The Night Terror 3.

„Vezmi si ma, Tomi. Chcem byť tvoj,“ šepkal pritom Bill žiadostivo a ja som podvedome nadvihol boky. Látka sa mi zastavila niekde pod kolenami. Vedel som, že to nebolo správne nechať ho to urobiť, ale moja myseľ bola uväznená slasťou ešte viac, keď som na špičke pocítil teplo a úzkosť jeho vstupu. Zaboril som prsty do hebkej pokožky na jeho bokoch a pozrel sa naňho. Bill s dokonale blaženým výrazom a nado mnou vyzeral tak dobre! Posúval sa dole a ja som stonal…
„Wrrr,“ začul som zrazu niekde celkom blízko pri uchu nahnevané zavrčanie. Zmätene som sa začal obzerať. Hľadal som zdroj toho zvuku, ale Bill ma chytil za hlavu a prinútil ma dívať sa len naňho, do jeho túžbou potemnených očí. Začal hýbať bokmi a ja som na všetko v okamihu zabudol. Zosynchronizoval som s ním pohyby, díval sa na jeho pootvorené pery, dlhé vlasy, ktoré sa pri každom našom pohybe vlnili vo vzduchu… Zrazu som ale kútikom oka zachytil niečo podivné. To niečo sem nepatrilo a stálo to na konci rozťahovacieho gauča. Vyzeralo to ako obrovský, temný tieň. Zastavil som seba a aj Billa uprostred pohybu. Chvíľu som nechápavo zízal na temnú postavu. Bill netrpezlivo zakňučal a zavrtel sa na mne. Sadol si mi na stehná, pokúšal sa zaujať moju pozornosť, ale ja som nedokázal odtrhnúť pohľad od tieňa, ktorý sa mi pred očami menil na tmavú postavu. Stuhol som, keď vystrela ruku k môjmu dvojčaťu. Srdce mi vynechalo niekoľko úderov. Zalial ma studený pot. Vzrušenie opadlo. Nahradil ho panický strach. Snažil som sa Billa upozorniť, ale… hlasné a neľudské „WRRR!“ sa ozvalo miestnosťou skôr. Pochopil som, že ho vydával ten… V JEHO tvári zasvietili dva žiariace oči. Natiahol svoje neforemné ruky pred seba a obtočil mŕtvolné prsty pripomínajúce vyschnuté pahýle okolo nahých ramien môjho dvojčaťa. Bill na mňa prekvapene vytreštil oči, výraz sa mu celkom zmenil a so strachom vpísaným v tvári pomaly otočil hlavu. Zajačal…

„PREBOHA! POMOC!“ zobudil som sa na vlastný výkrik. Dezorientovane som sa díval po miestnosti a počul len svoje zbesilo bijúce srdce. Cítil som ho až v krku. Podvedome som rukou prehľadával miesto vedľa. „Bill?“ zašepkal som do tmy a so strachom otočil hlavu, keď som si pomyslel, že možno znova v námesačnosti vyšiel z domu na cestu. Môj malý bráško ale našťastie pokojne spal schúlený na kraji starého gauča. Okamžite som sa k nemu prisunul, objal ho a snažil sa potlačiť triašku, ktorá mnou prešla zakaždým, keď som si spomenul na tie ohnivé oči. Pobozkal som Billa do vlasov a snažil sa samého seba upokojiť, že to bol len zlý sen. Dýchal som jeho príjemnú vôňu a cítil, ako sa mi tep spomaľoval. Viečka mi znova oťažievali, no v tom som zachytil postavu na druhom konci obývačky. Nadskočil som od strachu a spiaci Bill so mnou. Postava sa začala približovať a ja s Billom v náručí podvedome odťahovať. „Choď preč. Daj nám pokoj!“ Môj hlas sa stupňoval, kým sa tieň približoval. Temná figúra naberala čoraz lepšie a viditeľnejšie tvary. Po lícach mi začali tiecť slzy, keď som pred sebou rozoznal plne viditeľné ČOSI z mäsa a kostí. V žilách mi strachom tuhla krv. „B – Bill. BILL!“ zatriasol som v šoku svojím dvojčaťom, aby sa zobudilo. Ani sa nepohol. Postava zastavila pri nohách roztiahnutého gauča a ja som si k sebe svojho brata pevne pritisol. Posunul som sa s ním čo najďalej a oči mal stále prišpendlené k ozrutnej postave, ktorej tieň sa nad nami týčil čoraz viac. “ ZMIZNI! VYPADNI!“ vykríkol som na postavu a ona konečne odhalila svoju hroznú tvár – hranatá hlava, ostré črty pripomínajúce bizarného mutanta, červené oči a odporné špicaté zuby. „Á!“ vykríkol som vydesený na smrť. ‚TOTO NIE JE ČLOVEK!‘ prebehlo mi hlavou.
„WRRR!“ zavrešťal tieň znova tým istým neľudským hlasom, ako som to ešte stále mal v živej pamäti. Chytil Billa za golier pyžama a chcel mi ho vytrhnúť. Nechápal som, že sa za celý ten čas ani raz nezobudil.
„NIE! NIE!“ kričal som ako zmyslov zbavený a hoci som mal strach, nedokázal som svojho brata pustiť. Tieň vyceril zuby a pohľad jeho ohnivých očí mi vypaľoval zrak. Príšerne to bolelo a hrdlo sa mi zvieralo. Mal som pocit, že ma zabíjal. Natiahol ruku a šmahol ňou pred seba. Predlaktím mi prenikla bolesť, ale nedokázal som svojho jediného a milovaného bračeka pustiť…

