Gigolo 5.

Zobudil som sa. Videl som však rozmazane. Až po chvíli, keď som ako tak zaostril, som si uvedomil, že som vo svojej izbe a ležím na posteli. Otočil som hlavu smerom k dverám. Boli pootvorené a v dome bolo ticho. Matka a Tom už určite odišli nakupovať a každý na mňa serie ako vždy, pomyslel som si a s unaveným povzdychom pretrel čelo. Povedal som si, že ak ma bude matka takto kvôli Tomovi aj naďalej tyranizovať, budem musieť odísť. Vo chvíli, keď som si na matkinho gigola spomenul, zachytil som kútikom oka pri dverách veľkú, rozmazanú, pohybujúcu sa šmuhu.

„Ahoj,“ pozdravil ma Tom ticho odo dverí a pozrel sa do chodby. Skontroloval ju, vošiel a potom si prisadol na posteľ. Chytil ma za ruku. Začal mi ju nežne hladkať končekmi prstov. Každý dotyk ma príjemne šteklil na pokožke. Chvíľu som so sebou bojoval. Vedel som, že som ho mal okamžite poslať preč, ale…
„Ahoj,“ odzdravil som mu až po hodnej chvíli nakoniec placho, dívajúc sa na naše spojené ruky.
„Ako ti je?“ opýtal sa ma a pohladkal ma po líci.
„Som okay,“ odpovedal som, ale nemal som silu sa naňho pozrieť. Stále som mal matkin dnešný výstup v živej pamäti a to ma držalo späť.
„Nezdá sa mi, že by si bol,“ prekukol ma Tom a to ma prinútilo sa naňho prekvapene pozrieť. „Nie som idiot,“ pokrútil hlavou. „Stále si bledý a,“ stisol mi ruku, „trasieš sa,“ dodal a ja som si až teraz uvedomil, že som sa skutočne triasol.
„Nechaj to tak, Tom. Choď radšej do svojej izby, prosím,“ požiadal som ho ticho, ale on sa ani nepohol. „Som unavený. Prosím.“ Zrazu sa na mňa Tom uprene zahľadel a ja som mal dojem, že mi videl až celkom do duše. Stuhol som napätím.
„Čo ti povedala?“ opýtal sa ma hneď a znel nahnevane. Vedel som, že sa nehneval na mňa, ale aj tak ma vyľakal. Usmial sa na mňa a znova mi jemne stisol ruku. „Tak mi to povedz. Môžeš mi veriť,“ ubezpečil ma a ja som mu uveril.

„Asi o nás vie,“ zašepkal som a pozrel sa na Toma. Myslel som si, že sa bude hnevať, ale on sa tváril celkom neutrálne.
„Čo ti PRESNE povedala?“ vyzvedal ďalej.
„Vie, že som bol v noci v tvojej izbe. Povedal som jej, že sme sa LEN rozprávali, ale ona mi asi neuverila,“ zašepkal som a do očí sa mi nahrnuli slzy. Pred očami som zrazu mal jej rozzúrený výraz.
„Pokojne, myšička,“ zašepkal Tom nežne a pohladkal ma po vlasoch. „Nič si z toho nerob. Len žiarli.“
„Keby si nebol prišiel… Zabila by ma,“ odpovedal som takmer nečujne.
„Nerob si starosti. Ja si to s ňou vybavím,“ usmial sa a mňa sa zmocnil nepríjemný, hlodavý pocit.
„Nič jej nehovor, Tomi,“ zašepkal som, prosebne sa naňho zahľadel a stisol jeho tričko v dlani. „Bude vedieť, že sme sa znova rozprávali. A ona nás SPOLU nechce vidieť,“ vysvetlil som svoje dôvody.
„Tak dobre,“ povedal nakoniec a ja som mu úsmevom naznačil, že mu za to ďakujem.
„Bol si s ňou už nakupovať?“ zmenil som tému.
„NECHCEM sa o tom baviť,“ zamračil sa Tom.
„Takže si s ňou bol von?“ nenechal som sa odbiť a trocha sa bavil tým, že som ho hneval.
„Bill, asi odídem,“ povzdychol si, uprene sa na mňa zahľadel a pohladkal ma palcom po ruke. Keď to povedal, šokovane som vyskočil a okamžite sa posadil.
„Prečo? Kedy? A kam?“ pýtal som sa ho zmätene.
„Proste musím,“ odpovedal stroho, pustil ma a vstal. „Radšej si oddýchni,“ usmial sa a odišiel. Zatvoril za sebou dvere a ja som sa na nich ostal dívať ešte hodnú chvíľu predtým, než som si znova ľahol.

