The Night Terror 2.

Sleepwalking*

Bola hlboká noc. Sladko som si spal, keď som pocítil, ako ma niekto zaťahal za palec na nohe. Potriasol som nohami, aby som zo seba ten pocit striasol, pretočil sa a ignoroval to. Po pár sekundách sa to ale zopakovalo.
„Oh, Scotty, Kasimir, ktokoľvek, chcem spať,“ zahučal som v polospánku, ale hlavu som z vankúša neodlepil ani náhodou. Na chvíľku to prestalo, ale posteľ sa hneď vedľa mňa prehla pod váhou a v izbe sa mi zažalo svetlo. Ako na potvoru si to nasmerovalo presne na môj ksicht. „Do prdele,“ zanadával som a zatienil si oči. „Čo sa deje?“ pozrel som od spánku zlepenými očami na svojho mladšieho súrodenca, ktorý schúlene sedel na rohu mojej postele.
„Sorry,“ ospravedlnil sa ihneď a pohľadom prebleskol po voľnom mieste na posteli vedľa mňa.
„Tak si ľahni,“ posunul som sa a odkryl mu perinu. Trocha ma striaslo od zimy, ale keď sa Bill pritúlil, bol som znova v príjemnom teple.
„Vypni svetlo, please,“ zamumlal som a objal brata v polospánku.
„Tomi, ja sa tak bojím. Nemôžeme nechať ešte chvíľu svietiť?“ otočil sa ku mne a ja som pootvoril jedno oko. Takto zblízka vyzeral vážne vydesene, biely ako krieda. Bol som síce unavený, ale vedel som, že kým sa nedozviem, čo ho trápi, tak by som aj tak nezaspal.
„Tak spusť. Čo sa stalo? Zase nejaká nočná mora s Jackom?“ uškrnul som sa.
„To-om!“ Bill ma napomenul svojím ťahavým TOM. Toto muselo byť naozaj vážne! preblesklo mi hlavou a mal som o svojho malého brata obavy.
„No tak mi to UŽ povedz,“ naliehal som naňho a on sa nervózne zamrvil.
„Budeš si myslieť, že som pako,“ začal sa vykrúcať.

„Preboha, Bill. Najprv ma zobudíš uprostred noci a povieš, mi, že sa bojíš byť sám a teraz mi nechceš povedať prečo? Je totálne jasné, že TERAZ vyzeráš ako pako,“ nasral som sa trocha.
„Och, no dobre,“ naštval sa trocha aj on, ale po chvíli sme sa na seba usmiali. „Ja len, že, ehm, niečo v mojej izbe…“ zmĺkol a započúval sa. Aj ja som nastražil uši. „Niečo tam vážne hlasno buchlo,“ zašepkal a z izby sa ozvalo niečo ako tri tiché zaklopania. Na chvíľu sme obaja stuhli, ale potom som prinútil svoj mozog, ktorý bol ešte stále v núdzovom režime, nájsť riešenie.
„To bol určite LEN Kasimir, čo spadol z knihovničky rovno na ten svoj tlstý zadok a trikrát sa pritom odrazil. Veď ho dobre poznáš,“ zavtipkoval som a Bill sa na chvíľu pri tej predstave ticho zasmial, ale hneď na to znova zvážnel.
„NEBOL to on. Spal celý čas pri mne,“ oponoval mi na to a vyzeral pritom čoraz rozrušenejšie.
„Možno len rýchlo preskočil k tebe,“ hľadal som iné racionálne vysvetlenie, aby som ho konečne upokojil a mohol sa vyspať.
„Nepreskočil. Hneď ako to buchlo, bol som hore a on bol za mnou. Videl by som ho, keby ma preskakoval,“ šepkal a vyzeral pritom totálne odhodlane.
„A prečo zrazu šepkáš?“ nechápal som.
„Ja neviem. Mám pocit, že…“ a z jeho izby sa ozvalo ďalšie tento raz dosť hlasné buchnutie. „Tom,“ chytil ma Bill pod perinou za ruku, „čo ak je pod mojou posteľou zlodej?“ vyhŕklo dvojča vydesene.
„Je tam akurát tak…“ zdvihol som sa maximálne neochotne z postele.
„Kam ideš?“ sledoval ma, ako si beriem zo skrine pálku, čo som dostal od starého otca k desiatym narodeninám.
„Dať tomu zlodejovi po hube?“ a on po mne skočil. Zakvačil sa o mňa ako mača a nechcel ma pustiť.