„BILL! BILL!“ zakričal som hystericky, keď som už po tretí raz za túto noc nadobudol vedomie. Otvoril som oči a snažil sa upokojiť svoj dych. Až po niekoľkých sekundách som si uvedomil, že už je ráno. Vyskočil som do sedu a zachytil svoje dvojča, ktoré sa na mňa s obavami dívalo. Okamžite som ho objal a inštinktívne pohľadom hľadal tú VEC, ktorá mi ho chcela vziať. Ešte stále som z pomyslenia na to mal srdce v krku. Podvedome som Billa stláčal čoraz silnejšie.
„Au, Tomi. Budem mať modriny,“ prerušilo ma z tranzu bolestivé zakňučanie. Trocha som povolil a Bill zachytil môj zmätený pohľad. „Čo je to dnes s tebou?“ nechápal a ja som začal nezrozumiteľne koktať. „Tom, upokoj sa,“ zašepkal a tento raz to bol on, kto hladkal po vlasoch mňa.
„Povedz, že som sa nezbláznil,“ zašepkal som, keď som sa trocha upokojil. Bill ma pustil a ja som si sadol naproti.
„Mal si nočnú moru?“ opýtal sa ma starostlivo a chytil ma za ruku. Kývol som a nasucho prehltol, keď sa mi v hlave znova objavilo echo hrozivého vrčania.
„Bill, ja… Bol to obrovský… Čo obrovský, KOLOSÁLNY tieň. Najprv vyzeral ako človek, a potom… Neviem, čo to kurva bolo, ale bolo to fakt hrozné,“ hovoril som rýchlo a rozhadzoval pritom rozrušene rukami. Cítil som, ako mi pri tom po chrbte prechádzali nepríjemné zimomriavky. „Vrčalo to na mňa, ale nebolo to, ako keď vrčí pes. Bolo to niečo… INÉ. Malo to obrovské červené oči a cerilo to na mňa tie odporné zuby. Vyzeralo to ako nejaký…“ Démon, dodal som v mysli a cítil som, ako sa mi pri tom do očí hrnuli slzy. S každým slovom som si uvedomoval, ako hrozne šialene to všetko znelo. Snažil som sa samého seba presvedčiť, že to bol len sen, ale… potreboval som sa UPOKOJIŤ, zrovnať si myšlienky.

„Tomi, upokoj sa. Bol to len sen,“ utešoval ma Bill, pohladkal ma po predlaktí. Vyslal mi tým do tela jemné chvenie a ja som si zrazu pri pohľade naňho spomenul aj na iný sen. Ten, kde som to s ním rozdával. Takéto sny som mával zriedka, ale existovali. Nebol prvý, a vedel som, že určite ani posledný. Už dlho som si uvedomoval, že som mal svojho malého brata oveľa radšej, než by som mal, a preto som sa na ne vždy snažil čo najrýchlejšie zabudnúť. Rozumel som tomu, že na snívaní o sexe s vlastným dvojčaťom bolo niečo úchylné a pri pomyslení na to som cítil, ako som sa pomaly začínal červenať.
„Ja…“ poškrabal som sa rýchlo vo vlasoch a vyskočil z postele, keď som náhle pocítil potrebu ujsť. Mladší brat sa na mňa uprene zadíval a v očiach mal totálne zmätenie.
„Si v poriadku?“ robil si Bill starosti a tekal po mne skúmavo pohľadom.
„Musím – sa – osprchovať,“ našiel som si narýchlo nejakú výhovorku a bez ďalších zbytočných kecov zapadol do kúpeľne, kde som sa pre istotu aj zamkol pre pocit väčšieho bezpečia. Oprel som sa o dvere, civel pred seba a nechal mozog pracovať. Prinútil som sa zhodiť spodky a dať si medzi tým dlhú sprchu.

