Government Hooker 14.

Celý týždeň som sa musel premáhať k tomu, aby som čokoľvek urobil. Bol som ako zombie. Chcel som len ticho ležať v temnej izbe a túliť sa k Pumbimu, mojej jedinej láske, ktorá mi ešte ostala. Od toho večera, keď ma Tina našla, ostala. Starala sa o mňa, venčila Pumbu… A ja som na ňu neprehovoril ani jedno slovo.
„Tak. A dosť!“ vošla zrazu do spálne. Stála vo dverách s rukami v bok. „Okamžite pohni zadkom a okúp sa,“ pozrela sa na mňa prísne a ukázala pritom rukou na dvere oproti. Pokrútil som hlavou a zaboril si tvár do srsti na Pumbiho krku. Nahlas zanadávala a naštvane dupajúc nohami prešla cez izbu. Počul som ako odtiahla závesy a otvorila okno. Zaprotestoval som slabým kňučaním. „Nemôžeš tu len tak ležať,“ pripomenula mi trocha jemnejšie, keď si ku mne prisadla. Pohladkala ma po vlasoch. Zachytil som jej pohľad, otočil sa a nahlas povzdychol.
„A ČO mám podľa teba robiť?“ ozval som sa tichým, chrapľavým hlasom.
„No vida, ty vieš rozprávať,“ usmiala sa a potom znova zvážnela. „Chceš mi už povedať, čo sa stalo?“
„Asi,“ zaváhal som. Uvedomil som si, že som to niekomu POTREBOVAL povedať. Skôr či neskôr… Aj tak by sa to dozvedela. „Potrebuje… PAUZU,“ odpovedal som sucho.
„A preto tu tak celý týždeň skuvíňaš? Bill, prepána, je to PAU – ZA. Nerozišli ste sa,“ zalomila Tina rukami.

„Keby si ho videla…“ zašepkal som zničene. Stále to HROZNE bolelo, ale prekvapivo som už aspoň neplakal.
„Prečo? Čo sa stalo?“ zamračila sa na mňa trocha.
„T – T…“ meno TOM sa mi bolestne zasekávalo v krku. „Stretol klienta. Vrazil mu a potom ušiel,“ vylíčil som jej stručne, čo sa stalo. Tina sčervenela a vyzerala pritom ohromene. „ON ti nepovedal, čo…“ začudoval som sa, keď som si uvedomil, že doteraz o ničom z toho, čo sa stalo, ani len netušila.
„Volala som mu. Písala. Nehovorí so mnou,“ pokrútila pritom hlavou.
„Musí sa cítiť hrozne,“ zašepkal som a zakryl si rukou oči. Veľmi som sa za seba hanbil.
„Asi vidíš, že som tak trochu mimo z toho, čo si mi teraz povedal, a to spolu nechodíme. Ale… Keď ťa prosil o čas, tak mu ho proste daj, Bill,“ utešovala ma a ja som si spomenul na to, ako ma Tom prosil o trpezlivosť. Možno si myslel, že to zvládne, že ma ešte nechce pustiť k vode.
„Máš pravdu,“ zachytil som jej pohľad a slabo sa usmial, keď som z jej slov pocítil iskričku nádeje.
„To rada počujem,“ usmiala sa.