„Tom, samého ťa tam nemôžem pustiť,“ pozrel sa na mňa. Síce sa bál, ale o mňa sa bál asi viac. Povzdychol som si, vzal z poličky baterku a zapol ju.
„Fajn, tak sa drž za mnou,“ povedal som mu a on bez slova poslúchol, keď som mu dal baterku, aby svietil. Pevne som uchopil do rúk pálku a pomaly vošiel do izby oproti. Bill svietil baterkou dovnútra odo dverí, hľadal pohľadom nášho kocúra. Ja som sa zatiaľ opatrne pozrel pod posteľ. Keď som odhrnul perinu, ktorá zakrývala priestor pod ňou, takmer som dostal infarkt, keď mi pod ňu Bill posvietil. Spod postele sa na mňa dívali dve obrovské, lesklé oči a zaprskali na mňa. „Ah, kurva!“ vykríkol som a spadol na zadok. V tom momente spod postele vybehol Kasimir, prebehol k Billovi a vyskočil mu do náruče.
„Kasi,“ Bill ho hneď začal pusinkovať a hladkať.
„Ty zmrd jeden, skoro som kvôli tebe…“ nadával som kocúrovi ticho, ale kútikom oka som zachytil čosi lesklé pod posteľou. Vytiahol som to a nasrane pozrel na Billa. „Keď máš TOTO pod hlavou, tak sa ti ani nečudujem, že máš nočné mory,“ ukázal som mu Ouija dosku.
„J – ja… Neviem, ako sa tam dostala,“ Bill sa na mňa previnilo pozrel. Presne tak, ako keď mi včera Scotty zožral posledný grilovaný steak. Vedel, že som mu to nezhltol. „Prisahám, že som sám nehral. Len som ju sem doniesol a prezeral si ju.“
„To už znelo lepšie,“ vstal som, posunul dosku pod posteľ a vzal Billa okolo ramien. „Ideme spať. Bol to len kocúr,“ vypol som baterku, zavrel dvere a odviedol brata k sebe. „Zajtra poriadne zapracujem na tom, aby som tú vec dostal čo najďalej od tohto domu,“ dodal som, keď sme si ľahli a takmer okamžite sme zaspali s Kasimirom uprostred…

Keď som sa ráno zobudil, Bill bol už preč a dvere na chodbu dokorán. Pozrel som na budík – 06:06. S veľkým sebazaprením som zo seba skopal perinu. Sadol si a chvíľu len tak zíval, pretože Bill ešte stále okupoval kúpeľňu. Po piatich minútach ma to už ale dožralo, tak som prešiel ku kúpeľňovým dverám a zabúchal.
„Bill, kurva, daj si pohov! Potrebujem sa vychcať!“ a poskakoval som pred dverami. Hneď na to sa dvere otvorili.
„Dobré ráno, Tomi,“ usmiala sa na mňa matka trocha smutne. „Nech sa páči a nenadávaj, prosím,“ vyšla von a ja som ju nechápavo sledoval, kým nezmizla vo svojej spálni. Najprv som sa nasral, že ma hneď sprdla, ale potom som si uvedomil, že s ňou niečo nebolo v poriadku. Rýchlo som sa dal do pucu a utekal nájsť Billa. Bol v kuchyni, pospevoval si a pripravoval na raňajky wafle.
„Hey, ako sa máš, malý braček?“ pozdravil som ho a ani mi nestačil odzdraviť: „Čo je s mamou?“
„Č – čo?“ zakoktal sa a takmer vylial cesto na wafle. „Mne pripadala v pohode,“ pokrčil plecami a pokračoval v práci. Sadol som si ku stolu.
„Ty, Bill, čo je to dnes vlastne za deň?“ Náhle som sa cítil akosi divne, lebo mi niečo na dnešnom dni jednoducho nesedelo.
„Sobota,“ odpovedal pomedzi to, ako si pospevoval 99 Red Ballons od Neny.
„Sobota?!“ vykríkol som. „Ako to, že ešte nespím?“
„No, neviem. Mamka ma zobudila už o piatej,“ Bill sa na mňa zahľadel a obaja sme sa striasli. Bolo nám obom jasné, že sa stalo niečo zlé. A odpoveď na seba nedala dlho čakať.