Pritiahol som si k sebe vankúš a zahľadel sa pred seba. Z očí sa mi spustili tiché slzy. Nechcem, aby Tom odišiel, ale na druhej strane bude lepšie, keď matku opustí. Keby ma mal aspoň z polovice tak rád ako ja jeho, potom by sme mohli byť spolu,“ pomyslel som si a zatvoril oči. Aj keď prešli len dva dni, tak môžem s istotou povedať, že som doňho zaľúbený. Viem, že je to naivné, keď ani neviem, či ku mne VÔBEC niečo cíti. Povedal, že sa mu páčim, že si rozumieme… To ale nie je láska, odpovedalo mi svedomie a ja som si smutne povzdychol. Dlho som ležal a premýšľal nad tým, či mu to mám povedať. Bol som na vážkach. Vždy, keď som sa rozhodol, že za ním pôjdem, zasvietil mi v hlave obrovský červený výkričník a kričal: PRACUJE AKO GIGOLO, TY PAKO! MYSLÍŠ SI, ŽE SA OD TAKÉHO ČLOVEKA DÁ ČAKAŤ VERNOSŤ?! Odpoveď bola jasná – nie, kým robil eskort. Ale čo ak je Tom presne ten typ človeka, ktorý jednoducho NEVIE byť verný? Nepoznal som ho. Dokonca mi ani nepovedal svoje celé meno. Vôbec som sa v ňom nevyznal. V noci som si myslel, že by ma mohol milovať, a teraz ma bez slova opustil. Ako som si to mal vysvetliť? Bez Tomovej pomoci som ale nebol schopný nájsť odpoveď, preto som sa rozhodol, že za ním zájdem.

Vstal som teda z postele, vyšiel na chodbu a o sekundu už klopal na dvere jeho izby. Nikto sa neozýval, a tak som bez vyzvania pomaly otvoril dvere a nakukol dovnútra. Izba bola prázdna. Vrátil som sa na chodbu a zdola začul hlasnú konverzáciu. Zrazu sa na schodoch zjavil Tom a v závese za ním rozrušená matka. Zdalo sa, že si ma ani jeden z nich zatiaľ nevšimol.
„Tom, prosím,“ matka chytila Toma za rameno. Otočil sa k nej.
„Všetko je vybavené. Odchádzam. Už som sa rozhodol,“ odpovedal jej rázne a vtedy ma uvidela stáť pri dverách od jeho izby.
„TO VŠETKO ON!“ skríkla nahnevane a ukázala na mňa. Zachytil som Tomov ospravedlňujúci pohľad a snažil sa vpiť do steny. Pri pomyslení na to, že by sa ku mne matka dostala, som sa roztriasol. „To kvôli BILLOVI ma opúšťaš?!“ povedala neveriacky a Tom sa k nej znova otočil.
„Nehovor hlúposti. Nič s ním nemám,“ odpovedal jej pokojne. Vedel som, že mi nechcel robiť problémy, ale aj tak to zabolelo. A naviac som nechcel, aby odišiel. Keď to dnes spomenul, nemyslel som si, že to bude hneď.
„Včera v noci som ho videla vyjsť z tvojej izby. Chceš mi povedať, že ste sa tam spolu modlili?“ oborila sa na Toma.
„Rozprávali sme sa. Aj ja sa občas potrebujem LEN porozprávať,“ odbil ju Tom a matka zmĺkla. Tak trochu mi padol kameň zo srdca, ale ešte stále som mal strach z toho, čo bude, keď odíde.

