Stretli sme sa na Vianoce 35.

Simone chápala synovu túžbu osamostatniť sa, vlastne jej viac ako vyhovovalo, že sa už oňho nemusela starať, pretože mala dosť práce so svojimi rodičmi a s dvojčatami. Jej matka musela pravidelne dochádzať na rehabilitácie a hoci jej Gordon pomáhal, ako vedel, a aj jej otec sa snažil a pomáhal jej, aj tak bola veľmi unavená. Lenže bola matka a svojho syna milovala a starala sa oňho celý život, a tak keď v nedeľu uvarila jeho obľúbené jedlo, nasledujúci deň mu ho priviezla a nechala v chladničke aj s odkazom, že v stredu bude v meste, a že by sa s ním rada stretla. No Bill sa neozval. V stredu sa teda vrátila do ich bytu a zistila, že odkaz aj obed sú nedotknuté. Zavolala svojmu synovi a pýtala sa ho, ako sa má, očakávajúc, že sa od neho dozvie nejaké vysvetlenie, no Bill sa správal ako obvykle. Dokonca jej tvrdil, že v nedeľu varil tú omáčku a že z nej jedol ešte aj v pondelok a v utorok si spravil cestoviny. Lenže ona vedela, že to nie je pravda, pretože veľmi dobre videla, že jeho chladnička je prázdna. Veď to bol hlavný dôvod, prečo mu nechávala ten odkaz! Nechcela to preberať po telefóne a obviňovať ho, že sa o seba nevie postarať, a tak plánovala, že sa o tom porozprávajú osobne. Čo to teda malo všetko znamenať?

Jedlo spláchla do záchodu a zatiaľ čo umývala misku, uvedomila si, že v byte je nezvyčajne chladno. Kontrola termostatu jej to aj potvrdila a vystrašila ju ešte viac. Nechala Billovi ďalší odkaz, aby sa jej ozval hneď, ako príde domov, a čakala, ako zareaguje. No Bill sa neozval. V piatok plánovala byt opäť skontrolovať, no nakoniec sa jej to nepodarilo, a tak v nedeľu nechala svoju rodinu na starosť Gordonovi a vypravila sa do bytu. Prehľadala Billovu izbu aj kúpeľňu a s hrôzou zistila, že zmizla veľká časť jeho vecí, vrátane učebníc. Najskôr ju to vystrašilo. Kam zmizol jej syn? A ako to, že jej o svojom odchode nič nepovedal? Prečo jej stále tvrdil, že býva sám doma, keď je jasné, že nie? A vtedy ju začal premáhať hnev. Bill, jej vždy poslušný syn, jej klamal? A ako dlho už? A prečo? Kde je? Presvedčil ju, aby sa oňho prestala starať, aby si mohol beztrestne robiť, čo chce? A s kým chce? Bola rozhodnutá poriadne mu vynadať a prinútiť ho, aby jej priznal pravdu, no keď vytočila jeho číslo, Bill jej nedvíhal. Netušila, že mladík si zabudol dať nabiť mobil a teraz ho má zahrabaný niekde na spodku tašky.

Opäť ju začínal premáhať strach, keď začula otvárať dvere a z chodby sa ozval veselý smiech. Pochopila význam Billových slov a fakt, že sa tak otvorene baví o sexe ju popudil snáď ešte viac. Dobre, vedela, že je už dospelý a že skôr či neskôr bude mať aj sex, ale bola presvedčená, že ju so svojím priateľom najskôr zoznámi a že spolu budú chodiť dosť dlhú dobu, aby ho spoznala a zistila, aký je. Lenže Bill jej nič nepovedal! Nepriznal sa jej, že s niekým chodí…

Vlastne priznal, uvedomila si, keď zbadala mladíka stojacieho za Billom a jej srdce vynechalo niekoľko úderov. Povedal jej, že sa zoznámil s istým Tomom, no už jej nevedel povedať, aké je jeho priezvisko. Povedal jej, že chodí s Tomom… a ona teraz nehybne stála a so zdesením hľadela do jeho očí a na jeho tvár… takú povedomú… Prepočula, že ju Bill oslovil. Celá jej myseľ sa sústredila len na mladíka stojaceho za ním. A jej zdesenie sa prehlbovalo. Lebo ten mladík… vyzeral presne ako jej syn.

