Stretli sme sa na Vianoce 44.

„Tom sa so mnou chce stretnúť,“ priznal Bill neochotne na jednom z pravidelných stretnutí so psychologičkou. Vonku bolo leto v plnom prúde, slnko svietilo takmer nepretržite a teploty sa pravidelne šplhali k tridsiatim piatim stupňom, no jemu bola aj tak stále zima. Aj teraz mal na sebe čierny sveter s dlhým rukávom, ktorý len zdôrazňoval, aký je štíhly a bledý. Vlasy – kedysi dlhé a čierne, boli teraz úplne krátke a takmer biele. Na tvári už nemal žiaden make-up, len niekoľko dňové strnisko. Nechty už nemal nalakované, no zato boli poctivo ohryzené. Pôsobil nezdravo a unavene a jeho lekárka sa preto naňho dívala nesúhlasne.

„Možno je to dobré.“

„To myslíte vážne?“

„Keď sa tak na teba pozerám… Ješ vôbec? A spávaš? A čo tie nechty?“ neodpustila si poznamenať. Nebola to bežná prax, ale s Billom sa naučila, že ak ho chce primäť k nejakej reakcii, musí naňho trochu pritlačiť. Keď sa stretli po prvý krát, vôbec nereagoval. Ako sa neskôr priznal, príliš sa hanbil za svoje pocity. Až neskôr sa jej otvoril, no i tak ho vždy musela takmer nútiť, aby s ňou hovoril. Akoby vždy za ten čas, čo spolu neboli, zabudol, že k nej môže byť otvorený, a opäť sa uzavrel do seba.

„O tom sme sa predsa rozprávali už minule. Áno, jem, spávam… podľa možností a nechty… to je… to je zvyk. Proste… ja len…“

„Ja viem. A chápem to. Ale všetko toto… Nie si v poriadku, Billi. Nie si, nech si už nahováraš čokoľvek. Stále mávaš tie sny? Tie s Tomom?“

„Nie. Ja… beriem tie lieky na spanie a vtedy si sny nepamätám,“ priznal Bill. Už nepriznal, že aj pri nich sa budí po pár hodinách spánku často s plačom, alebo po prežitom snovom orgazme. Nikdy už potom znovu nezaspal. Preto býva stále unavený a nervózny, preto si ohrýza nechty. A jedlo? Po tom, čo ho prepustili z nemocnice, kde ho učili znovu jesť a všetko nevyvrátiť… stále to bolo ťažké. Jedlo mu pripomínal mobil, ako iným pripomína pitný režim. Ale hoci už udržal jedlo, nedokázal zjesť čokoľvek. Jedával len ovocie a zeleninu, občas cestoviny. Nezvládol zjesť ani len syr alebo jogurt. Podľa psychologičky sa mu to podarí vtedy, keď sa jeho úroveň vnútorného stresu a rozpoloženia dostane do poriadku. Inými slovami, keď sa vyrovná s Tomom.

„Vieš, možno… možno keby si sa opäť stretol s Tomom, teraz, keď už vieš, kto to je… Možno by ti to pomohlo začať ho brať ako brata. Vravel si, že si na vaše detstvo pamätáš a že Tom si tiež spomenul. Možno by ste cez tieto spomienky mohli nadviazať na minulosť a obnoviť váš bratský vzťah. A ak Toma prijmeš ako svojho brata, mohli by sa zmierniť tvoje sexuálne pocity voči jeho osobe.“

„Ja neviem.“

„Nemusíš sa rozhodnúť hneď. Len… skús o tom porozmýšľať, okej?“

„Dobre. Porozmýšľam.“

A Bill premýšľal. Viac než len premýšľal. Nechty si ohrýzal až do krvi, až kým sa mu jeden z nich nezapálil a Katrin ho nedotiahla k lekárovi a následne mu všetky poctivo neoblepila. Spánok sa mu zhoršil ešte viac, ani tabletky už nepomáhali. Keď od únavy takmer odpadol priamo pred idúce auto, uvedomil si, že nemá na výber. Buď sa s Tomom stretne a pokúsi sa to urovnať, alebo sa z toho zblázni. Vedel však, že sa s ním nedokáže stretnúť niekde v súkromí. Dohodol sa teda s Jörgom, že sa stretnú u nich doma.

