Herzenswärme 12. (konec)

„Smrť je len ďalšia cesta, ktorou musíme ísť.“
– J. R. R. Tolkien

* BILL *

Ocitol som sa v úplnej tme a tichu. Obzeral som sa, či náhodou niekoho alebo niečo neuvidím, ale nech som si namáhal oči akokoľvek, nedokázal som v nej rozoznať ani najmenší obrys. Natiahol som preto ruky pred seba a spravil nesmelý krok vpred. Zdalo sa mi podivné, že hoci som pod nohami jasne cítil pevnú zem, nezačul som ani jediný svoj krok.
„Haló?!“ zakričal som do prázdneho priestoru z plného hrdla, ale môj hlas nevytváral žiadne echo. Bolo to také zvláštne. Ešte nikdy som niečo také nezažil. „Je tu niekto?!“ skúsil som to ešte raz trocha inak, ale znova nik neodpovedal. Náhle sa ma zmocnil akýsi zvláštny pocit. Akoby som zrazu nevedel o niečom, čo bolo veľmi dôležité, ale aj tak som z toho nemal strach. Chvíľu som bezradne stál na mieste a načúval ohlušujúcemu tichu. Musel som si pretrieť oči, keď som ďaleko v tme priamo predo mnou uvidel niečo ako malilinkú dierku. Nemohla byť väčšia ako hrot tej najtenšej ihly, ale svetlo a teplo, ktoré dovnútra púšťala, ma svojou silou oslepilo natoľko, že som si rukou musel zatieniť zrak. Napol som sluch a začul hlasy, ktoré z nej vychádzali. Nerozumel som tomu, čo hovorili, ale akosi som vedel, že som sa k nim musel stoj čo stoj dostať. Pozrel som sa za seba do hustej tmy a rozbehol sa za svetlom.

Bežal som najrýchlejšie, ako som len vedel, ale nič som pritom necítil – vzduch svištiaci okolo uší, vlastný krok, nebol som ani zadýchaný. Akoby som ani nemal telo. Svetlo bolo čoraz bližšie, jasnejšie, oslepujúcejšie a hlasy hlasnejšie. Keď som už bol takmer vo svetle, podvedome som zatvoril oči, prekryl si ich rukami a poslepiačky doň skočil. Chvíľu som sa vznášal ako v čistom vákuu a znova nič nevidel. V tom som ale pocítil, že sa moje nohy opäť zľahka dotkli tvrdej zeme a otvoril som oči. Všade naokolo sa zrazu zelenala tráva. Bol som na rozsiahlej, dokonale rovnej lúke. Začudovane som sa obzeral a tento raz som zachytil nezrozumiteľné volanie. Počúval som a otáčal sa za zvukom. Išiel som za ním. Akoby ma k nemu niečo magicky priťahovalo. Zrazu som v diaľke rozoznal niečo ako dve farebné, trocha rozmazané postavy. Pozrel som sa lepšie a začul zreteľný ženský hlas volajúci moje meno: „BILLY!“
„Starká? STARKÁ!“ zakričal som z celej sily a utekal za známym hlasom, ktorý ma neprestajne volal. Bežal som smerom k postavám a videl, ako na mňa z diaľky mávali. Bol som čoraz bližšie a videl ich čoraz jasnejšie.
„Billy!“ zakričala na mňa stará mama spolu so starým otcom ešte naposledy predtým, než ma obaja naraz objali.

„Sme tu so starkou vlastne preto, aby sme ti vysvetlili, že sa ešte môžeš vrátiť,“ povedal mi starý otec a obaja sa na mňa naraz srdečne usmiali.
„Naozaj? Ako?“ opýtal som sa a nemohol z hlavy dostať obraz plačúceho Toma.
„Presne takto,“ odpovedala mi starká. „Len naňho mysli,“ a položila mi ruku na miesto, kde by malo byť rameno.
„Nebudete sa na mňa hnevať, ak…“ ustarostene som sa na nich pozrel, ale oni sa len usmievali.
„Choď za hlasom svojho srdca, Billy,“ povedali obaja naraz a objali ma na rozlúčku. V tom momente, keď som ich pustil a rozbehol sa smerom od nich späť ku svetlu, ma do hlavy silou uragánu zasiahla bolesť. Akoby ma do nej niekto práve bodal nožom. Snažil som sa ju ignorovať a sústrediť sa len na Toma. Čím bližšie bol k svetlu, tým hlasnejšie som počul plač a cítil, ako mi oťažievalo telo. Bolesť, ktorá mnou prenikala, ma ubíjala k zemi, svetlo ma oslepovalo a ja som doň napokon spadol. Cítil som sa, akoby som zletel z obrovskej výšky a tvrdo dopadol na posteľ. Vybilo mi to dych a snažil som sa ho znova zachytiť.

