“ uprene sa mi zahľadel do očí a zašepkal: „Milujem ťa.“
„Aj ja teba,“ pobozkali sme sa na rozlúčku. Chvíľku mi trvalo, než som sa od neho odlepil, a Bill mi hneď potom uštedril jednu zo svojich extra päsťoviek. Zakňučal som.
„To máš za to, že nevieš, kedy prestať,“ zasmial sa a ukázal na zamračenú sestru vo dverách. „Teraz mi napchajú dezinfekciu až do úst,“ poslal mi vzdušný bozk a dodal: „Vidíme sa.“ Zamával som mu a sledoval ho, kým nezmizol za dverami oddelenia. Bol som rád, že si ani Bill nepripúšťal to, že by sa už neprebudil, ale kolená som mal ako zo želatíny. Ešte chvíľu som sa díval na zatvorené dvere a prosil všetkých bohov na svete, nech ho ochránia. Nechcel som ho opustiť, ale vedel som, že ho aj tak nebudem môcť vidieť skôr ako zajtra ráno, a tak som odišiel do práce, pretože som potreboval nejako zamestnať mozog a samozrejme aj zarobiť nejaké peniaze.

Keď som sa hneď skoro ráno dostal do nemocnice a pýtal sa na Billa, sestra sa na mňa zvláštne zahľadela.
„Som jeho priateľ. Prosím, pustite ma k nemu,“ naliehal som na ňu, ale ona ma k nemu nechcela pustiť. Srdce mi začalo biť rýchlejšie než obvykle a mal som pocit, že ak Billa hneď neuvidím a neubezpečím sa, že je v poriadku, tak sa na mieste rozplačem. „Je tu jeho matka? Opýtajte sa jej, prosím,“ naliehal som na sestričku a ona na chvíľu zmizla. Keď sa znova zjavila vo dverách, vpustila ma, pomohla mi do špeciálneho obleku a založila mi rúšku. Zaviedla ma do izby, kde Bill ležal. Poďakoval som jej a pozdravil Billovu matku, ktorá ku mne hneď na to prišla a zotierala si slzy. „Ako je na tom?“ pozrel som sa na svojho najlepšieho priateľa, ktorý ticho ležal na posteli a jediné, čo som počul, bol pravidelný zvuk pípajúcich prístrojov, ktoré merali jeho životné funkcie. Znova som sa pozrel na Billovu matku, ktorá si sadla k nemocničnej posteli, pritiahla k nej ešte jednu stoličku, a tak som zaujal miesto vedľa. „Je v poriadku?“ zašepkal som so strachom, ale odpoveď, ktorú som dostal, ma totálne dorazila.
„Operácia sa podarila, ale… je v kóme, pretože po operácii dostal alergickú reakciu na anestéziu,“ Billova mama sa potom odmlčala a zavzlykala. Objal som ju a snažil sa v sebe potlačiť pocit totálnej beznádeje a smútku, ale pri pohľade na JEHO nevládne telo a na zničenú matku som pochopil, že som dorazil akurát včas na to, aby som sa s ním ešte stihol rozlúčiť. To vedomie ma celkom zlomilo a rozplakal som sa ako malý chlapec.

„Už mu bude dobre,“ snažila sa ma utešiť Billova matka, ale ja som sa nevedel upokojiť. Všetky vnútornosti sa mi vo vnútri zmršťovali do jednej veľkej gule. Chcel som na Billa kričať, aby sa prebudil, ale nemohol som nájsť hlas a ani silu. Mal som pocit, že som zlyhal na plnej čiare. Otočil som sa k nemu a potom prosebne pozrel na jeho mamu. Ona len kývla, chytila ma za rameno a nechala ma s Billom na chvíľu samého. Prisunul som sa k nemu, chytil ho za ruku a zadíval sa na jeho tvár obalenú bielym ovínadlom. Vyzerá ešte bledšie než tie obväzy, pomyslel som si, potlačil vzlyk a pohladkal ho končekmi prstov po ruke. Zadíval som sa naňho a dal si dole rúšku.
„Nemôžeš ma opustiť. Dal si mi sľub. Neopováž sa ma nechať v štichu, lebo…“ nahol som sa nad neho a zašepkal mu do ucha: „Milujem ťa,“ a pobozkal som ho na líce. Bol taký studený. Omnoho chladnejší, než bol o takomto čase včera. Slzy mi zrazu celkom zahmlili zrak, ale ja som ho CHCEL vidieť. Položil som si hlavu na jeho ruku a zhlboka dýchal. Snažil som sa zachytiť jeho vôňu, ale všetko, čo som cítil, bol len odporný zápach dezinfekcie. Zranene som zavyl ako pes a naplno sa rozvzlykal. Ešte ani TO mi nebolo dopriate. Aký bol tento svet otrasný! Srdce mi pritom pomaly pukalo a ja som si myslel, že zomriem ešte skôr ako on. Takú bodavú bolesť som ešte v živote nezažil. Raz to bolelo a potom pálilo. Zahĺbil som sa do svojej bolesti, ale zrazu som pocítil, ako mi Bill trikrát za sebou silno stisol ruku. S nádejou som sa naňho pozrel a prestal som na okamih plakať. „Billy?“ zašepkal som a pohladkal ho končekmi prstov po obväzoch na čele.

„PÍP! PÍP! PÍÍÍP!“ zrazu mi namiesto môjho miláčika odpovedal stroj a ja som si všimol rovnú čiaru na monitore. Pustil som Billa a vybehol z izby.
„DOKTORA! DOTKORA!“ kričal som hystericky na celú chodbu. Billova matka sa rozplakala a lekári spolu so sestričkami sa zatvorili do izby. Objal som Billovu mamu a snažil sa ju utešiť. Stále som neveril tomu, že by to mohla byť pravda. Ešte stále som ako na ihlách čakal, že z izby vyjde lekár a povie, že bude v poriadku. Trvalo to večnosť, kým vyšli, ale všetci mali na tvárach celkom iný výraz než ten, v ktorý som dúfal.
„Úprimnú sústrasť,“ zaželal lekár Billovej matke, ktorá sa okamžite nervovo zrútila, a tak ju museli odviesť. Ja som sa snažil držať, ale zúfalo som sa zahľadel na lekára, ktorý mi povedal, že môžem vojsť do izby a rozlúčiť sa, ak chcem. Mal som pocit, že tam ani nedôjdem. Nohy som mal ako z olova, srdce mi bilo ako o závod a slzy mi nedovoľovali vidieť. Cítil som sa, akoby som bol sám mŕtvy, ale dostal som sa až k stoličke a zrútil sa na ňu. Rozvzlykal som sa, objal Billa silno okolo hrude a snažil sa vstrebať do seba posledné teplo z jeho tela.
„ČO si mi to urobil? Vráť sa!“ zatriasol som ním jemne a nedokázal som ho pustiť. Vedel som, že ho už nikdy neuvidím, ale nedokázal som si predstaviť budúcnosť, v ktorej nebude. Toto bol najhorší deň v mojom živote. Bolo to prebudenie do nočnej mory – tej najhoršej možnej reality. Jediná veta mi vzala všetko – zmysel života, šťastie, lásku, nádej a aj oporu.

autor: MoreInsidiousKindOfStories