V ten deň bol Bill taký nervózny, že vyvrátil aj čaj, ktorý si dal miesto raňajok. Do Gustavovho domu ho prišiel vyzdvihnúť Gordon, aby ho bezpečne doviezol za Tomom a neskôr domov. Keď ho v ten deň zbadal, okamžite takmer oľutoval, že s tým stretnutím súhlasil. Bill vyzeral tak strašne, až si nebol istý, či to je dobrý nápad. Nie pre Toma. Ten bude určite vydesený. Ale možno – len možno – to bude dobré pre Billa. Ak to jemu pomôže, tak to hádam bude stáť za to.

Tom sedel na svojom – v posledných týždňoch – veľmi obľúbenom mieste v letnej záhrade, rukami si objímal kolená a pozoroval záhradu. Jeho kedysi svalnaté telo bolo pochudnuté, líca mal vpadnuté a pod očami tmavé kruhy. Svoje cornrows mal rozpletené a vlasy mal na temene stiahnuté gumičkou. Vôbec nepripomínal toho bezstarostného mladíka, ktorým bol pred nedávnom. Jeho oči, strnulosť, nečinnosť, to všetko ho robilo na pohľad staršieho a vyzretejšieho. S trochou irónie by sa dalo povedať, že dospel, no nebola to šťastná dospelosť. Jeho blízki by boli rozhodne radšej, keby bol opäť tým bezstarostným mladíkom, akým bol donedávna. Ale to sa už zrejme nemalo nikdy vrátiť.

„Gordon volal, že sú už na ceste. Nemám ti niečo priniesť? Vodu? Čaj…“ ozvala sa za ním Katrin ticho a jeho až trhlo pri začutí jej hlasu, no hlavu jej smerom len jemne pootočil.

„Nie, ďakujem. Nepotrebujem nič. Hoci…“ ozval sa po chvíli, keď sa už Katrin zberala k odchodu a ona zastala a otočila sa späť. „Možno by bolo fajn mať tu trochu vody. Pre istotu.“

„Dobre. Prinesiem ju. Hneď som späť.“ Katrin odišla, a hneď sa zase vrátila s krčahom citrónovej vody a dvoma pohármi. Spolu s nimi však priniesla aj krabičku s papierovými vreckovkami. Tušila, že toto stretnutie bude veľmi emotívne. Len netušila, či v dobrom alebo v zlom.

Gordon zastavil auto pred domom svojej bývalej manželky a rozopol si pás, no nevystúpil. Bill sa ani nepohol a on čakal, či si svoje rozhodnutie náhodou nerozmyslí a nerozhodne sa odísť. Chlapec na sedadle bol akoby stiahnutý do seba, nervózne sa hral s rukami a pohľad mal upretý niekam do palubnej dosky. Snažil si nehrýzť nechty a miesto toho si hrýzol pery, až mu na ne nakoniec Gordon položil ruku.

„Nerob to, Billi. Ak tu nechceš byť, môžem ťa odviesť späť domov, ale neubližuj si tak. Nestojí to za to.“

„Ja neviem. Nie som si istý. Tom… on mi za to stál. Stál mi za to.“

„A teraz? Teraz za to už nestojí?“

„Ja neviem. To práve… to práve neviem. Je to… je to príliš zložité a ja… bojím sa. Veľmi sa bojím.“

„Ako som povedal, nemusíš tam chodiť. Je to na tebe.“

„Cha,“ ironicky sa uškrnul Bill. „Možno by bolo jednoduchšie, ak by to na mne nebolo.“

„Billi…“ chcel mu povedať, že toto zaňho nemôže rozhodnúť nikto, no on ho nenechal dohovoriť.

„Poďme, nech to mám za sebou,“ rozhodol Bill a energicky vystúpil z auta.

autor: Jasalia