Tina šla na chvíľu za Kevinom a sľúbila, že sa do večera určite vráti. Nedržal som ju. Rozhodol som sa, že si jej rady vezmem k srdcu. Snažil som sa pomaly nabehnúť späť na starú koľaj a začal tým, že som Pumbiho vzal na prechádzku. Uvedomil som si, že mi pohyb na čerstvom vzduchu pomáhal myslieť viac pozitívne. Preto som sa do prázdneho bytu rozhodne neponáhľal. Vyšli sme s Pumbom až hore k chodníku, ktorý lemoval rieku Spree. Chvíľu sme sa prechádzali a potom som ho pustil z vodítka. Sadol som si na lavičku a sledoval ho pobehovať. Zrazu pribehol a v papuli držal haluz. Začudoval som sa, kde ju nabral, ale začal som mu ju hádzať. Neskutočne dobre som sa s ním zabával, keď som kútikom oka zachytil tieň. Obzrel som sa.
„Čau,“ pozdravil ma Benjamin, „máš voľné?“ usmial sa a pokýval hlavou smerom k lavičke. Na okamih som zaváhal, ale nakoniec som sa posunul, aby som mu spravil miesto. „Dlho sme sa nevideli,“ uškrnul sa na mňa a obočie mu pritom jemne vyskočilo nahor. Kývol som hlavou, keď som si uvedomil, že som ho od rozlúčkovej party v treťom ročníku nevidel. „Vôbec si sa nezmenil. Si stále kus,“ snažil sa mi zalichotiť, ale ja som nemal náladu.
„Vďaka,“ otočil som sa späť k Pumbimu, aby som mu mohol znova hodiť vetvičku.
„Tvoj?“ opýtal sa a ukázal na môjho buldoga. Kývol som. „Zdá sa mi to, alebo dnes nie si vo svojej koži?“ okomentoval moje správanie.
„Každý sa občas cíti na hovno. Dokonca aj ja,“ pripomenul som mu a zachytil jeho skúmavý pohľad.

„Okay,“ povzdychol si, zahľadel sa pred seba a potom znova späť na mňa. „Vidím, že nie si v nálade, tak radšej idem,“ zdvihol sa na odchod. Náhle ma znova po dlhom čase premkol ten NECHCEM BYŤ SÁM pocit.
„Ehm, môžeš pokojne zostať, ak chceš,“ povedal som rýchlo bez toho, aby som si to uvedomil. Keď si však Benjamin znova sadol, bolo už neskoro, aby som to mohol vrátiť späť.
„Chodíš sem často?“ pokúsil sa o nadviazanie rozhovoru a mňa potešilo, že sa už nepozeral tak ako predtým. Tón jeho hlasu bol celkom normálny. Nič už nenaznačovalo tomu, že by sa o niečo pokúšal, a tak som sa trochu uvoľnil.
„Občas. A ty?“ Jemne sa na mňa usmial a potom na Pumbu, ktorý k nemu medzi časom pribehol a začal ho oňuchávať.
„Bývam niekoľko blokov odtiaľto. A ty? Bývaš tu niekde?“ odpovedal a hladkal pritom Pumbiho.
„Asi trištvrte hodiny pešo,“ krátko som sa naňho usmial, lebo som si uvedomil, že sa ku mne vlastne správal veľmi milo.
„Ako sa volá?“ opýtal sa, keď sa znova pozrel na psa.
„Pumba,“ odpovedal som a tiež som sa naňho pozrel. Vyzeral už trocha unavene. Vedel som, že je čas ísť domov, a tak som sa k nemu natiahol a pripol mu vodítko.
„Môžem ťa kúsok odprevadiť?“ opýtal sa Benjamin, keď som vstal, a ja som súhlasil. Pomaly sme sa prechádzali a nenútene spolu hovorili. Cesta ubiehala celkom rýchlo a ja som si ani neuvedomil, že zrazu stojím pred svojím bytovým domom, až do chvíle, kým sa Benjamin neopýtal: „Tak tu bývaš?“