„Chalani,“ pozdravil nás Gordon a poškuľoval po wafliach. „Čo kuchtíš?“
„Veď vidíš, nie?“ odpovedal mu Bill a dal mu jednu waflu. Vzal si ju od neho, pochválil ho a sadol si ku mne.
„Čo je mame?“ vyhŕkli sme naňho s Billom naraz.
„Oh, vy o tom neviete?“ zasekol sa.
„O čom?“ Bill si zložil ruky na hrudi.
„No… Nech vám to radšej povie Simone,“ odpovedal po chvíli. A spravil dobre, pretože práve vošla mama a hneď sa vydala pomôcť môjmu dvojčaťu.
„Mami, si okay?“ opýtal sa jej hneď Bill. Vyzerala oveľa smutnejšie než ráno. Toto bola vážne záhada.
„Chalani, mali ste to vedieť už skôr, ale… Zo štvrtka na piatok v noci zomrel váš starý otec,“ dodala a oboch nás postupne objala. Bol to fakt šok. Nevedel som, čo na to odpovedať a aj Bill bol na tom celkom rovnako. Dokonca nechal wafle a sadol si ku mne, aby sme sa mohli objať. Prisahám, že som sa cítil fakt pod psa, ale nemohol som sa tomu celkom poddať. Bill a mamka teraz potrebovali moju oporu. „Pohreb bude až v pondelok, ale nechcem babičku doma nechať samú. Rozhodli sme sa spolu s Gordonom, že u nej na víkend ostaneme. Preto som vás zobudila tak skoro. Nepovedala som vám to skôr, lebo som vás tým nechcela veľmi trápiť, keď máte teraz tú školu a…“ Viac som ju už ani nevnímal. Prišiel na mňa taký útlm, že som sa cítil, akoby ma niekto niečím ovalil po hlave.

Raňajky potom už prebehli rýchlo takmer v tichosti, keďže bol každý z nás osobitne mysľou niekde inde. Občas som začul, ako sa mamka s Gordonom dohadovali ohľadne cesty do Woodlandu, kde starí rodičia žili, a potom sme sa spolu s Billom vybrali hore, aby sme sa pobalili a psychicky pripravili na poslednú rozlúčku so starkým. Keď som si cez hlavu natiahol svoje najnovšie tričko, pribehol ku mne Bill.
„Tom, asi si povieš, že mi kvapká na karbid, ale… Ten sen s Jackom… Sníval sa mi presne vtedy!“ vykríkol vystrašene.
„No, to ma…“ chcel som zanadávať, ale okolo prešla mama, tak som si to odpustil, nevinne sa na ňu usmial a zamával jej. „Počuj, možno to bola len náhoda,“ odpovedal som mu po chvíli ticho, keď bola z dohľadu a nemohla nás počuť.
„Možno, ale čo ak NIE?!“ Bill šepkal a znel fakt vydesene. „Čo ak…“
„Kriste, na TO ani nepomysli,“ zahriakol som mladšieho súrodenca.
„Tom, je TO možné. Veď vieš, čo sme si o TOM zistili na internete,“ nenechal sa Bill odbiť.
„Bill,“ zaťukal som si na čelo, „nič také sa tam nepísalo a nijaký démon nám tu NE-PO-LE-TU-JE. Je to proste LEN náhoda, nechaj to tak. Priveľmi nad tým rozmýšľaš. Starý otec zomrel, lebo už proste mal vek na…“ radšej som to ani nedokončil. Uvedomil som si, ako príšerne to znelo. Asi by som sa rozplakal, keby som to dopovedal.
„Oh, Tomi,“ Bill ma objal, „dúfam, že máš pravdu.“ To aj ja, pomyslel som si.

„Ja mám vždy pravdu,“ pohladkal som ho po vlasoch a mama na nás zdola zavolala. „Tak poď,“ vzal som Billa za ruku, zobral naše tašky a spoločne sme zišli dole. Obuli sme sa a nastúpili do auta. Potom sme všetci štyria vyrazili na dlhú, nudnú cestu do Woodlandu. Aby som si ju ako tak spríjemnil, dal som si do uší slúchadlá, zapol svoj iPod a oddával sa klasickému rapu. Ani neviem ako, ale zadriemal som. Asi o polhodinu som zrazu pocítil, ako ma niekto nástojčivo zaťahal za rukáv. Pozrel som sa na svojho mladšieho brata a vybral si z uší slúchadlá. „Čo sa stalo?“ opýtal som sa ho tak ticho, aby Gordon a mamka nič nepočuli. Bill vyzeral veľmi vydesene a dal mi do ucha jedno slúchadlo svojho iPodu. Počul som len šum. „Asi je už proste starý,“ povedal som po chvíli trocha otrávene, pretože som chcel ešte spať a dal mu svoj. „Popočúvaj si, čo chceš,“ schúlil som sa k okienku.
„Tom,“ Bill ma tentoraz chytil za rameno a chaoticky mnou triasol. „Ten iPod som dostal na narodeniny tak ako ty, a to bolo pred mesiacom. NEMÔŽE byť starý,“ oponoval mi.
„No tak je to proste len dementný výrobok,“ snažil som sa ho odpálkovať. Nemal som chuť zakaždým riešiť nadprirodzené javy, ktoré sa mu diali asi LEN v hlave. Ten pokus s Ouija doskou som skutočne začal ľutovať. Naviac som dostával strach, že z toho Billovi prdlo v bedni.
„TOM, počul som TAM nejaký… hlas,“ pritisol sa ku mne. „Tomi, ja mám hrozný strach,“ dodal ticho ako myška a do očí sa mu nahrnuli slzy. Keď som ho tak videl, nevydržal som to a objal ho.
„To sa ti len zdalo. Je toho na nás asi trochu veľa,“ utešoval som ho.
„Dúfam, že máš pravdu,“ zašepkal mi do ramena.
„Poď, trochu si ešte pospíme,“ oprel som sa hlavou o opierku a Bill sa o mňa tiež ticho oprel. Zatvoril som oči a mal som pocit, že to netrvalo ani minútu a už ma niekto znova budil. „Uhm,“ zamrnčal som otrávene.