Do uší mi doľahol hlasný plač a nezrozumiteľné slová. Chcel som sa pohnúť, nadýchnuť alebo otvoriť oči, ale v tomto momente sa to zdalo byť nemožné. Cítil som ako ma niekto silno stískal okolo hrudníka a bral mi tak možnosť nasať vzduch do pľúc.
„Oh,“ zastonal som zrazu ticho, namáhavo a ťažoba z môjho tela zmizla. Nadýchol som sa a opäť sa pokúsil otvoriť oči.
„ŽIJE!“ začul som Tomov rozochvený hlas a pocítil jeho teplé dlane na tvári. „Bill, otvor oči. Daj mi znamenie, že to nie je sen,“ prosil ma zúfalo a pomaly mi otočil hlavu. „Počul som ťa. Billy, počuješ ma? Pohni sa,“ šepkal Tom nástojčivo, ale telo ma odmietalo počúvať. Vnímal som len to, že v miestnosti znova na okamih zavládlo ticho ako v hrobe a Tom sa znova zúfalo rozplakal a drvil mu ruku vo svojej. Zmohol som sa na ďalší, tento raz hlasnejší, bolestný ston. Počul som, ako Tom vyskočil zo stoličky a moja ruka padla pozdĺž postele. „Miláčik, nevzdávaj to, prosím. Vydrž chvíľku. Idem pre lekára. Len to PROSÍM vydrž,“ povedal rozochveným hlasom, pobozkal ma na čelo a hneď ako sa za ním zatvorili dvere, zaliala ma tma.

Do uší mi doľahlo pravidelné pípanie prístrojov. Párkrát som zaklipkal očami a zaostril pohľad na osobu sediacu vedľa postele na stoličke. Usmial som sa na Toma, ktorý ma celý čas uprene sledoval unavenými očami. Pohol som prstami.
„Vitaj naspäť,“ usmial sa na mňa a stisol mi ruku.
„Ahoj,“ pozdravil som ho zachrípnutým hlasom.
„Myslel som si, že som ťa stratil,“ zašepkal a po tvári mu stieklo niekoľko sĺz. Priložil si moju ruku k lícu a potom ju dlho pobozkal. Celý ten čas sa pritom usmieval ako slniečko.
„Vrátil som sa,“ trocha som mu stisol ruku, ale nemal som pocit, že by to vôbec pocítil.
„Vystrašil si ma na smrť. Mám pocit, že som dnes prekonal dva infarkty v priebehu 15 minút,“ povedal mi Tom smrteľne vážne, ale ja som sa usmial. „TO – NIE – JE – SMIEŠNE,“ dodal naštvane, ale úsmev mu z pier aj tak nezmizol. Pohladkal ma po líci.
„Ty si naozaj môj anjel,“ zašepkal som a cítil som, ako sa mi únavou znova zatvárali oči.
„Neopováž sa zaspať,“ zachytil som v Tomovom hlase náhly nával paniky a pritiahol si stoličku bližšie k posteli. Jemne mnou zatriasol.
„Čo sa stalo?“ zašepkal som a prinútil sa naňho pozrieť.
„Dostal si alergiu na anestéziu,“ pohladkal ma a bozkával ma na ruku. „Preboha, neviem, čo by som robil, keby si sa neprebudil. Bola to najhoršia štvrťhodina v živote.“
„Ja už nikam neodídem, Tomi,“ usmial som sa naňho znova.

* O ROK *

Prechádzal som sa s Billom ruka v ruke po námestí. Prechádzali sme popod Brandenburgskú bránu a podvedome som pohľadom už z diaľky zachytil obrovský zelený nadpis – STARBUCKS. Kútikom oka som očekoval svojho priateľa.
„Ehm, Tomi?“ usmial sa na mňa Bill a spravil tie najnevinnejšie oči na svete.
„Na to ani nepomysli, psie oko,“ pritiahol som si ho k sebe najsilnejšie, ako som vedel. Držal som si ho pri sebe celou cestu a Bill sa snažil zúfalo vyslobodiť. „Už nikdy ťa do toho obchodu s chcankami nepustím,“ zasmial som sa a zdvihol som si ho do náruče.
„TOM!“ vykríkol Bill šokovane náhlou zmenou polohy a chytil sa ma ako kliešťa. Po chvíli sa na mňa ale uprene zahľadel svojím najviac HEIß zlatohnedým pohľadom a ja som do niečoho pri chôdzi narazil. Zľakol som sa a pustil ho. Bill nadšene vypískol, keď pristál na nohách a zatlieskal si. Keď som sa otočil, hneď som vedel, prečo sa tak veľmi tešil.
„No, kurva,“ zanadával som, keď som si uvedomil, že ma Bill zhypnotizoval a priviedol rovno do jamy levovej. „Bill, nechoď…“ nestihol som ani dopovedať TAM a už si objednával pri pokladni svoju vytúženú mokku. To by mi ani tak nevadilo, ale vadil mi ten predavač chcaniek – ERIK, ktorý ho s úsmevom obsluhoval.
„Ďakujem,“ vzal si od neho Bill svoju kávu, zaplatil a ja som sa snažil držať. Nechcel som Starbucks – mannovi vraziť, hoci by som na to mal právo, keď sa tak okato snažil baliť MÔJHO Billa a ešte rovno PREDO MNOU!