Simone sa spamätala, až keď na ňu Bill doslova zakričal. Rýchlo potriasla hlavou a pripomenula si, že sa možno mýli. Radšej sa preto sústredila na svojho syna.

„Kde si bol?“ spýtala sa ho s takým chladom v hlase, aký u nej ešte nepočul. V očiach jej svietila takmer nenávisť a on sa začínal báť. Nikdy svoju matku takto nezažil.

„Ja… ja… bol som… bol som na chate…“ riekol neisto, na čo sa jeho matka dosť nepríjemne uškrnula.

„Takže na chate. A predpokladám, že si tam bol už od pondelka.“

„No… ja…“

„A batožinu máš kde?“ rýpala ďalej Simon a Billovi sa do očí začali tlačiť slzy. Nedovolil im však vystúpiť na tvár, hoci inak matke nedokázal odporovať.

„V aute. Mám ju v… aute…“ šepol so stiahnutým hrdlom a nedokázal potlačiť vzlyk. Nespoznával svoju matku, táto žena ho desila.

„Tak si ju vezmi, pretože odchádzame domov,“ oznámila mu príkro a až toto ho trochu spamätalo.

„Čo?“ zvolal nechápavo. Domov? Kam domov! K Tomovi? Tam je jeho domov… Tom akoby vycítil jeho obavy, nenápadne priložil dlaň na jeho chrbát a dodal mu tak silu a odvahu vzoprieť sa.

„Ja… ja nikam nejdem! Nechápem, prečo sa tak správaš, ale som dospelý a mám právo žiť po svojom! Mám tu prácu aj školu a… Toma a…“ chcel pokračovať, no jeho matka z neznámeho dôvodu ešte viac zbledla a jej oči sa rozšírili hrôzou.

„Tom? Ty si Tom?“ obrátila sa s otázkou na mladíka, stojaceho tesne za jej synom a on opatrne prikývol.

„A ďalej? Tom aký?“

„Tom Kaulitz, madam,“ vyriekol úctivo, dúfajúc, že si ju tak nakloní trochu viac. Opak bol však pravdou. Žena sa zakolísala, akoby ju obchádzali mdloby a musela sa zachytiť stoličky, aby nespadla. Bill sa už – už chcel k nej rozbehnúť, ale keď sa jej opäť podarilo nadobudnúť rovnováhu, ostal stáť na mieste.

„Ka… Kaulitz?“

„Áno, madam.“

„A tvoji rodičia?“ pokračovala vo výsluchu žena, no jej hlas už nebol taký rázny. Akoby sa sama desila jeho odpovedí. A hoci to Toma tiež začínalo desiť, musel odpovedať.

„Môj otec je Jörg. A moja matka… ona… volala sa Simone…“

Keď Tom vyslovil tieto slová, Simone sa podlomili kolená a dlaň si pritisla na ústa, aby stlmila výkrik. Bill si to ale hneď nevšimol, pretože sa prekvapene otočil na svojho priateľa. Netušil, že jeho matka sa volá rovnako ako tá jeho. Vedel o nej len to, že zomrela už pred rokmi. Chcel sa ho na to spýtať, no teraz nebol správny čas. To pochopil, keď si uvedomil vzlyky patriace jeho matke. A on svoju matku miloval, takže sa k nej rozbehol a kľakol si k nej, aby ju utíšil. Stále celkom nechápal, prečo sa takto správa, no jediné vysvetlenie videl v tom, že jej Tom pripomína jeho mŕtveho brata. Veď prečo iné by takto vyvádzala? Chcel ju utešiť a upokojiť a jediné, čo ho napadlo, bolo dať jej napiť trochu vody. Šeptom a pohľadom požiadal Toma, aby mu podal pohár vody a on to rád urobil vo viere, že im tak nejako pomôže, no keď podal Simone pohár vody a ona sa mu pri tom zahľadela do očí, len sa ešte viac rozvzlykala. Bill si preto radšej od Toma ten pohár vzal a nešťastne mu naznačil, aby ich nechal osamote. Tom smutne prikývol na súhlas a vrátil sa do chodby, kde sa oprel o dvere Billovej izby a ticho čakal. Nechápal, prečo sa tá žena takto správa. Čím ju tak popudzuje jeho meno. Poznala snáď jeho rodičov? Má niečo proti jeho rodine? Možno bol jeho otec mužom, ktorý ju odvrhol, a ona sa teraz bojí, že on jej synovi urobí to isté. Ale ak je to tak, presvedčí ju, že to tak nebude. Len keby mu dala šancu…

