The Night Terror 1.

Išiel som zo svojej izby. Všade bolo šero. Prechádzal som cez kuchyňu a v momente už sedel na starej pohovke. Videl som svoj odraz v obrazovke starého televízora. Obzrel som sa. Vedel som, kde by som mal byť. Mal by som to doma poznať, ale všetko sa zmenilo. Bolo to tu pochmúrne. Cítil som pach starého, nevetraného domu – zariadenie ošumelé. Podobalo sa trochu tomu, čo mala v obývačke stará mama. Cez hrubé dekoračky dovnútra dopadla menej svetla než zvyčajne. Rozrušene som sa nadýchol. Obklopil ma stiesňujúci pocit, na chrbte bodavý pohľad. Sedel som na mieste ako prikovaný a napäto načúval hrozivému tichu. V tom som otočil hlavu. Po svojej pravici som uvidel bielu stenu. Niečo v nej bolo – malé, podlhovasté okienko. Chcel som vstať a preskúmať ho, pretože mi to pripadalo zvláštne. Nikdy som nikde nič také nevidel. Spravil som dva kroky k stene a opatrne si prezeral biely, plastový rám. Cítil som jeho hladký povrch pod prstami a zvedavo sledoval lesknúce sa číre sklo. Lákalo ma, aby som sa doň pozrel. Za okienkom vládla úplná tma. Opatrne som sa priblížil a uprene sa zadíval do temnoty. Na okamih sa zdalo, že všetko stmavlo ešte viac. Keď som z ničoho nič uvidel pár hrozivých očí. Boli jasné ako biely deň. Dokonca som v nich videl všetky krvavočervené cievky. Po chvíli sa začala objavovať aj sivastá pokožka akejsi bizarne vyzerajúcej tváre. Uvedomil som si, že to nemohol byť človek.

„Ah!“ vykríkol som od strachu a chcel okamžite ujsť, ale niečo ma držalo na mieste a ja som sa nedokázal ani pohnúť, a dokonca ani nadýchnuť. Akoby mi niekto celou silou zvieral srdce. Cítil som to ako vyhrážku. Po celom tele mi nabehli zimomriavky.
„Toto je svet snov,“ začul som odporný hrubý, takmer škrekľavý hlas, ktorý sa mi bolestivo zabodával do uší. Nedíval som sa, vedel som, že to hovoril ON. Znova som sa pokúsil ujsť. Namiesto toho som však len viac zdrevenel na mieste. Paralyzovala ma bolesť a strach. Niečo ma silou prinútilo zdvihnúť zrak. Nedokázal som sa prestať dívať do svietiacich očí. Všetko mi pripadalo ešte hrozivejšie a temnejšie. Akoby celú izbu zalial temný tieň a padol na ňu ako ťažká deka. Ten prízrak pohltil všetko svetlo. Mykal som sa v márnom pokuse sa oslobodiť, ale nepohol som sa ani o milimeter. „Nepustím ťa,“ zašepkal netvor zreteľne a zlovestne sa rozrehotal. Zasekol som sa uprostred pohybu a po celom tele mi opäť naskočili zimomriavky. Stále na mňa pritom uprene hľadel. Moje srdce bilo ako o závod a stisk okolo mojej hrude povolil. Konečne som mohol pomaly, mlčky ustúpiť. Nevšimol som si ale pohovku, narazil a spadol na ňu horeznak. Bol som vydesený. Takmer na smrť. Dych sa mi zadrhával v pľúcach. Prudko som sa nadvihol do sedu. Počul som len svoje bijúce srdce. Keď som sa pozrel na stenu, okienko bolo znova prázdne. Kútikom oka som nechtiac zachytil obrazovku televízora. Niečo sa na nej pohybovalo. Uprel som na ňu pohľad. Videl som, ako sa odo dverí približovala hustá, čierna masa v tvare človeka. Bol to ON a šiel si rovno po mňa…

kapitola 1.

