Jörg jej pred rokmi rozprával o tragédii, ktorú chlapec zažil ako dieťa a ako sa po tom zrútil a ona začínala mať pocit, že ak sa to veľmi rýchlo nevyrieši, čaká ho rovnaký osud. A práve keď si Tom chytil do rúk vrkoče a začal sa za ne silno ťahať, vonku sa ozvalo buchnutie dverí od auta. Katrin bežala k dverám, no než sa k nim stihla vôbec priblížiť, Jörg už vchádzal dnu, v rýchlosti si vyzliekajúc bundu. Katrin mu ju vzala, zatiaľ čo si rýchlo vymenili znepokojené pohľady.
„Ty si mi klamal!“ zvrieskol a odsotil ho od seba, až sa Jörg zvalil na chrbát. Katrin sa zhrozene chytila za ústa, zatiaľ čo on na syna šokovane hľadel. Tom k nemu po kolenách podišiel a pred oči mu strčil Billovu fotografiu. Nedokázal to dopovedať. Pár krát sa zhlboka nadýchol v snahe upokojiť sa, a potom sa znovu zahľadel na svojho otca. Zdalo sa, že sa skutočne upokojuje, no mohlo to byť len ticho pred búrkou. A zrejme aj bolo, pretože v jeho očiach sa zrazu objavil hnev a jeho hlas zhrubol a sprísnel.
„So Simone sme sa zoznámili, keď mala ešte len štrnásť. Študovala v Magdeburgu na umeleckej škole a zdala sa byť omnoho vyspelejšia ako ostatné dievčatá v jej veku. Ja som mal šestnásť a bol som taký pyšný, že ma chcela práve ona. Všetci mi ju závideli. A potom otehotnela. Mala pätnásť a všetkým, vrátane jej a mojich rodičov, nám bolo jasné, že v takom mladom veku sa o to dieťa nedokážeme postarať. Všetci sme súhlasili s tým, aby išla na potrat. A zo začiatku bolo všetko v poriadku. Lenže potom… akoby sa zbláznila. Tvrdila, že počuje to dieťatko plakať. Najprv sa to zdalo ako náhoda, zlý vtip, ale potom sa to stávalo stále častejšie, až z toho išla zošalieť, a tak nakoniec skončila v nemocnici. Liečila sa niekoľko týždňov a ďalších niekoľko mesiacov chodila k psychiatrovi. To obdobie bolo… desivé. Moji rodičia boli dosť proti tomu, aby som s ňou ostával, no ja som ju nemohol opustiť. Nie po tomto. Veď som bol za to čiastočne zodpovedný! A tak sme ostali spolu. Keď otehotnela znovu, práve som dokončil školu a moji rodičia mi oznámili, že ak ostanem s tou bláznivou ženskou, tak so mnou už nechcú mať nič spoločné. Vraj nepotrebujú mať šibnutú nevestu a šibnuté vnúčatá. A tak som si našiel prácu a Simone ostala na škole tak dlho, ako to len bolo možné. Jej rodičia už boli starší, ale pomáhali nám, ako to len bolo možné.
Keď sa narodili dvojičky… Bol som taký hrdý. Tom a Bill… boli takí krásni. A takí krehkí! Bolo to také úžasné držať ich v náručí. Zrazu malo všetko zmysel! Chodil som do práce a každý večer domov za rodinou a hoci sa mi mnohí smiali a tvrdili mi, že som ešte mladý a že ma to čoskoro omrzí, mňa to neprestávalo baviť. A zdalo sa, že je všetko na najlepšej ceste k dokonalému životu. Simone sa po pár mesiacoch vrátila do školy, a kým ona bola v škole, o deti sa starali jej rodičia. Keď boli chlapci dosť veľkí na to, aby šli do škôlky, našli sme si v Magdeburgu byt a presťahovali sme sa tam. Simone si našla prácu a ja som začal jazdiť na kamiónoch, aby sme to zvládli. Najskôr len krátke vzdialenosti, mesto a medzimesto, aby som mohol byť každý večer doma, lenže potom Simone opäť otehotnela. Neplánovali sme to, ale bolo nám jasné, že máme len jedinú možnosť. A vlastne sme o tom ani veľmi dlho nerozmýšľali. Mali sme dvoch chlapcov, chceli sme dievčatko. Prešiel som na dlhé trasy, aby som zarobil čo najviac peňazí. Bola to spoločná dohoda, no niekedy vtedy sa to začalo kaziť. Simone bola doma sama s dvoma malými deťmi a ešte k tomu tehotná a ja som chodil domov niekedy len dva krát do týždňa. Obaja sme boli vyčerpaní a dosť sme sa hádali, ale hovorili sme si, že to chvíľu vydržíme, a keď sa to malé narodí, prejdem opäť na krátke trasy. Tak som to mal dohodnuté aj v práci.
