Stretli sme sa na Vianoce 45.

Bill vošiel do domu a Katrin ho s úsmevom a slzami v očiach objala. Bola taká šťastná, že ho vidí, a zároveň taká zdesená jeho výzorom, že sa nedokázala ovládnuť. Najradšej by si ho stúlila do náručia a šepkala mu, že všetko bude dobré, až kým by jej neuveril. A potom by ho rozhodne vykŕmila. Aspoň trošku, ako sa jej to darilo s Tomom, hoci aj to bolo ťažké. Tom jedával málo, veľa vecí odmietal zjesť, ale aj tak vyzeral lepšie ako Bill. Jedol Bill vôbec niečo? Podľa toho, čo jej povedali Gordon s Jörgom, tak áno, ale bol taký chudý…

„Ahoj, Billi. Som taká rada, že ťa vidím,“ šepla mu do ucha a pobozkala ho na líce.

„Ahoj, Katrin.“

„Dáš si niečo? Upiekla som koláč,“ ponúkla ho, zatiaľ čo ho jemne hladkala po lícach.

„Nie, ďakujem. Nedokážem teraz nič zjesť,“ priznal Bill, aby jej zabránil ponúkať mu čokoľvek ďalšie. Už len pri pomyslení na jedlo sa mu obracal žalúdok. Katrin s pochopením pokývala hlavou a pustila ho.

„Tak možno neskôr. Keď sa porozprávate, okej? Ak budeš čokoľvek chcieť, daj mi vedieť, áno?“

„Jasné. Ja… môžem ísť za ním?“ vymanil sa jej jemne z náručia a o krok odstúpil. Necítil sa v jej objatí dobre. Nie že by mu vyslovene vadilo, ale od istého času mu boli všetky cudzie dotyky nepríjemné. Cítil sa v nich ako v kliešťach a nebolo to spôsobené len jeho oslabenou telesnou konštrukciou. Našťastie žena to rýchlo pochopila a len sa naňho ospravedlňujúco usmiala.

„Jasné, prepáč. Je v zimnej záhrade. Čaká ťa. Bež za ním.“

„Ďakujem,“ odvetil Bill a nie veľmi ochotne sa vydal do zimnej záhrady. Nechcelo sa mu tam, ale vedel, že už nie je cesty späť.

Bill ostal stáť vo dverách a bez slova pozoroval mladíka schúleného na lavičke. Ničím mu nepripomínal toho chlapca, s ktorým sa zoznámil pred pár mesiacmi a do ktorého sa zamiloval snáď na prvý pohľad. Tento človek už pripomínal skôr mladého muža. Jeho vlasy boli iné, jeho telo bolo viditeľne štíhlejšie, oblečený bol do čiernych nohavíc a svetra – do niečoho, do čoho by sa jeho Tom nikdy neobliekol… no hoci to bol na pohľad úplne iný človek, jemu sa okamžite rozbúchalo srdce. Mohol vyzerať akokoľvek, no stále to bol Tom! Jeho Tom. Silno stisol oči, aby zabránil slzám vykĺznuť von a pri tom sa zúfalo nadýchol. Bolo to také ťažké. Prečo to bolo také ťažké?

Tom začul Billov nádych a prudko sa otočil. Jeho myšlienky sa až doteraz túlali niekde ďaleko v inom svete, do ktorého ale on nemal prístup. Stávalo sa mu to často, odkedy sa to všetko odohralo. Jediný pohľad na Billa ho však vrátil do reality, a to takým nepríjemným spôsobom, až sa mu takmer zastavilo srdce. To, čo videl… Bol to skutočne Bill? Jeho krásny Billi? Nie, toto… Toto nemohol byť on!

„Billi?“ vyslovil roztrasene, aby sa uistil, že to nie je len ďalšia jeho nočná mora.