Fenomén OUJIA

* OKTÓBER* *

* TOM *

Preskočil som dva schody, vošiel do domu a mávol na mladšieho brata a spoločného najlepšieho kamoša.
„Máš?“ okamžite zo sedačky vyskočil Bill a pribehol. Podal som mu tašku a kývol. „Pecka!“
„Hey, vy dvaja,“ Andreas sa oprel o rám dverí so zloženými rukami a vydeseným pohľadom, keď pochopil, ČO som doniesol.
„Máš plné gate?“ uškrnul sa Bill a vytiahol z tašky lesklú drevenú tabuľu s písmenami a číslicami. Andreas pri pohľade na ňu zbledol ešte viac.
„Toto… Ja TO nebudem robiť,“ povedal zrazu a začal sa obliekať.
„Čo je?“ zastavil som ho na okamih. „Veď si to chcel skúsiť. Dokonca som zohnal aj dosku. Musia to hrať najmenej traja. Súhlasil si. Vieš ako dlho mi trvalo, kým…“ pozrel na mňa a ja som zmĺkol.
„Tom, viem, že ťa to naštve a trvalo dlho, kým si ju zohnal, ale ja… Proste mi teraz asi došlo, čo by sa mohlo stať a nechcem, aby… to dopadlo ako v Exorcistovi,“ začal sa vyhovárať, a keď videl, ako sa s Billom tvárime, sklapol.
„Andy, nebuď sračka. Je to kus dreva,“ Bill zaklopal na špiritistickú tabuľku. Andreas na chvíľu zaváhal, ale potom za sebou len so slovami „sorry“ zatvoril dvere a zmizol. „Blbec,“ zaprskal naňho Bill hneď, ako sa za ním zatvorili dvere.
„Neboj,“ potľapkal som dvojča jemne po chrbte, „my to zvládneme aj sami.“
„Okay,“ tleskol si Bill potešene, „idem všetko pripraviť,“ a zmizol v obývačke. Ja som zatiaľ odložil veci, a keď som sa vrátil, v celom dome bola tma. Uprostred konferenčného stolíka sa už v obklopení horiacich sviečok vynímala Ouija a na nej ukazovadlo.

„Ako sa to vlastne používa?“ pozrel som na brata.
„Moment,“ a ten spod stola vytiahol papier. „Pravidlá hry,“ zamával mi ním pred nosom. Vzal som si ho a rýchlo prebehol očami.
„Koho chceš vyvolať?“ venoval som mu významný pohľad a Bill zatiaľ položil pravidlá vedľa tak, aby sme na nich videli.
„Takto to nefunguje, Tomi,“ usmial sa na mňa.
„A ako potom?“ nechápal som.
„Uvidíme, či sa s niekým spojíme, a potom sa budeme pýtať, okay?“ vysvetlil.
„No, ok,“ pokrčil som ramenami a obaja sme položili prsty na tú vec, čo ukazovala.
„Ahoj, my sme Bill a Tom a…“
„Hey, nehovor IM, KTO sme,“ skočil som mu do reči, ale kontakt sme neprerušili.
„Dobre,“ pozrel na mňa len krátko a pokračoval: „Sú v tomto dome nejakí duchovia, ktorí s nami chcú hovoriť?“ Obaja sme sa sústredene zahľadeli na dosku. Tŕpol som až v kostiach, ale ani po hodnej chvíli čakania sa ukazovadlo nepohlo ani o milimeter.
„To je blbosť,“ dal som od toho ruky preč.
„Ale, Tom,“ Bill sa na mňa naštvane pozrel a v zápätí sa zatváril prekvapene. Obaja sme skĺzli pohľadom na tabuľku. Ukazovadlo sa presunulo do ľavého horného rohu.
„Áno,“ vydýchli sme s Billom obaja naraz prekvapene na odpoveď, ktorú nám dala doska.