Keď sa maličká narodila… Bola nádherná. Naša malá princezná. Boli sme takí šťastní ako ešte nikdy. A chlapci ju milovali. Hlavne Tom,“ pousmial sa Jörg pri tej spomienke. „Bill strašne žiarlil, pretože sme sa jej všetci venovali. Ale myslím, že najviac žiarlila kvôli Tomovi, pretože ten sa prejavil presne ako starší brat, ktorý sa rozhodol malú stále ochraňovať a Bill sa hneval, že sa už nestará len oňho. Oni dvaja boli vždy nerozluční. Pamätám si… Simone sa na to často hnevala. Vždy keď ich uložila do postieľok, Bill sa po chvíli presťahoval k Tomovi a spal tam. Keď sa narodila maličká a on začal žiarliť, prestal tam chodiť a Simone za to bola rada, myslela si, že to je tak dobré, veď už boli veľkí… ale vtedy sa situácia obrátila a Tom začal chodiť za Billom. Akoby mu chcel dokázať, že ho má stále rád, hoci sa teraz tak stará o ich maličkú sestričku. Stále ju chodil kontrolovať, dával na ňu pozor, vždy keď zaplakala, bol pri nej prvý a často so sebou ťahal aj Billa, akoby ho chcel naučiť tiež ju mať rád. Bolo to úžasné a ja som naňho bol strašne hrdý, ale Simone… Strašne ju to hnevalo, takmer až zúrila a ja som nechápal prečo. Ale myslel som si, že je len unavená… Chodil som na krátke trasy a bol som doma každý deň, ale vstával som veľmi skoro a často som odchádzal ešte za tmy a myslel som si, že je toho na ňu len veľa. Starala sa o tri deti, a hoci chlapci už boli dosť veľkí a dokázali sa o seba čiastočne postarať, predsa len ešte neboli sebestační.
Lenže potom som si všimol, že je za tým omnoho viac. Simone trpela popôrodnou depresiou. A to takou silnou, že nakoniec skončila v nemocnici. Ostal som pár dní doma a prišla aj Simonina mama a zdalo sa, že Tom sa trochu upokojil. Opäť sa pokojne hrával s Billom a za malou už nechodil až tak často, Bill, naopak, za ňou chodil už aj sám. Bolo nádherné sledovať, ako sa o ňu starajú. Prikrývali ju, podávali jej cumlík alebo jej pridržiavali fľašku… A Tom znovu pokojne chodil aj do škôlky. Pred tým Simone nadávala, že jej robí problémy, že tam nechce chodiť a že kvôli nemu vystrája aj Bill, pretože ten nikam bez Toma nechcel ísť… Napadlo ma, že možno nechcel chodiť do škôlky, aby mohol byť doma a starať sa o malú, keď bola Simone… A teraz mohol byť zas tým malým chlapcom ako pred tým. A Bill sa opäť každý večer uložil do jeho postele a mňa ani nenapadlo ich oddeľovať. Simonina matka mala občas námietky, myslela si, že sú už veľkí na to, aby sa takto správali a aby boli na seba tak veľmi naviazaní, ale ja som si myslel, že je to milé a že sú proste ešte len deti a časom z toho vyrastú. Myslel som… myslel som, že je to úžasné, že sú na seba takí naviazaní a že sa majú tak radi. Bill bol vždy taký krehký a milý a Tom bol preňho hrdina. Vždy sa oňho staral. A o pár mesiacov mali nastúpiť do školy. Myslel som, že bude dobré, keď si budú stále takí blízki, že sa Tom o brata aspoň postará.
