Government Hooker 4.

Vrátil som sa domov večer pred Štedrým dňom. Bol som hrozne unavený z cesty autobusmi a ťahanie kufrov nebolo o nič príjemnejšie. Keď sa však vo dverách objavila moja matka, nebol som až taký skľúčený, vlastne som bol príjemne prekvapený tým, že som ju videl a ona mi venovala jedno zo svojich najmamičkovskejších objatí.
„Vitaj doma, miláčik,“ pobozkala ma na obe líca a pomohla mi odniesť kufre do izby. Bol som rád, že ju vidím, ale niekde vzadu v hlave ma stále bodal ten nepríjemný okamih – otčimov príchod. „Zase si vyrástol,“ povedala, keď som stál vedľa a bol som už vyšší než ona.
„Kde je… ON?“ opýtal som sa, pretože som to napätie už nevydržal.
„Oh, Bill, teba to ešte neprešlo?“ opýtala sa ma ustarostene a ja som mal sto chutí jej povedať, že by to ani ju len tak po pol roku neprešlo, keby jej niekto proti jej vôli štyri roky pchal vtáka do zadku. Namiesto toho som si radšej zahryzol do jazyka. „Vieš, že ma to neteší. Chcela by som, aby ste spolu vychádzali,“ dodala a pohladkala ma po paži.
„Je to v pohode, ak si s ním šťastná,“ usmial som sa na ňu falošne ako vždy, keď prišlo na túto tému.
„Myslím, že by bolo dobré, ak by si prestúpil na gymnázium do Magdeburgu,“ povedala len tak odrazu a ja som sa na ňu neveriacky zahľadel. Len som kýval hlavou. „Bill, je to dosť finančne…“
„Budem pokojne pracovať, len… Nemôžem tu ostať,“ prerušil som ju okamžite a postrehol vo svojom vlastnom hlase nával paniky.
„Zhodli sme sa s Frederikom na tom, že…“
„Tak to ON ti nakládol do hlavy tie sračky?!“ vybuchol som a nemohol som veriť vlastným ušiam, že mu tak slepo verila.

„Bill, nekrič a nenadávaj,“ napomenula ma a zamračila sa. „Sú Vianoce, mali by sme byť všetci spolu a hlavne v pokoji.“
„Ale…“ oponoval som jej.
„Proste, ti nebudem nič platiť. Ak tam chceš naozaj chodiť, budeš si musieť všetko hradiť sám. Máš už šestnásť, môžeš si nájsť niečo popri škole,“ ukončila to a ja som nasucho prehltol. Pocítil som, ako mi pomaly ale isto zlyhávali spodné končatiny, a tak som si radšej rýchlo sadol na posteľ.
„Neboj sa, postarám sa o seba, ale… Proste TU nevydržím,“ dodal som už trocha viac pokojne a ona si ku mne prisadla.
„Bill, obávam sa, keď ťa tak vidím. Viem, že ťa niečo trápi, ale ani za nič na svete neviem prísť na to, čo to je. Hovoril si, že v novej škole máš kamarátov, ale ja jednoducho cítim, že sa niečo deje,“ chytila ma za ruku a ja som ju proste len objal. Netrvalo dlho a niekto zaklopal na dvere mojej izby. Otočil som hlavu a uvidel toho bastarda.
„Vitaj späť,“ uškrnul sa na mňa.
„Čau,“ odpovedal som bez nálady a vstal. Obliekol som si bundu.
„Ideš niekam?“ opýtala sa ma matka.
„Poprechádzať sa. Nečakaj ma,“ pobozkal som ju na líce a prešiel okolo otčima, akoby ani neexistoval.