„Oh, Tom, my sme to dokázali!“ potešilo sa moje dvojča, ale mne podivne vyschlo v krku.
„Uh, tak sa niečo opýtaj. Mňa to asi nemá rado,“ povedal som po chvíli premáhania sa nervózne. Obaja sme znova položili prsty na ukazovadlo.
„Si duch?“ opýtal sa Bill, ale ono sa nepohlo ani o milimeter. „Ehm, ako sa voláš?“ ukazovadlo sa po chvíli znova začalo pomaličky, šikmo šmýkať doprava k písmenu Z, a potom k O. Najprv niekoľkokrát, a potom veľakrát. Nepočítal som to, pretože sa ukazovadlo posúvalo tak rýchlo, že som to proste niekedy ani nezachytil. Opakovalo sa to stále dokola, ako v nejakej reťazovej reakcii. Nechápal som, čo sa to dialo, ale začínal som z toho mať plné gate.
„Bill, prestaň si zo mňa robiť vola,“ povedal som, keď som si uvedomil, ako neskutočne to vyzeralo.
„Ja nič nerobím, len to držím a ono to ide celkom samo,“ pozrel sa na mňa trocha urazene. „Vážne,“ nadvihol obočie presne tak ako vždy, keď mi naznačoval, že kecám blbosti.
„Je to divné,“ ukazovadlo sa prestalo hýbať.
„Si duch?“ opýtal sa Bill po chvíli, ale nič. „Si dobrý, alebo zlý?“ a znova nič. Pýtal sa ešte niekoľko minút, ale nakoniec to vzdal. Ja som sa radšej na nič nepýtal. Aj tak mi celkom prestal pracovať mozog. „Zbohom,“ povedal Bill a ukazovadlo sa okamžite presunulo na spodok tabuľky s veľkým nápisom DOVIDENIA. Sledoval som Billa, ako sa ku mne otočil a dal ruky z ukazovadla. Ja tiež. A to čo najrýchlejšie. „Nič to nie je. Čakal som niečo ako v tom horore,“ skonštatovalo moje dvojča trochu sklamane a buchlo do mňa jemne lakťom.

„Aj toto je už vcelku dosť psycho, keď si pomyslím, že je to len kus dreva a…“ radšej som ani nedopovedal.
„Tu je dôkaz nadprirodzena,“ usmial sa na mňa a objal ma. „Tomi, si celkom stuhnutý. Ty sa bojíš?“ pozrel sa na mňa ustarostene.
„No… Ale prd,“ nechcel som pred ním vyzerať ako srab, ale Billa sa mi ešte nikdy nepodarilo oklamať. „Mali by sme to niekam skryť. Keby to videla mama…“
„… odtrhla by nám hlavy,“ dopovedalo za mňa dvojča.
„Presne tak,“ prikývol som a vstal.
„Zapni svetlo,“ poprosil ma Bill. Keďže som bol dobrý brácho, spravil som mu radosť a poslúchol. Keď som sa znova vrátil a sadol si na pohovku, Bill rýchlo zhasol sviečky, niekam ich odniesol a vzal Ouija dosku s ukazovadlom.
„Kam to skryjeme?“ sledoval som, ako sa môj malý brat fascinovane díval na tú lesklú drevenú plochu, a tak trochu mi to nahnalo strach.
„Do pivnice?“ navrhol som. Bill sa na mňa pozrel, a tak sme spolu šli do pivnice a schovali ju na naše tajné miesto.
„Tam ju nikto nenájde,“ usmial sa Bill, keď som za nami zatváral dvere.
„Modlím sa za to. Poď, pozrieme si nejaký film. Všetko OKREM The Conjuring** a podobne,“ upozornil som ho pre istotu a on mi s úškrnom venoval jemnú päsťovku do ramena. Usmiali sme sa na seba a on ma vzal za ruku. Cítil som, že som súrne musel robiť niečo, čo by ma od tohto neprirodzene nadprirodzeného ZÁŽITKU nejako rozptýlilo.