Bill sa zatiaľ v kuchyni snažil upokojiť svoju matku, no zdalo sa, že bezúspešne. Až po veľmi dlhej dobe sa trochu upokojila, no stále neprestávala podchvíľou vzlykať a celá sa triasla.

„Musím ísť domov,“ vyslovila napokon roztraseným hlasom, keď sa Billovi konečne podarilo aspoň ju usadiť na stoličku. Rýchlo pokýval na súhlas, no popravde nechápal, ako to urobiť. Nemohol ju takto nechať odísť, ale ani ho nenapadlo, že by mal odísť s ňou. No Simone si presne toto myslela, pretože ho o to požiadala.

„Odvezieš ma, prosím? Ja… nezvládla by som to odšoférovať. Sľubujem, že ti všetko vysvetlím, no nie tu. Ja… Prosím! Nemôžem tu ostať. Musím sa vrátiť k dvojčatám.“

„Ale ja…“ chcel Bill namietať, že nechce odísť od Toma, no potom si uvedomil ešte jednu vec.

„Ja… nikdy som tak ďaleko nešoféroval! Len raz, a to bolo v lete, ja… nezvládnem to!“ priznal, no potom ho napadlo iné riešenie. Hoci, popravde, bol presvedčený, že to Simone odmietne.

„Mohol… mohol by nás odviesť Tom,“ navrhol nesmelo, očakávajúc ďalší výbuch, no ona len prikývla na súhlas. Bill ju preto nechal chvíľu osamote a vydal sa na chodbu nájsť svojho milého.

Tom si ho hneď pritiahol do náručia a venoval mu nežný bozk na pery.

„Je všetko v poriadku?“ spýtal sa starostlivo, keď sa k nemu Bill tuho pritisol.

„Áno. Nie. Ja… ja neviem. Niečo sa deje, ale ja netuším čo. Niečo mamu strašne rozrušilo a chce, aby sme ju odviezli domov. A chce… chce, aby som tam dnes večer ostal s ňou. Povedala, že mi to všetko vysvetlí, ale ja neviem. Ja… desí ma to. Desí ma, čo mi chce povedať, a desí ma aj to, že je zrazu taká pokojná a že dokonca súhlasila, aby si nás tam odviezol.“

„Ale to je predsa dobré znamenie, či nie?“ spýtal sa Tom, snažiac sa ho trochu upokojiť, ale nepodarilo sa.

„Práveže si myslím, že nie,“ priznal a uprel nešťastný pohľad do Tomových očí. Ten sa naňho snažil povzbudivo usmiať, no hoci mu Bill úsmev opätoval, nepôsobilo to veľmi presvedčivo.

„Bill?“ ozvalo sa zrazu až nepríjemne blízko, keď sa Simone ocitla len kúsok od nich. Bill sa neochotne odtiahol od svojho milého, ale len na kúsoček. Nechcel sa ho pustiť, akoby to znamenalo stratiť ho navždy. A zároveň chcel, aby si Simone zvykla na fakt, že oni dvaja sú spolu a spolu aj ostanú. Snáď keď uvidí, že sa majú skutočne radi a že sú stvorení jeden pre druhého, pochopí to. A práve v tejto chvíli to vyzeralo, že to tak aj bude, pretože sa na nich len usmiala a spýtala sa ich, či môžu ísť. Obaja prikývli a vydali sa na cestu.