„Uhm,“ odpovedal som mu na to a vytiahol z vrecka kľúče od bytu.
„Počul som už o tých bytoch. Je to vcelku dobrá štvrť,“ hovoril zamyslene a prezeral si fasádu. „Matka robí v realitke,“ vysvetlil mi, odkiaľ to všetko vedel, keď sa na mňa znova pozrel. Usmial sa a ja som premýšľal, či už je Tina doma. Skontroloval som mobil a pomyslel si, že by mi určite dala vedieť, keby sa vrátila. Preto som zaváhal nad tým, či by som ho mal pozvať hore.
„Uhm, a ty… Dáš si kávu?“ opýtal som sa ho zrazu a nervózne si zahryzol do pery.
„Rád,“ zasmial sa.
„Okay, tak…“ povzdychol som si a otvoril mu dvere. Benjamin vošiel, počkal na mňa a potom sme vošli do môjho bytu. Ukázal som mu, kde je kuchyňa a narýchlo Pumbimu očistil labky ešte predtým, než som sa k nemu pridal.
„Je to pekne priestorné,“ rozhliadal sa Benjamin.
„Spravím ti espresso?“ opýtal som sa ho a on kývol. Potom sa zdvihol a prešiel k oknu, aby si pozrel výhľad. Zdalo sa, že ho lokalita celkom očarila. „Nevedel som, že máš taký záujem o reality,“ prerušil som ticho, keď som mu podal kávu. „Mlieko? Cukor?“ opýtal som sa ho, keď si kávu prebral.
„Ďakujem, káva je v pohode,“ usmial sa na mňa a odpil si. „Je to dobrý biznis. Točí sa tam veľa prachov. A hlavne tu, v Berlíne,“ odpovedal mi na otázku. Zrazu som Benjamina začal vnímať z celkom iného uhla pohľadu. Náhle som si pripadal akosi zvláštne. „Keby som mal prachy, určite by som ich do niečoho takého vrazil. Bol by to dobrý obchod,“ prerušil moje myšlienky a ja som pohľadom zachytil, ako si znova obzrel byt.

„Určite sa na teba obrátim, keď budem nejaký potrebovať,“ usmial som sa naňho, keď sa naše pohľady znova stretli.
„To by som ti odporúčal,“ zasmial sa ticho. „Kde máš rodičov?“ opýtal sa ma zrazu.
„Bývam tu sám,“ priznal som sa mu a napil sa.
„Sám?“ začudoval sa a ja som zaváhal, čo mu na to odpovedať. „No, vlastne je to tvoja vec,“ snažil sa zrazu od svojej predchádzajúcej otázky dištancovať a ja som bol rád, že za mňa ten malý problém vyriešil. Sledoval som, ako do seba hodil zbytok kávy a položil šálku na linku. „Bola fakt super,“ pochválil moju kávu a pomaly sa ku mne priblížil. Podvedome som ustúpil, ale nakoniec som narazil chrbtom do chladničky.
„Uhm, Benjamin, prosím, nerob to,“ zaprotestoval som, keď ma chytil za boky a pritlačil. Uvedomil som si, že ma to vôbec nevzrušuje.
„Myslel som si, že si si to chcel zopakovať,“ zašepkal mi do ucha a začal ma bozkávať na krku. Zmätene som zažmurkal, pretože som sa k nemu správal celkom obyčajne, a určite som vedel, že som mu NIČ nenaznačoval.
„Chcel som sa LEN porozprávať. Nechcel som byť jednoducho sám,“ pokúsil som sa mu to rozochvene vysvetliť. NECHCEL som TO. Preto som mu pritlačil dlane na ramená a jemne ho od seba odtláčal. „Prosím, Benjamin,“ požiadal som ho naliehavo, keď sa na mňa natisol ešte viac.