Simone bola v nemocnici niekoľko týždňov. Jej mama sa po pár dňoch vrátila domov, no k nám sa nasťahovala manželkina sesternica. Cez leto chcela brigádovať v meste a bolo pre ňu jednoduchšie prespávať u nás, pretože tak neskoro by sa už domov dostala len ťažko. Ráno sa postarala o deti a chlapcov zaviedla do škôlky. A potom sa starala o malú, až kým som sa nevrátil domov z práce. Pýtal som sa jej, či jej to neprekáža, ale vravela, že nie. Študovala na detskú sestru a vravela, že je to skvelá príprava. Rozprávali sme sa o tom už pred tým, kým bola ešte Simone doma, vedela o tom. Vtedy sme si mysleli, že je to dobrý nápad, že Simone aspoň nebude celé dni sama. Keď ju potom prepustili z nemocnice, zdalo sa to byť ešte výhodnejšie. A zo začiatku aj bolo. Chlapci znervózneli, keď sa ich matka vrátila domov, ale kým tam bola Gretchen, tak to bolo v poriadku. Premýšľal som o tom, že jej navrhnem, aby u nás ostala aj dlhšie, ale Simone o tom nechcela ani počuť. Vraj sa o svoje deti dokáže postarať aj sama. A chvíľu to tak skutočne vyzeralo. Chlapci boli spočiatku trochu nervózni a Tom dával na malú stále pozor, ale zdalo sa, že už je zas všetko v poriadku. A potom malá zrazu zomrela.“
„Vraj to bol len syndróm náhleho úmrtia,“ pokračoval Jörg po chvíli, keď sa trochu upokojil. Andreas mu nalial ďalší pohárik a on ho vďačne prijal, zatiaľ čo Katrin ho súcitne chytila za ruku. „Myslel som, že sa Simone zrúti, ale nestalo sa tak. Teda… pár dní bola mimo, ale to my všetci. Aj chlapci. Tom sa z toho obviňoval. To on ju našiel… Myslel si, že keby ju šiel skontrolovať skôr, tak by ju zachránil,“ pokračoval muž a pri tom si rýchlo z tváre zotrel pár zblúdilých sĺz. „Snažil som sa mu vysvetliť, že to nie je jeho vina, ale asi mi neuveril. Hoci… Zo začiatku asi áno. Ale potom… Bol som idiot. Totálny tupec!“ udieral si päsťou do čela a takmer kričal, keď si spomínal na nadchádzajúce udalosti. „Myslel som si, že tá atmosféra, čo bola u nás doma, je kvôli tej malej. Ja sám som bol úplne mimo a bolo pre mňa ťažké doma normálne fungovať. Neuvedomil som si… neuvedomil som si, čo sa deje, až kým nebolo neskoro,“ priznal nakoniec a potom sa stratil vo svojich myšlienkach. Zdalo sa, že už nebude pokračovať, no všetkým bolo jasné, že ak sa majú dozvedieť skutočnú pravdu, bude im musieť vysvetliť ešte veľa. Preto mu Katrin stisla ruku, a keď sa na ňu pozrel, povzbudzujúco sa naňho pousmiala. Jej úsmev bol taký slabý, že ho takmer ani nebolo vidieť, no on si ho všimol a prikývol.
„Ukázalo sa, že Simone sa skutočne zrútila, ale nie tak, ako som očakával. Ona… vo svojej hlave si Billa splietla s našou dcérou a Toma…“ celý sa roztriasol a potreboval niekoľko hlbokých nádychov a výdychov, aby sa upokojil natoľko, aby mohol pokračovať. „Toma obviňovala, že zabil jej dcéru. Ja… neviem to vysvetliť. Myslím, že ho najskôr začala obviňovať z jej smrti, myslím, že sa z toho najskôr obviňovala sama, že to je jej vina kvôli tomu potratu, ale potom pre ňu bolo jednoduchšie obviniť z toho niekoho iného a bol tam Tom, ktorý malú tak veľmi strážil. A Bill… Bill bol vždy nežnejší a prítulnejší, hoci tak trochu huncút,“ pousmial sa pri tej spomienke. „A ona… v jej hlave… niečo… niečo sa poplietlo a ona sa upla na Billa a začala ho brať ako svoju dcéru a Tom bol zrazu niekto, kto by ho mohol ohroziť. Prestala Billa púšťať do školy a prestala sa starať o Toma. Skôr ho od seba odháňala. Keď som prišiel domov, chlapci boli dosť zamĺknutí a schovávali sa vo svojej izbe, nechceli s ňou byť, ale myslel som, že len chcú byť spolu, lebo sa boja, aby nestratili aj jeden druhého. A Simone stále trvala na tom, že nesmú spať spolu a tak, ale to robila aj predtým a myslel som, že je len viac nervózna a precitlivená, a preto jej to vadí oveľa viac. Proste jedno s druhým. Až kým… až kým sa Toma nepokúsila zabiť.“
autor: Jasalia
Tohle je celé strašné, až je mi z toho úzko… 🙁
To je hrozné jsem zvědavá jak tohle skončí.
Paneboze. To je hrozne. Poporodna depresia robi so zenou strasne veci. Nezazila som to osobne v mojej rodine ale kamoskyna mama to prekonala a a to nepochopi, kto to nezazil. Skoncilo to rozvodom ale bolo to naozaj vazne.
Verim ze sa Tom z toho dostane. Ze mu pomozu sa postavit opat na nohy. Jeho otec mal urcite poriadny dovod rozdelit takto "nerozdelitelne" dvojicky. Urcite to neurobil len tak z roztopase. Ale chcel chranit oboch chlapcov.