„Tak PREČO potom odchádzaš?“ opýtala sa ho nechápavo a v očiach mala slzy. Pomyslel som si, že to naňho len hrala. „Chceš viac? Zaplatím ti, koľko chceš,“ dodala rýchlo.
„Nejde o peniaze, Elena,“ mávol rukou Tom. „Ide o to, že sa už jednoducho chcem posunúť ďalej,“ uprene sa na ňu pozrel a ja som sledoval, ako matka zbledla.
„Posunúť kam? Tom, nechoď. Cítiš sa tu zle? Povedz mi, čo ti prekáža a ja to zmením,“ zmenila taktiku a vynútila si jeho pohľad.
„Chcem sa jednoducho vrátiť do Vegas. Nemám tu žiadnu slobodu ani priateľov. Nebaví ma to tu,“ vysvetlil jej.
„Ale veď môžeš chodiť, kam len chceš, s kým chceš. Nebránim ti, Tom. Prepáč, ak si si myslel, že ťa nikam nechcem pustiť,“ hovorila, ale mne z toho bolo akosi zle. A ani Tom sa pritom netváril dvakrát nadšene.
„Dobre vieš, že to, čo si práve povedala, nie je pravda,“ uviedol ju hneď na pravú mieru.
„Čo tým chceš povedať?“ zdvihla hlas.
„Chcem tým povedať, že žiarliš a robíš zbytočné scény,“ dal jej Tom odpoveď a ona ticho zaprotestovala. „Nie? Chceš mi povedať, že si ma práve neobvinila z toho, že sa tajne stretávam s tvojím synom?“
„Ale veď… Videla som ho ÍSŤ z tvojej izby!“ skríkla nechápavo.
„Ísť? Vieš, že som s ním bol na obede. Keby si sa ma aspoň raz opýtala na to, ako s ním bolo, vedela by si, že si rozumieme,“ nenechal sa umlčať Tom.

„Vedela som, že ho…“ zasipela okamžite nenávistne.
„Nie som GAY!“ skríkol už aj Tom a vo mne to jedno zvýraznené slovo hrklo. „Nehnevaj sa, ale naozaj to už s tebou nezvládam. Toto tvoje hysterické správanie je úplne mimo.“
„Ty ma nemiluješ?“ zašepkala zrazu šokovane, akoby ho predtým ani nepočúvala.
„Je mi to ľúto, ale nie,“ odpovedal Tom slušne. „Od začiatku si vedela, že je to len služba. Nemôžeš odo mňa čakať nič iné.“
„Oh, Tom, ale ja som si myslela, že…“ náhle zmĺkla a Tom si povzdychol. Všimol som si, že túto situáciu už asi dôverne poznal, a to ma znova znepokojilo. Uvedomil som si, že mi pomyslenie na Toma v podobnej situácii s niekým neznámym robilo žalúdočné kŕče.
„Nechcem sa rozchádzať v zlom, Elena. Kedykoľvek budeš vo Vegas, môžeme sa vidieť,“ povedal nakoniec a zdalo sa, že to na matku asi zabralo.
„Nechcem, aby si odišiel, ale nemôžem ťa nútiť, aby si ostal,“ pohladkala ho po ramene a Tom kývol. To, akým intímnym spôsobom to urobila, ma nepotešilo, ale aspoň sa na mňa nehnevala. Musel som sa mu za to neskôr poďakovať. „Určite za tebou niekedy prídem, Tomi,“ dodala.
„Teším sa. Tak sa radšej idem pobaliť. Prídem sa neskôr dole rozlúčiť,“ pobozkal ju na obe líca a matka spokojne odišla. Celkom ma prekvapilo, ako rýchlo ju Tom spracoval a ani pritom veľmi nevrieskala. Možno sa len pretvarovala. Alebo mala Toma skutočne rada. „Ahoj, myšiačik,“ usmial sa Tom, keď okolo mňa prešiel a vošiel do svojej izby. Dvere nechal odchýlené, tak som to bral ako povolenie na vstup.