„Baby, daj mi, čo chcem a prisahám, že nebudeš sám,“ zašepkal a ja som nasucho preglgol, keď sa mi stehnom otrel o rozkrok. Vedel som, že to boli len prázdne slová, ale ja som aj tak zúfalo potreboval, aby niekto prejavil záujem o moju prítomnosť. Zaváhal som a Benjamin mi začal masírovať zadok. Uvedomil som si však, že moje telo je k jeho dotykom celkom chladné. Znova som sa ho preto pokúsil odtlačiť. Tento raz silnejšie. Benjamin ma chytil za ruky a pritisol mi ich k telu.
„Benjamin, ja NECHCEM. PUSTI MA,“ zaprotestoval som nahlas. Snažil som sa spod neho vyslobodiť, ale on ma odmietal prepustiť. Začala ma pohlcovať panika. „PUSŤ MA!“ skríkol som vystrašene a on sa konečne odtiahol. Uprene sa na mňa zahľadel a ja som rýchlo zaháňal slzy, keď som si uvedomil, čo sa skoro stalo. NEMOHOL som to Tomovi urobiť znova! UŽ NIE, NIKDY. „Choď preč, prosím,“ požiadal som ho ticho a sklopil pohľad. Nič mi na to neodpovedal. Cítil som, ako sa odtiahol a napokon počul, ako sa za ním zabuchli vchodové dvere. Roztriasli sa mi kolená. Zachytil som sa o kuchynskú linku a snažil sa upokojiť, keď mi zrazu vo vrecku zazvonil mobil. Najprv som sa zľakol, pretože vyzváňanie ostro preťalo ticho bytu. Hneď na to som ale bez rozmýšľania a bez toho, aby som skontroloval meno volajúceho, prijal hovor v nádeji, že to mohol byť Tom: „Haló?“
„Hey, hviezdička,“ ozval sa zo slúchadla Bu a srdce mi sklamaním kleslo až do žalúdka.
„Ahoj,“ odpovedal som s trocha sklamaným povzdychom a oprel sa zadkom o kuchynskú linku.
„Ako sa cítiš?“ znel pritom dosť opatrne.
„V pohode,“ zaklamal som so stiahnutým hrdlom a Bu na druhej strane len zahmkal. Vedel som, že mi to nezožral, ale bol som mu vďačný aspoň za to, že nič nerozoberal. „Tak o čo ide?“

„Idem robiť rezervačky. Volám, aby som vedel, či ťa už môžem od pondelka zaradiť do služby,“ odpovedal vecne.
„Jasné, môžeš,“ pretrel som si unavene oči.
„Si si istý, že budeš dovtedy v pohode?“ uisťoval sa.
„Určite,“ zašepkal som. „Ale už nechcem Miku,“ dodal som hlasnejšie a cítil, ako sa vo mne pri pomyslení naňho zobúdzal hnev.
„Okay, beriem na vedomie,“ odpovedal Bu a ja som vedel, že si to práve niekam zapisoval. „A dôvod? Veď vieš, že sa v tom nechcem rýpať. Len pre prípad, keby sa pýtal.“
„Povedz mu, že…“ začal som najprv naštvane, ale potom sa mi hrdlo stiahlo bolesťou. „Niečo si proste vymysli,“ zmenil som výpoveď a cítil, že už znova plačem.
„Okay, tak v pondelok. Dohodnem ti na začiatok Reinharda?“ opýtal sa zhovievavo.
„Dobre. Budem čakať správu,“ odpovedal som a premáhal sa, aby som pritom znel normálne. Bu už nič nepovedal a proste hovor ukončil. Položil som iPhone na linku a nešťastne sa zahľadel pred seba, keď sa vo dverách do kuchyne zjavila Tina. Ani som ju nepočul prísť.
„Už zase plačeš?“ opýtala sa ma jemne a hneď ku mne pribehla, aby ma objala. Nechal som sa a snažil všetky zlé pocity potlačiť. „Kto volal?“ opýtala sa, keď som bol znova ako tak v pohode. Odtiahli sme sa.
„Bu,“ odpovedal som stručne.
„Si si istý, že…“ skúmavo sa na mňa zahľadela.
„Sama si povedala, že sa mám nejako ZAMESTNAŤ,“ odpinkol som ju trocha podráždene.