„SERIEM NA TO! TEN IDIOT A TY?! TY!“ nechápal som, ako si mohla vybrať práve toho najväčšieho hlupáka. Ja som jej dal VŠETKO, čo som mal, a ona bola taká úžasná a on bol… „Sklamala si ma. Hrozne,“ zašepkal som, keď som si predstavil, ako sa mi Oliver neustále vysmieval a ona s ním teraz chodila. Bolo to hrozne ponižujúce a bolo mi z toho, úprimne povedané, do plaču.
„Billy, prosím,“ snažila sa ma presvedčiť, ale ja som sa len otočil na päte a nechal ju ďaleko za sebou. Stratil som sa v tmavom parku a sadol si na tú najodľahlejšiu lavičku, aby som si mohol uľaviť slzami. Dnešný deň mi už nemohol priniesť viac nepríjemných prekvapení. Zaboril som si tvár do dlaní a nechal slzy tiecť. Nadával som si za to, že som sa Tinou nechal ukecať.
„Prečo som stále taká naivka?“ povedal som si nahlas sám pre seba a myslel si, že mi bolesťou praskne srdce. Mal som sto chutí sa ísť hodiť pod najbližší vlak alebo skočiť z najbližšieho mosta. Schúlil som sa do klbka a snažil sa nájsť AKÉKOĽVEK východisko z obrovskej kopy sračiek, ktorá mi padala na hlavu. Cítil som sa, akoby aj to najmenšie svetielko nádeje zrazu zhaslo a ja som sa ocitol celkom sám v úplnej tme, kde na mňa v každom rohu číhalo monštrum v podobe Frederika. Premýšľal som o tom, prečo to proste nevzdať, ale v tom mi zazvonil mobil a ja som na displayi uvidel meno, ktoré som práve potreboval. „T – Tina,“ vzlykol som do telefónu hneď, ako som zdvihol, a ona sa ma vypytovala, čo sa stalo. Čím viac sa vypytovala, tým viac mi bolo zle, a tým viac som vzlykal.
„Billy, neplač. Upokoj sa. A kurva, keby som ťa tak mohla aspoň objať,“ zanadávala si a mne to prišlo tak trochu vtipné, tak som sa jemne zasmial. „Hej, tak, čo sa vlastne stalo?“ opýtala sa, keď som už konečne nevzlykal.

„Matka mi už nebude platiť ani školu ani intrák, proste nič. Ten kretén ju proti mne nahuckal,“ potiahol som nosom.
„Neboj sa, ak chceš, tak môžeš pokojne bývať aj u mňa,“ ubezpečovala ma a ja som jej ďakoval. „Veď vieš, aspoň už nebudem musieť číhať pred intrákom,“ zasmiala sa a ja s ňou. „No a čo s… Veď vieš,“ opýtala sa a očividne bola okolo témy Stephanie opatrná.
„Má priateľa,“ zašepkal som a cítil som, ako ma na lícach hriali vlastné slzy.
„No, to je mi hrozne ľúto,“ odpovedala a ja som počul, že bola takmer rovnako zdrvená ako ja. „Videl si ju? Ako si sa to dozvedel?“
„Pred chvíľou som ju stretol a ona… Bože, začalo to tak DOBRE, a potom… Chcel som ju pobozkať a ona… mi to povedala, že už nie je sama. To tak hrozne bolí, Tina!“ znova som vzlykol. Myslel som, že som práve dostal infarkt, keď sa mi srdce v hrudi naraz prudko stiahlo.
„Uhm, Bill, musíš sa cez to nejako proste dostať. Vieš, že máš moju plnú podporu,“ počul som, ako potiahla nosom.
„Ty plačeš?“ opýtal som sa jej priškrtene.
„Šís, samozrejme, že plačem,“ odpovedala mi rovnakým tónom. „Bože, všetkých by som najradšej nakopala!“ skríkla a ja som sa zasmial. „Vráť sa čím skôr. Toto musíme prebrať osobne,“ dodala a ja som len kývol. „Budeš okay?“ opýtala sa ustarostene a ja som si len povzdychol.