* RÁNO *

Bill sedel pri stole v kuchyni a zamyslene sledoval pohyb kukuričných lupienkov točiacich sa v mlieku spolu s kúskami ovocia.
„Ránko,“ pozdravil som ho ako vždy s dobrou náladou a sadol si k nemu.
„Ahoj,“ odzdravil a ďalej hľadel do misky. Pomyslel som si, že dnes možno nemal svoj deň, a tak som si spravil rovnaké raňajky. Sadol som si k nemu a vedel, že s ním niečo nebolo okay. Nechcel som ale veľmi vyzvedať. Vždy sa nakoniec sám priznal. Nevedel byť nikdy ticho. „Tom?“ zapišťal Bill ticho a ja som venoval lupienkom rýchly víťazný škľab.
„Uhm,“ pozrel som naňho a prehltol.
„Nemal si dnes v noci divný sen?“ opýtal sa ma, ale nečudoval som sa, pretože mávame často rovnaké sny.
„Ani nie. Nepamätám si, že by sa mi niečo snívalo,“ odpovedal som, ale hlodala vo mne Kaulitzovská zvedavosť, takže… „Prečo?“
„Ja som mal DOSŤ škaredý sen,“ priznal sa hneď. „Bol som v kúpeľni a zrazu všetko okolo sčernelo. Mal som pocit, že za mnou niekto stál. Otočil som sa a na druhom konci stála obrovská postava v čiernom plášti. Prisahám, že som vedel, že to bola smrť a v pravej ruke držala za nohy Jacka Skellingtona***. Totálne som z pohľadu na ňu spanikáril a utekal k dverám. Boli ale zamknuté a v tom som zistil, že som v ruke držal svoj mobil. Zavolal som ti a prosil ťa o pomoc… Posledné, čo si z toho sna pamätám, bolo, že som na teba kričal, aby si ma zachránil,“ vyrozprával so zamysleným pohľadom.

„Pekne úchylný sen s Jackom Skellingtonom,“ zasmial som sa, ale Billovi z toho do smiechu vôbec nebolo. Tak som prestal. „To bude len šok z tej včerajšej,“ poobzeral som sa, či niekde nablízku neuvidím mamu alebo Gordona, nevlastného otca, „seansy,“ dodal som ticho.
„To dúfam,“ prehltol Bill kukuričné lupienky. „Keď som sa zobudil, strašne som sa bál. Myslel som, že pôjdem za tebou, ale nakoniec som nejako znova zaspal.“
„Proste to už nebudeme robiť. Hodím tú vec znova na E-Bay. Možno z toho vytlčieme aspoň to, za čo sme ju kúpili,“ povedal som a on kývol.
„Premýšľal som včera pred spaním o… No vieš, o tom, čo sa nám ozvalo,“ zmenil tému Bill a prinútil ma sa nad tým tiež zamyslieť. Odvčera som sa to síce snažil vytesniť zo spomienok, ale nebol to zlý nápad vedieť, čo to bolo vlastne zač.
„Skočím pre Mac.“ Rýchlo som preň zbehol a postavil na stôl tak, aby sme obaja dobre videli. Naťukal som to meno do prehľadávača a okamžite mi vyskočilo – ZOZO: FENOMÉN ŠPIRITISTICKEJ DOSKY OUIJA. Otvoril som stránku a obaja sme sa začítali. Najviac ma zaujala veta, ktorú som aj nahlas prečítal: „Hovorí sa, že komunikáciou so ZOZO cez Ouija dosku pozývate do svojho života démonickú silu.“ Nasucho som preglgol a pozrel na svoje dvojča, ktoré sa tvárilo celkom tak ako ja.

„Myslíš, že…“ vycítil som, že mal z toho Bill malú dušičku, ale ani ja som sa necítil ako king.
„To je blbosť,“ ukázal som po chvíli prstom na tú vetu, ktorá ma predtým zaujala. „Píšu, že sa to HOVORÍ. A na internete je aj tak kopa blbostí. Never tomu. Proste na TO zabudnime. Doska bude aj tak o chvíľu preč a už nikdy sa o to nebudeme pokúšať znova,“ povzbudzoval som ho hneď a videl som, že sa mu potom uľavilo.
„Máš pravdu,“ pousmial sa na mňa a zaklapol Mac. „Doska musí preč a už to nikdy znova neskúsime,“ zašepkal a významne na mňa pritom pozrel.
„Bez problému. Hneď to hodím na net,“ a znova som Mac otvoril.

* október = říjen
** The Conjuring – V zajatí démonov, horor
*** Jack Skellington – rozprávková postava z filmu Tima Burtona

autor: MoreInsidiousKindOfStories