Simone si sadla dozadu, dávajúc tak chlapcom šancu byť ešte chvíľu spolu. Rádio ticho hralo nejaké romantické melódie a za oknami sa začínalo výrazne stmievať. Chlapci sa na seba povzbudivo usmievali a podchvíľou sa držali za ruky, no auto neopúšťala ťaživá atmosféra. Simone vzadu mlčala. Chvíľu hľadela na svojho syna a hlavne jeho priateľa, no potom svoj pohľad radšej uprela von oknom. Nedokázala sa na nich pozerať, bolo to príliš ťažké. Cesta autom však našťastie netrvala dlho, cesty smerom z mesta boli takmer vyľudnené. Auto vošlo do dediny a o pár minút neskôr zastalo na jej konci.

„Sme na mieste,“ vyslovil Bill, hoci sám presne nevedel, komu sú jeho slová určené. Simone bez slova vystúpila von, chlapci však ostali ešte chvíľu sedieť, bez slova sa držiac za ruky. Nakoniec však vystúpili aj oni dvaja. Tom otvoril kufor a vybral z neho Billovu tašku, rozhodnutý odniesť mu ju až k dverám, akoby tak chcel oddialiť ich rozlúčku. Simone akoby pochopila, poďakovala Tomovi za odvoz a popriala mu dobrú noc. Keď prechádzala okolo Toma, vzala mu z rúk Billovu tašku a dokonca sa naňho smutne usmiala, než ich nechala, nech sa rozlúčia. Bill okamžite vkĺzol do Tomovho náručia a nos zaboril do jeho krku, vdychujúc jeho príjemnú vôňu. Bola taká známa, no on by ju mohol dýchať stále. Tom ho objal a pritisol si ho k sebe ešte pevnejšie.

„Už teraz mi chýbaš,“ šepol mu do ucha a pohladil ho po chrbte. „Daj si nabiť mobil a ozvi sa mi hneď, ako budeš niečo vedieť. Ak to bude potrebné, ráno pre teba prídem.“

„Ráno ideš do práce. Ale to je v pohode, Gordon ma privezie. Školu mám až poobede a potom pôjdem rovno domov a počkám ťa tam, sľubujem. Aj ty mi budeš chýbať. Zvykol som si byť s tebou,“ priznal Bill a odtiahol sa od Tomovho krku, aby ho mohol pohladiť po líci a dať mu bozk na pery. Tom mu ho opätoval a na chvíľu aj prehĺbil, aby si mohol vziať chuť jeho pier so sebou domov.

„Najradšej by som tu ostal s tebou. Nechcem ťa tu nechávať samého. Nemám z toho dobrý pocit,“ priznal Tom a venoval mu bozk na čelo a na nos. Bill sa nad tým pousmial a najradšej by si položil hlavu na jeho hruď a počúval tlkot jeho srdca. Bolo to také upokojujúce a známe…

„Mal by som už asi ísť,“ vyslovil Tom po tom, čo sa objímali ďalších pár minút a Billa začínalo značne klepať zimou. „Ak tu ostanem ešte chvíľu, zamrzneš.“

„Nie, nezamrznem. Nie je mi až taká zima,“ oponoval Bill, no pravdou bolo, že skutočne mrzol. Jeho čižmičky rozhodne neboli z tých najteplejších, a keď len tak stál, začínali mu omŕzať nohy. A jeho krátka štýlová bundička bola v poriadku možno v aute a možno cez deň, ale nie teraz večer, keď sa už výrazne ochladilo. Lenže nechcel Toma opustiť. Ešte nie. Príliš k nemu za tých pár týždňov prilipol. A hoci to malo byť len na pár hodín, nechcel zaspávať bez neho. Takmer ho už požiadal, aby tam s ním ostal, no vtedy sa vo dverách objavil Gordon a prerušil ich idylku. A tak sa museli predsa len rozlúčiť. Malo to byť len na chvíľu. Keby vtedy len vedel… nikdy by ho nenechal odísť.

autor: Jasalia