„Ahoj, Tom,“ pokúsil sa o úsmev Bill, no ani jemu sa to moc nedarilo. V tvári sa Tom na seba podobal, no bol taký bledý a vychudnutý, jeho pleť vyzerala nezdravo a tie čierne kruhy pod očami… pripomínal mu to, čo pravidelne vídaval v zrkadle.

Tom sa pomaly postavil a urobil pár opatrných krokov smerom k Billovi. Bill sa len s ťažkosťami ovládal, aby pred ním nezačal ustupovať alebo aby rovno úplne neutiekol. Už si myslel, že to urobí, keď sa Tom zrazu zastavil a len naňho bez slova hľadel. Chápal ho. Určite nečakal, že ho uvidí takéhoto. Uvedomoval si, ako vyzerá. Ako smrť.

„Billi, čo si to…“ Tom natiahol k bratovi ruku s túžbou pohladiť ho po tvári, no keď sa ten stiahol, ruku okamžite spustil dole.

„Ja… sadneme si?“ pokynul mu smerom k lavičke a Bill ochotne prikývol. Necítil sa dosť isto na svojich nohách.

„Dáš si vodu?“ ponúkol ho Tom po tom, čo sa vedľa neho nervózne posadil na lavičku a pár minút vedľa seba len tak bez slova sedeli. Nečakal na odpoveď a hneď sa natiahol po pohár a krčah, aby Billovi nalial trochu vody, no ruky sa mu tak triasli, že viac vody šlo pomimo pohára. Bill sa k nemu automaticky natiahol a ruky mu chytil. Prešiel ním taký silný impulz, až na pár sekúnd zamrzol, než ruky rýchlo zase odtiahol.

„Prepáč,“ šepol a pozrel niekam do strany.

„Nie, to ty prepáč. Ja…“ začal neisto Tom a krčah i s pohárom radšej položil späť na stolík. „Prestal som… ja… prestal som brať nejaké lieky a…“ objal sa Tom rukami a až vtedy sa naňho Bill poriadne pozrel a uvedomil si, čo sa mu na ňom celý ten čas nepozdávalo. Bol roztrasený, jeho pohyby boli trhané, na tvári mu bolo vidieť občasné nervové zášklby. Pôsobil presne tak, ako narkomani s abstinenčnými príznakmi, ktorých vídaval vo filmoch.

„Dok… doktorka si myslí… myslí si, že… ich už… nepotrebujem. Ale… moje telo si na ne už zvyklo. Dostávam iné, na potlačenie tých príznakov, ale… dnes som si ich nezobral. Ja… utlmujú ma… a ja… chcel som byť čo najviac pri zmysloch, keď sa… keď prídeš. Prepáč.“

„To je v poriadku, Tom. Nemôžeš za to,“ snažil sa ho upokojiť Bill, no nezdalo sa, že by to pomáhalo. Ba skôr naopak, Toma viditeľne pri jeho slovách myklo. Neuvedomil si, že to bolo práve pri jeho oslovení. Pred tým ho volával Tomi. Teraz bol už len Tom?

„Áno. Ja len… ako sa máš?“

„Ja… fajn. Mám sa… dobre. Ja… podarilo sa mi spraviť všetky skúšky. V škole mi vyšli v ústrety, takže som ich spravil po termíne. A mám prácu. Bývam teraz u Gustava. S mamou sa nevídam.“

„Prečo?“

„Prečo? Nechápem.“

„No… tebe nič neurobila. Vychovala ťa. Mala ťa rada.“

„Áno, to možno áno, ale to, čo urobila tebe…“

„Ja viem, ale na tom nezáleží. Teraz už nie.“

„Ako to môžeš povedať? Pozri sa na seba! Vyzeráš ako troska! Ako narkoman! Posledných niekoľko mesiacov si bol úplne mimo! A ja? Ako myslíš, že som sa cítil, keď som zistil, že som mal sex so svojim bratom!“ rozčúlil sa Bill a po lícach sa mu začali kotúľať slzy. Tom naňho ostal zarazene pozerať. Sex so svojim bratom? Tak takto to Bill bral?