„Dobre, ako chceš,“ odpovedala zmierlivo.
„Ako bolo s Kevinom?“ opýtal som sa jej, aby si nemyslela, že na ňu kašlem.
„Normálka,“ mávla rukou a uhla mi pohľadom. Zrazu som mal tušenie, že mi niečo zatajovala. Jediná vec, ktorá mi napadla, bola…
„Ty si s NÍM hovorila,“ povedal som rozochvene a ona sa na mňa prekvapene zahľadela.
„Ako…“
„Hovorila,“ dodal som si viac menej pre seba, keď som v jej tvári zaznamenal náznak paniky. „Ako sa má? Hnevá sa na mňa?“ opýtal som sa jej hneď a cítil, že som sa začínal od nervozity triasť.
„Nemyslím, že by bol naštvaný,“ priznala sa nakoniec a sadla si k jedálenskému stolu. Poklepkala nechtami na dosku stola a ja som si rozochvene prisadol. Venoval som jej naliehavý pohľad. Sledoval som, ako váhala, a nakoniec si zhlboka povzdychla. „Ja… Chcela som ho dotlačiť k tomu, aby ste sa stretli. Myslím si, že by ste sa o tom mali porozprávať osobne,“ začala hovoriť sťažka.
„O čom?“ Srdce sa mi pritom prudko rozbúchalo.
„Povedal mi len, že to nezvláda a odchádza do Mníchova,“ zašepkala tak ticho, že som mal veľký problém, aby som vôbec zachytil, čo povedala. Keď som však pochopil, čo to pre náš vzťah s Tomom znamenalo, zložil som sa na stôl a vzlykol. Po chvíli som pocítil, ako ma Tina hladkala po chrbte, ale ani to už nepomáhalo.

„Stratil som ho, stratil som ho…“ šepkal som namáhavo pomedzi to, ako som plakal a cítil sa pritom tak hrozne ako ešte nikdy. V hlave mi vírili zmätené myšlienky: Bol KONIEC. Odkopol ma! Mal na to právo… Tina nič nevravela. Len trpezlivo čakala, kým sa vo mne všetko zrútilo a potom smútok trocha opadol. „Aspoň… sa dostal na najlepšiu právnickú fakultu v Nemecku,“ zašepkal som rozochvene, keď som sa konečne vyplakal a zachytil som jej smutný úsmev. Úprimne som Tomovi z celého srdca želal úspech v novej škole a novom živote, hoci to bolo na úkor môjho vlastného šťastia. Bolestne som si uvedomil, že by som svojou prítomnosťou len špinil jeho povesť a povedal si, že to tak možno malo byť, že mi ho možno osud poslal do cesty len preto, aby som si uvedomil, že ma niekto niekedy mohol milovať, že mi navždy ostanú aspoň krásne spomienky. Bolestne som vydýchol.
„Som rada, že sa na seba nehneváte,“ povedala a ja som sa na ňu placho zahľadel. „Povedal, že je rád, že ste boli spolu a nič neľutuje,“ dodala zrazu a ja som pocítil, že sa zrazu usmievam. Bolo to skutočne bizarné. Kto by sa usmieval, keď mu niekto oznámi rozchod?
„Čo EŠTE povedal?“ Tina už ale len pokrútila hlavou, že nič. „Bol aspoň trochu smutný?“
„Určite,“ chytila ma za ruku a ja som nevedel som, či mi tá odpoveď nejakým spôsobom uľavila, alebo naopak priťažila.
„Oh, tak VEĽMI by som chcel, aby tu BOL,“ povzdychol som si sťažka zrazu, ale vedel som, že sa to nestane. UŽ sa NIČ z toho nestane – nikdy neuvidím lásku v jeho očiach, nepocítim jeho dotyk, nikdy ma nežne nepobozká. Boli to muky, ale vedel som, že aj napriek tomu budem musieť ísť ďalej. Aj keď som vedel, že ísť ďalej bez Toma bude peklo.

* I can’t face my broken heart – nemôžem čeliť svojmu zlomenému srdcu

autor: MoreInsidiousKindOfStories