„Tie dva – tri dni to snáď nejako ustojím,“ utrel som si nos do rukáva.
„Drž sa, Billy, a pekné Vianoce,“ popriala mi a ja jej tiež. Potom som zavesil a hodil mobil späť do vrecka. Zahľadel som sa do tmy a počul, že z neďalekej diskotéky ku mne doliehala hudba. Oprel som si hlavu a premýšľal, čo ďalej. Nakoniec som vstal, utrel si tvár a šiel za hudbou. Nahmatal som vo vrecku pár drobných a dúfal, že to bude stačiť na poriadneho panáka. Vošiel som do klubu a zamieril si to rovno k baru, keď ma niekto chytil za rameno.
„Hey, to si ty!“ skríkol chalan, ktorého som už viac než pol roka nevidel, a usmial sa na mňa.
„A – hoj,“ vydýchol som.
„Stalo sa niečo? Kúpim ti drink?“ staral sa a ja som sa usmial.
„Niečo fakt tvrdé,“ odpovedal som a on sa začervenal. Uškrnul som sa a pomyslel si, že mi možno práve svitlo aspoň maličké svetielko. „Myslel som chľast,“ dodal som. On si ma k sebe pritiahol a viedol ma k baru.
„Dúfam, že to neostane LEN pri tom,“ zašepkal mi do ucha pri bare a ja som sa naňho musel znova usmiať. Kúpil mi tri whisky a ja som ich do seba narýchlo hodil. Keď mi objednal štvrtú, opýtal sa ma: „Kde si bol tak dlho?“
„Teraz žijem v Berlíne,“ odpovedal som mu a hodil do seba ďalšieho panáka. Už som to pomaly začínal cítiť v hlave a dostával som tie správne chute.
„Ako sa vlastne voláš?“ opýtal sa ma a ja som ho chytil za ruku.
„Nemyslím, že je dôležité, ako sa volám,“ pritisol som sa k nemu a zachytil som do úst jeho ucho.

„Oh, kurva,“ zastonal a chytil ma za zadok. Cítil som, ako mi niečo v trenírkach znova ožilo, a odtiahol som sa.
„Poď ma proste znova omrdať,“ navrhol som mu zvrhlo a on ma ťahal k záchodom. Zatvorili sme sa do kabínky, vyzliekali sa a bozkávali. Presne ako za starých dobrých čias. Pritisol som ho k stene a zúrivo sa oňho trel. Stonal som tak nahlas, že by to pokojne prerušilo aj hudbu v klube, ale bolo mi to srdečne jedno. Chcel som, aby mi ten chalan z hlavy vyšukal všetky problémy. Zaklonil som hlavu a on ma bozkával na krku. Prstom mi prechádzal medzi polovicami a ja som sa oňho otrel. Zafunel a ja som sa zviezol na kolená. Vzal som jeho tvrdý penis do úst a zúfalo ho sal. Chcel som, aby bol taký tvrdý, ako sa len bude dať, keď ma ním bude prerážať. Chalan stonal a ja som po chvíli prestal. Narýchlo som z vrecka vybral kondóm a lubrigant. „Daj si to,“ podal som mu obal a on sa usmial. Rýchlo som si začal spracovávať vstup, ale dlho som to nedokázal, pretože som sa pritom musel neustále dívať na jeho vtáka.
„Hotovo?“ opýtal sa ma a ja som kývol. Omotal som mu nohy okolo pása, chytil sa vrchu steny a jazda začala. Nemal som záujem o obvyklé nežnosti a on to rýchlo pochopil, takže som len prudko dosadal a takmer pritom slasťou plakal. Chytil som sám seba a začal rytmicky hýbať po celej svojej dĺžke, kým som sa konečne nedočkal svojho najlepšieho stavu. Zahryzol som si do pery a zmiernil tak trocha výkrik. Cítil som, ako si neznámy oprel hlavu o moju hruď a oddychoval. Vedel som, že bol na tom rovnako.

Keď som sa ako tak spamätal, prinútil som ho, aby zo mňa vyšiel, a postavil som sa na vlastné nohy. Začal som sa bleskurýchle obliekať a on tiež.
„Budeš tu o týždeň?“ opýtal sa ma, keď som odomkol dvere kabínky a chystal sa odísť.
„Popravde, modlím sa, aby som tu nebol,“ odpovedal som mu na to a odišiel. Nechal som ho za sebou a ešte stále cítil slabé dozvuky orgazmu a alkoholu. V príjemnom omámení som sa dostal nadránom domov a dal si sprchu skôr, než som vliezol do izby, zamkol dvere a upadol do hlbokého spánku.