„Sme tu, Tom. Vstávaj,“ počul som Billa a cítil, ako mnou triasol.
„Oh, no dobre,“ odpovedal som zachrípnuto a nasilu otvoril oči. „Ale nechce sa mi,“ dodal som, keď som vystúpil a vzal si svoju cestovnú tašku od Gordona. Potom som prešiel k domu. Pred bránkou na nás už čakala babička.
„Ahojte, chalani,“ pozdravila nás s úsmevom a obaja sme ju objali. Dala nám obom bozk na líce a poslala nás do domu. Keď som vošiel dnu, automaticky som čakal, že nás príde pozdraviť aj dedo, ale…
„Ten už nepríde,“ začul som zašepkať Billa a smutne sme sa na seba pozreli. Kývol som a naraz sme si povzdychli.
„Poďme sa vybaliť,“ navrhol som a prešli sme do starkinej obývačky, kde sme si položili tašky a vyvalili sa na gauč. Celý deň potom prebehol celkom v pohode, aj keď v trocha pochmúrnej nálade. Asi o jedenástej sme si s Billom konečne ľahli na náš gauč v obývačke a zaspali sme…

Bola hlboká noc a ja som sa zobudil na buchot vychádzajúci z kuchyne. Chvíľu som sa dezorientovane poobzeral po obývacej izbe a uvedomil si, že sme ešte stále boli u starej mamy vo Woodlande. Pozrel som sa vedľa seba a uvidel, že miesto na rozkladacom gauči, kde predtým spal Bill, je prázdne. Pomyslel som si, že išiel a záchod, ale nemohol som zaspať, kým sa nevráti. Náhle sa mi zdalo, že sa nevracal už príliš dlho, tak som sa šiel pozrieť do kúpeľne. Možno mu bolo zle, pomyslel som si a otvoril kúpeľňové dvere. Nebol tam. Začudoval som sa a zrazu som počul, ako sa otvorili vchodové dvere. Pripadalo mi divné, že by niekto tak neskoro v noci išiel von, a tak som sa na to šiel pozrieť. Vošiel som do chodby, obul si tenisky, prehodil mikinu a vyšiel von. Všade svietili len pouličné lampy. Všimol som si, ako Bill bosý, len v pyžame, prechádzal po trávniku a chystal sa vyjsť na cestu. Videl som, ako sa zo zákruty približovalo auto. Rútilo sa rovno naňho.
„Bill!“ zakričal som naňho v panike a okamžite vybehol, aby som ho zastavil. Chytil som ho v poslednej chvíli a auto zatrúbilo. Chlapík za volantom mi ukázal prostredník. „Idiot!“ zakričal som naňho a konečne sa pozrel na svoje dvojča. Prekvapene som potriasol hlavou, keď som si všimol, že mal zatvorené oči. Vôbec ma nevnímal. „Bill?“ zašepkal som naňho, ale on ani tento raz neodpovedal. Ešte nikdy predtým som nestretol niekoho, kto by bol námesačný. A nepamätal som si, že by niekedy Bill v spánku niekam chodil. Spomenul som si na článok zo školy, ktorý sme čítali na angličtine, a rozhodol sa, že ho nebudem budiť. Opatrne som ho stiahol naspäť a odviedol do domu. Vzal som ho do obývačky, kde sme spali a uložil ho. Sadol som si k nemu, vyzul sa a vyzliekol mikinu.

Chvíľu som zamyslene sledoval, ako spal, a premýšľal som, čo mohlo spôsobiť to, že bol ZRAZU námesačný. Najviac ma však znepokojil fakt, že keby som sa nezobudil, mohol byť už možno mŕtvy. Ten kretén by ho určite zrazil, pomyslel som si naštvane a ľahol si k nemu. Bol som znova unavený, ale mal som strach znova zažmúriť oči. Čo ak by chcel znova niekam ujsť? Rozhodol som sa preto, že si ho k sebe pritiahnem. Silno som ho objal a zatvoril oči. Snažil som sa spať, ale zakaždým, keď sa Bill pohol, bol som hore.

* sleepwalking – námesačný

autor: MoreInsidiousKindOfStories