„Naozaj ideš preč? Musíš ísť už TERAZ?“ opýtal som sa ho ticho, keď som za sebou zatvoril a sledoval, ako si Tom zo šatníka vytiahol kufre.
„Zdá sa, že je to realita,“ povedal a začal si baliť. Chvíľu som ho sledoval a potom mu pomáhal. Chcel som mu vrátiť jeho láskavosť.
„Uvidím ťa ešte niekedy?“ opýtal som sa ho s nádejou, keď sa mi konečne podarilo zachytiť jeho pohľad. „Len prosím nehovor, že ti môžem kedykoľvek zavolať, keď budem vo Vegas,“ dodal som, keď dlho nič nevravel.
„Och, Bill,“ povzdychol si Tom a dlho sa na mňa zahľadel. Odpovedal som mu na to spýtavým pohľadom a on ma zrazu silno objal. Vyrazil mi tým na okamih dych, ale po chvíli som ho tiež stisol.
„Povedz mi, prečo skutočne odchádzaš?“ zašepkal som a pevne stisol viečka, aby som zadržal slzy.
„Nechcem o tom hovoriť,“ odpovedal a pobozkal ma do vlasov. „Budeš mi chýbať, myšička.“
„Aj ty mne, Tomi,“ odpovedal som pravdivo a rozochvela sa mi pritom spodná pera. Snažil som sa zapamätať si z Toma čo najviac.
„Asi by si už mal ísť do izby, aby si tvoja mama znova nemyslela niečo zlé,“ zašepkal, keď sme sa konečne odtiahli a ja som už neudržal slzy. Tom sa na mňa usmial a oči sa mu pritom zvláštne zaleskli. Zrazu prešiel k šatníku a podal mi malú plyšovú myš. Zachichotal som sa. „Viem, že myši nenávidíš, ale chcel som ti dať niečo na pamiatku a nič iné mi nenapadlo,“ usmial sa a ja som si ju od neho vzal. Bolo to od neho také roztomilé gesto, že som asi na sekundu ostal celkom bez slov.

„Túto budem určite milovať,“ usmial som sa naňho a znova ho objal. Tentoraz s plyšovou myšou medzi nami. „Budem ju volať Tomi.“ Do očí sa mi nahrnuli slzy a Tom sa mi zasmial do vlasov. Uvedomil som si, že je to možno poslednýkrát, čo som ho videl, držal alebo s ním vôbec hovoril. „Aj ja ti chcem niečo dať,“ zašepkal som a uprene sa mu zahľadel do očí.

„V pohode. Nemusíš mi dávať darčeky,“ pohladkal ma po vlasoch a ja som si z krku odopol jednu z retiazok. Ukázal som mu medailón s písmenom B. „To nemôžem prijať.“
„Len si ju vezmi,“ dal som mu ju do ruky a stisol ju.
„Ďakujem,“ dal mi pusu na čelo a pustil ma.
„Ja ti ďakujem. Za všetko,“ chytil som ho aspoň na okamih ruku a zotrel si slzy. Vedel som, že bol čas ísť. „Šťastnú cestu, Tom,“ zaželal som mu.
„Nie je za čo. Maj sa dobre,“ stisol mi naposledy ruku a ja som sa vybral smerom k dverám. Otvoril som ich a na okamih zaváhal. Obzrel som sa, ale Tom si už znova balil veci, takže som nečujne vyšiel von, zatvoril dvere a zmizol vo svojej izbe.