* * * * * *

Bol Štedrý večer a ja som ako zázrakom prežil sedieť pri stole s bastardom bez jedinej sprostej nadávky alebo narážky. Pomohol som mame s riadom a potom sa vybral znova von. Vedel som, že dnes bola prekliato malá šanca, že by som niekoho ulovil, ale znova som mal ten neodbytný pocit, že TO proste potrebujem a nechcel som, aby to ostalo len pri samoobsluhe. Všetko v meste bolo zatvorené a jediná vec, ktorá ako tak fungovala, bol vianočný stromček na námestí. Chvíľu som sa okolo neho potuloval, ale bolo to na nič. Stále ma prenasledovali myšlienky na to, ako si budem môcť platiť internát, stravu a veci do školy. Naviac som ešte stále nebol zmierený s tým, že Stephanie je teraz Oliverova priateľka. Zaboril som si ruky hlboko do vreciek na nohaviciach a na niečo som tam narazil. Bol to pokrčený papierik. Chcel som ho zahodiť, ale niečo ma prinútilo ho rozmotať. Uvedomil som si, čo to bolo – vizitka, ktorú mi dal Bu. Chvíľu som sa na ňu váhavo díval a premýšľal. Nevedel som, či na mňa už celkom nezabudol, keď mi jeho ponuka celkom vypadla z hlavy. Prečo by potom nezabudol aj on? Spomenul som si, čo všetko mi o tej práci hovoril a aj to, čo mi vravela Tina. Uvedomil som si, že to bola jediná cesta von, pretože… KTO by mi za hodinu len tak dal päť stoviek? To bol takmer jeden celý mesiac na intráku a to len za JEDNU hodinu. Strčil som vizitku späť do vrecka a ďalej sa túlal. Čím dlhšie som nad tým premýšľal, tým viac som cítil, ako ma vo vrecku svrbel mobil. Nebol som si istý, či bola vhodná doba na to, aby som ho rušil práve teraz, a ešte stále som nevedel, či som to NAOZAJ chcel.

Stále som nechápal, ako som sa k tomuto celému vlastne dostal. Mal som LEN šestnásť a dostal do ruky túto príležitosť. Sadol som si na najbližšiu lavičku a díval sa na hrot vianočného stromčeka. Musel som si zistiť, čo vlastne chcem. Ak som to chcel vzdať, tak som tú vizitku mohol pokojne zahodiť a rovno nastaviť zadok Frederikovi, alebo nastaviť zadok niekomu inému a mať aspoň malé vyhliadky do budúcnosti. Tak či tak by v tom hral môj zadok hlavnú úlohu a všetci ostatní boli lepší než ten úchyl. Pokrčil som ramenami a vybral z vrecka mobil, odomkol som ho a začal z vizitky prepisovať číslo do mobilu. Uložil som si ho pod názvom „Bu“ a znova zaváhal, pretože som si spomenul na Stephanie. Cítil som, ako ma v očiach znova pálili slzy. Srdce sa mi znova odporne stislo a ja som si v hlave spomenul na to, čo povedala Tina: Musíš sa cez to proste nejako preniesť.
„Fajn, tak sa cez to proste NEJAKO prenesiem,“ stisol som zuby a vytočil kontakt „Bu.“ Počul som, že telefón zvonil a ja som si nervózne obhrýzal nechty, počítal zazvonenia a prisahal si, že po šiestom určite zložím: „Jeden, dva, tri, štyri, päť, še…“
„Hey, tu je Bu,“ ozvalo sa a ja som na okamih zamrzol. „Haló, kto volá?“
„Ehm, t – to som ja,“ odpovedal som a nebol si istý, či vôbec poznal moje meno.
„Kto JA? Nepoznám nikoho, kto by sa tak blbo volal,“ zavtipkoval do telefónu.
„No, Bill. Neviem, či si na mňa spomínaš. Stretli sme sa už dávnejšie…“ vysvetľoval som mu.

„Ah, tak. To si mal povedať hneď,“ odpovedal pohotovo a počul som, že v jeho hlase zaznelo nadšenie. „Rozhodol si sa?“
„No, tak trochu,“ poškrabal som sa cez čiapku vo vlasoch. „Platí všetko, čo si mi sľúbil?“
„Príď zajtra do baru. Je to na Yorckstraße. Presná adresa je na vizitke a všetko ti vysvetlím,“ začal hneď nadšene.
„Ale… ja teraz nie som v Berlíne,“ odpovedal som trocha rozochvene.
„Okay, tak mi povedz, kde si a zajtra sa tam stretneme,“ navrhol.
„Som v Magdeburgu a môžeme sa stretnúť… pri vianočnom stromčeku na hlavnom námestí,“ rozhodol som sa rýchlo.
„Okay, zajtra okolo tretej ma tam čakaj, Bill. Vidíme sa,“ a zložil. Rozochvene som sledoval, ako sa mobil automaticky zamkol a modlil som sa, aby to nebola najväčšia chyba v celom mojom živote.

autor: MoreInsidiousKindOfStories