„Aj ja si dám jednu,“ precedil som cez zuby, keď som pristúpil k pokladni a vyložil na pult peniaze. Keď ma predavač chcaniek spoznal, okamžite mu z tváre zmizol úsmev a stuhol. Chytil som ho za zásteru farby nabľutej zelenej. „Ešte RAZ sa budeš tak TUPO usmievať na MÔJHO kamoša a odtrhnem ti HO,“ odsotil som ho od seba, vzal si späť peniaze, chytil Billa za ruku a vyšiel s ním von z krámu. Bol som nasraný ako býk a Bill popri mne len ticho cupkal ako myš a popíjal si kávu, kým sme si nesadli na lavičku v parku pred Bundestagom. Ešte aj tam som bol naštvaný, a tak som si zapálil.
„Tomi,“ chytil ma Bill za ruku, keď som si chcel potiahnuť znova. „Hneváš sa ešte?“ zašepkal.
„To sa, KURVA, hnevám,“ povedal som trocha hlasnejšie. „Ale nie na teba,“ usmial som sa na svoju lásku a brnkol mu s úsmevom prstom po nose.
„Nevšímaj si toho debila.“ Bill položil kávu stranou a objal ma. Hlavu si položil na moje plece a díval sa na mňa najroztomilejšie, ako vedel.

„Nebolo jednoduché pozerať sa na to, ako ťa ten zmrd balil. Kurva, to mi robil naschvál. Mal som mu rozkopať palicu,“ začal som naňho nadávať.
„Nemusíš naňho žiarliť,“ pobozkal ma Bill na líce. „Milujem LEN teba,“ usmial sa na mňa a ja som sa naňho chvíľu díval a analyzoval ho. Nemal som dôvod mu neveriť. Vedel som, že by ma nikdy neopustil. „Ako sa cítiš?“ opýtal sa ma znova po chvíli nežne a pohladkal ma po kolene.
„Už som asi v pohode,“ potiahol som si znova z cigy a Bill sa ku mne natiahol.
„Bol si pritom taký sexy. Ešte nikdy predtým som ťa nevidel žiarliť. Skoro som tam na teba skočil,“ zašepkal mi do ucha tým najviac sexy hlasom a môj kamoš tam dole okamžite stvrdol. Nasucho som preglgol, odhodil cigaretu, schytil Billa a utekal s ním k najbližšiemu hustému kroviu. Keď sme už boli na mieste, vyzeral môj miláčik trochu zmätene, ale keď som zaboril prsty do jeho znova krásnych, hustých vlasov, zalapal po dychu.
„Snáď to nemyslíš vážne? Tu? Zabudol som si tam svoju mokku,“ zašepkal, keď som sa mu rukami dostal do nohavíc, masíroval mu zadok a bozkával ho pritom na krku.

„Vyser sa na mokku. Keď ťa opriem o tento strom a vyšukám ti mozog z hlavy za to, že som sa musel pozerať na to, ako ťa okukuje Starbucks – mann, tak si na ňu už ani nespomenieš,“ zašepkal som mu do ucha a on nahlas zastonal, keď som sa otrel rozkrokom o jeho. „A to len preto, aby si náhodou nezabudol, že ťa nikomu len tak nenechám.“
„Prepána, toto je totálne šialené, Tom,“ zašepkal Bill a zachichotal sa, keď som mu stiahol nohavice spolu s boxerkami, a to isté zopakoval na sebe. Pritisol som ho ku kmeňu, zdvihol si ho a začal ho spracovávať aspoň naslinenými prstami, keď nič lepšie nebolo. Bill pritom hlasno stonal a hrýzol sa do ruky. Pohľad naňho ma vzrušoval viac než kedykoľvek predtým, a tak netrvalo dlho a už som sa v ňom hýbal. Stonal som mu do ramena a on mne. Našťastie to trvalo len krátko a oboch som nás doviedol k zdarnému a sladkému vyvrcholeniu. „Ty si môj anjel,“ začul som zašepkať Billa.
„A ty môj život,“ odpovedal som mu na to a nežne ho pobozkal, aby som mu svoje tvrdenie ešte fyzicky potvrdil.
„Toto je najkrajší kompliment, aký som kedy dostal,“ zašepkal a uprene sa mi zahľadel do očí.
„Moje komplimenty sú vždy originálne, ale zato od srdca,“ pohladkal som ho po vlasoch a znova spojil naše pery.

KONEC

autor: MoreInsidiousKindOfStories