Zamkol som sa a hodil som sa na posteľ. Chvíľu som ticho plakal do vankúša, a potom sa premiestnil k oknu. Vedel som, že Toma musím ešte aspoň raz vidieť. A tak som naňho pri okne čakal až do večera. Videl som prichádzať taxík. Šofér mu do auta naložil batožinu, Tom si sadol dozadu a ja som mu zakýval. On ma ale nevidel. Vozidlo s nápisom taxi sa vzďaľovalo z nášho pozemku a s ním aj kus môjho srdca. V tom momente som si uvedomil, že ma v tomto dome už nič viac nedržalo, a tak som si na mobile vyhľadal realitné kancelárie. Uložil som si čísla niekoľkých realitných maklérov a povedal si, že im zavolám hneď zajtra ráno. V tom niekto zaklopal, a tak som si rýchlo zotrel slzy.
„Ďalej!“ zakričal som a obzrel sa. Vstúpila Dominga, kuchárka.
„Večera je hotová,“ usmiala sa na mňa.
„Okay, už idem,“ vstal som. „Musím jesť s matkou?“ opýtal som sa jej, keď sme vyšli na chodbu.

„Clifford ju práve niekam vezie,“ usmiala sa na mňa a ja som si vydýchol.
„To som rád,“ opätoval som jej malý úsmev. „Čo bude na večeru?“
„Tvoje obľúbené cestoviny,“ poklepala ma po pleci a vošli sme spolu do kuchyne. „Budeš jesť v jedálni?“
„Vezmem si to asi na terasu,“ odpovedal som jej bez nálady a zadíval sa do prázdna. Dominga mi podala tanier s príborom. „Ďakujem,“ usmial som sa na ňu a chcel odísť.
„Oh, počkaj ešte,“ zastavila ma a vytiahla zo zástery obálku. „To ti tu nechal Tom,“ žmurkla na mňa a podala mi list.
„Vážne?“ prekvapene som sa zahľadel najprv na papier a potom na ňu. Kývla. „Ďakujem,“ objal som ju, vzal si list a nedočkavo s ním utekal na terasu.

Tanier a príbor som položil na stôl a s napätím som otvoril obálku a vybral list. „Som príliš veľký zbabelec a nikdy by som ti to nedokázal povedať do očí. Viem ale jednu vec – po tom všetkom, čo sme spolu za tie dva dni zažili, ti určte dlhujem odpoveď. Priveľmi mi na tebe záleží a nechcem, aby ti niekto kvôli mne ubližoval. Sľubujem, že na teba budem často myslieť a dúfam, že na mňa nikdy nezabudneš,“ čítal som si ticho a v očiach ma znova začali páliť slzy. Nebol som už však smutný, práve naopak. Usmieval som sa na ten list papiera a mal dôkaz o tom, že na mne Tomovi skutočne záležalo. Ešte párkrát som si ho prečítal, vložil ho späť do obálky a ukryl si ho do vrecka teplákov. Potom som sa s chuťou pustil do večere. Keď som dojedol, odniesol som riad do drezu a vyšiel na poschodie. Na tvári mi ešte stále hral jemný úsmev.

„Si spokojný?“ začul som matku a otočil sa za hlasom.
„S čím?“ nechápal som.
„Že je Tom konečne preč,“ odpovedala a vyzerala na to, že bola opitá.
„Rozhodol sa sám,“ zašepkal som a sklopil pohľad.
„Aj tak je to zvláštne. Nemyslíš? Najprv si ho nenávidel a zrazu sa z vás stali veľkí kamaráti,“ povedala a opierala sa pritom o zárubňu dverí svojej izby.
„Jednoducho som sa v ňom zmýlil. Také veci sa stávajú,“ pozrel som sa na ňu placho. Skúmala ma.
„Hm, máš šťastie, Verím ti,“ odpovedala a zmizla za dverami. V tom momente som sa rozhodol, že musím okamžite odísť. Vošiel som do izby, balil si veci a vybavil si letenku do Vegas. Musel som Toma nájsť. Po tom, čo mi napísal som ho nemohol nechať len tak odísť.

autor: MoreInsidiousKindOfStories