Zaliezol som pod prúd teplej vody a mal pritom v hlave totálny bordel. Čo to malo všetko znamenať? To si zo mňa snáď len moje podvedomie dnes spravilo poriadnu prdel, premýšľal som nad nezmyselnosťou snov. Postupne som si uvedomoval, že to nebol JEDEN, ale DVA sny, ktoré na seba podivne nadväzovali. Normálne som sny už počas rána zabudol, alebo ich jednoducho odsunul stranou, ale tento raz mi v tom niečo bránilo. Kdesi hlboko som cítil, že to nebolo nič obyčajné, a mal som o Billa naozaj strach. Niečo sa skutočne dialo, ale ja som sa snažil, aby som tomu nechcel veriť. Nemohlo to nijako súvisieť s nadprirodzenom.
„Čo to vlastne bolo? KTO bol ten tieň?“ premýšľal som nahlas a zamyslene sa díval na vodu tečúcu do odtoku popri tom, ako som sa umýval. Nemohol som tú divnú vec dostať z hlavy. Akoby mi myšlienku na tú VEC niečo samo tlačilo do hlavy, a to niečo bolo omnoho silnejšie ako ja. „Bol to nejaký symbol? Stane sa niečo zlé Billovi?“ krútil som nechápavo hlavou. Vedel som, že TOTO bolo na mňa až príliš. Sám som túto záhadu rozhodne nedokázal vyriešiť. Poznal som jednu osobu, ktorá už nejaké tie duchárske nočné mory mala – Bill. Ale aj naňho mi to pridalo príliš. Sny s Jackom Skellingtonom sa k tomu môjmu neblížia ani náhodou. Nebudem ho tým zaťažovať a zbytočne strašiť. Mal by som sa viac starať o to, že je námesačný. TO je reálny problém, zapišťal mi v hlave nejaký divný hlások a ja som vypol vodu. Rýchlo som sa osušil, obtočil sa do osušky a vošiel do obývačky. Rýchlo som si na seba niečo hodil a hľadal svoje dvojča. Našiel som ho vonku na terase. Sedel na ratanovej pohovke zababušený v teplej, chlpatej deke a s dymiacou kávou v rukách. Pozeral smerom do záhrady starých rodičov a vyzeral veľmi zamyslene. Na okamih som zapochyboval o tom, či ho teraz chcem vyrušovať, a chcel som odísť, ale on zrazu precitol a otočil sa. Venoval mi malý úsmev.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa hneď a posunul sa.
„Som okay, ale… musíme sa porozprávať,“ dodal som po chvíli vážnejšie a sadol som si k nemu.
„Chceš trocha deky?“ opýtal sa, ale nečakal na odpoveď a ihneď ma ňou prikryl.
„Thanks,“ prisunul som sa k nemu bližšie.
„Tak spusť,“ položil kávu na stolík a uprene sa na mňa zahľadel. Usmieval sa na mňa a ja som ten jeho pekný úsmev nechcel ničiť, ale…
„Vieš, že si námesačný?“ opýtal som sa ho pošepky a pre istotu som sa poobzeral po okolí.
„Ja?“ ukázal Bill na seba nechápavo. „To je blbosť.“
„Dnes v noci ťa skoro zrazilo auto. Zachytil som ťa a uložil do postele. Nepamätáš si to?“ uisťoval som sa a Bill v šoku krútil hlavou, že o ničom nevedel. „Myslím, že bude lepšie, ak budeme odteraz stále spať spolu,“ navrhol som mu automaticky, ale hneď na to som sa začervenal, keď som v tom pocítil dvojzmysel. „Teda, kým si nebudeme istý tým, že to nebola len jednorazová záležitosť,“ dodal som rýchlo, aby som uspokojil svoju potrebu si to dostatočne obhájiť z dôvodu, že som sa staral o Billovo BEZPEČIE.
„Myslím, že je to dobrý nápad. Skutočne nechcem, aby ma v noci niekde niekto prevalcoval,“ prekrútil to Bill na žart, ale potom sa zamračil.
„Čo by si rád?“ povzbudil som ho, keď dlho nič nevravel.
„Povieš mi už konečne, čo to s tebou ráno bolo? Nikdy som ťa nevidel v takom stave. Vydesil si ma,“ chytil ma za ruku a naklonil sa ku mne. Prehltol som, keď som si znova spomenul na príjemné a aj nepríjemné aspekty…
„No… Proste som… Ehm, zle som sa vyspal,“ snažil som sa tejto téme vyhnúť, hoci som vedel, že mi to pri Billovi proste neprejde.

„Tom,“ dvojča mi venovalo neústupný pohľad, „správal si sa ako magor a bľabotal si niečo o nejakej potvore, ktorá na teba vrčala,“ nezabudol mi pripomenúť.
„Bol to… skutočne živý sen,“ priznal som sa nakoniec a pretrel nervózne rukou čelo. „Vrčalo to na mňa a… chcelo to… TEBA,“ sklopil som pohľad, pretože som si náhle z nejakého dôvodu neveril. „Preto som tak kričal. Nechcel som, aby ťa to dostalo,“ priznal som sa a Bill ma zrazu chytil za ruku. Hladil mi ju a ja som sa rozplýval nad tým, aký to bol príjemný pocit.
„Čo je to?“ pohladil ma prstami na predlaktí a ja som tam uvidel tri obrovské červené šmuhy.
„A kurva,“ zanadával som po chvíli, keď mi zrazu doplo, že ma tá potvora v sne tiež poškrabala.
„Kedy…“
„Neviem,“ zaklamal som okamžite a prešiel prstami po sčervenených miestach na koži. Nedokázal som uveriť tomu, že by sa niečo zo sna mohlo preniesť do reality. Znamenalo by to potom, že ten sen vlastne sen NEBOL? Odmietal som tomu uveriť, ale niečo mi vravelo, že akokoľvek bizarne to znelo, bol na tom aspoň malý kúsok pravdy. Nahnalo mi to zimomriavky.
„Asi som ťa v noci poškrabal,“ skonštatoval zrazu Bill a ukázal mi svoje dokonale upravené nechty. „Prepáč mi to,“ spravil psie oči.
„To je v pohode,“ snažil som sa to uzavrieť, a tak trochu ma jeho vysvetlenie znova vrátilo do racionálnej roviny uvažovania. Chvíľu sme sa na seba len tak mlčky pozerali a ja som sa konečne začínal skutočne upokojovať a zabúdať na všetko nepríjemné, keď sa v kuchyni ozvalo hlasné TRESK. Obaja sme naraz vydesene nadskočili, vykríkli a Bill mi okamžite skočil do náruče. Cítil som, ako sa triasol, a ani ja som od toho nemal ďaleko. Pozreli sme sa na seba.

„Č – čo to bolo?“ koktalo moje dvojča rýchlosťou blesku.
„Nemám páru,“ odpovedal som ticho a pomaličky som natočil hlavu smerom k dverám do domu. Bál som sa toho, čo by to mohlo byť. Niečo mi vravelo, že to pokojne mohla byť len babičkina mačka, ale… Po tom všetkom, nech už to znelo akokoľvek neuveriteľne, som sa stával čoraz viac paranoidným. „M – mali by sme to… preskúmať,“ dodal som vydesene.
„To určite,“ povedal Bill s riadnou dávkou irónie, ale ja som ho od seba jemne odstrčil. Vstal som. Cítil som, ako ma niečo ťahalo vpred, ale Bill sa na mňa okamžite zozadu zavesil a zastavil ma. „Samého ťa tam nepustím,“ zašepkal mi do ucha a ja som mu venoval krátky a vďačný pohľad. Spravil som rýchly nádych, výdych a vyrazili sme vpred. Bill ma medzitým pustil. Nasledoval ma. Vošli sme do kuchyne, ale priestor dverí pre istotu ani jeden z nás neopustil. Hľadal som pohľadom zdroj toho rachotu, keď som zrazu uvidel, ako moje dvojča na niečo ukazuje.
„To je… visel TAM,“ zašepkal a venoval mi podivný pohľad. Pozrel som sa na stenu, kde bol zabodnutý klinec, a potom na podlahu. Ležal tam rozbitý kríž a drevené kúsky sa povaľovali všade naokolo. „AKO mohol len tak spadnúť?“ lamentoval Bill trasúcim sa hlasom a ja som vedel, kam tým smeroval… Snažil som sa narýchlo prísť s logickým vysvetlením.
„Tu ste,“ zjavila sa vo dverách zrazu matka skôr, než by som niečo vymyslel. Venovala skúmavý pohľad najprv nám, a potom tomu neporiadku na zemi. „Oh, čo sa tu stalo?“ robila si okamžite starosti, pozrela sa na prázdny klinec, a potom začala zo zeme zbierať kúsky dreva.
„My sme to neboli, to bol…“
„Bol to prievan,“ doplnil som svoje dvojča skôr, než by mame začalo vysvetľovať teóriu o nejakom sprostom duchovi, ktorý rozbíja kríže nad dverami.
„Je to hrozná škoda. Bola to starožitnosť,“ povedala matka pri pohľade na kus drievka, ktorý držala v ruke.

autor: MoreInsidiousKindOfStories