„Billi, to predsa…“

„Prestaň ma tak volať! Ja… Neviem, prečo som sem vlastne prišiel. Ja…“ zdvihol sa a chcel odísť, no Tom ho chytil za ruku a nedovolil mu utiecť.

„Bill… prosím. Neodchádzaj. Nie takto! Ja… prosím. Ja… nechcem, aby to takto skončilo. Už som ťa raz stratil, keď sme boli deti, a teraz zas a ja… nechcem ťa stratiť znovu. Bojím sa… bojím sa, že toto je naša posledná šanca! Že ak teraz odídeš… Prosím!“ prosíkal zúfalo Tom a Bill sa opäť posadil na lavičku, no nedokázal sa naňho pozrieť. Bál sa, že ak by to urobil, prestal by sa ovládať a vrhol by sa mu do náručia.

„Tak dobre. Ja… skúsim to.“

„Ďakujem. Ja… vieš, ja… viem, čo urobila. Ja… pamätám si to všetko. Všetko, do najmenších detailov. Viem, čo vtedy urobila a aj prečo to urobila. Ale… teraz na tom už aj tak nezáleží. Nedá sa to vrátiť späť. A keď na to myslíš, len ti to ubližuje. A ja nechcem, aby si sa cítil zle.“

Bill sa pozrel na Toma a v očiach mu videl čistú úprimnosť. On sám si z toho obdobia nič nepamätal. Teda spomínal si, že mal brata, no konkrétne z tohto incidentu si nič nepamätal a nepamätal si ani nič z toho, čo k tomu viedlo a ani niekoľko mesiacov potom. Vedel len to, čo mu povedali starí rodičia a neskôr otec, ale napriek tomu sa mu to zdalo príliš hrozné, než aby to nechal len tak. Nechápal, ako to môže Tom brať tak ľahko, ak si to všetko presne pamätá.

„To je jedno, proste o tom nechcem hovoriť,“ pokrútil hlavou po chvíli, keď si uvedomil, že to aj tak nikam nevedie. Nechcel nad Tomom takto premýšľať. Bol to jeho brat a možno by ho mal za to obdivovať, ale čokoľvek, čo ho nútilo príliš premýšľať nad bratom, ho nútilo priveľmi premýšľať aj nad jeho priateľom Tomom a to nebolo dobré.

„Radšej mi povedz – čo tvoja ruka? Počul som, že chodíš na tie rehabilitácie. Ako ti to ide?“

„Fajn, ide mi to fajn. Nechodím tam ešte dlho, ale Sami tam chodil už pred tým a učí sa, a tak so mnou začal cvičiť už doma. Ale bol som na niekoľkých vyšetreniach, lebo chceli zistiť, či náhodou nebudem potrebovať aj operáciu, a vraj nie. A bol som aj na niekoľkých terapiách, ktoré mi majú pomôcť uvoľniť svaly. Stojí to veľa peňazí, ale otec mi veľmi pomáha. Som mu za to veľmi vďačný, lebo viem, že teraz nemajú veľa peňazí. Ale dali do podnájmu môj byt, takže to ide. V tomto stave tam aj tak nemôžem bývať a ani chodiť do práce.“

„To ma mrzí. Ale som rád, že sa ti darí. Možno sa nakoniec budeš môcť vrátiť k hre na gitaru. Gordon by bol šťastný.“

„A ty? Chcel si, aby som mohol znovu hrať. Aby sme mohli hrať spolu aj s Géčkami. Hovoril si…“

„Hej, pamätám si to. Ale nie som si istý, či to ešte bude možné.“

„Prečo nie. Ja… bol by som rád. Bol to tvoj sen.“

„To bolo dávno. Teraz nemám veľmi chuť spievať.“

„Ale to sa predsa môže zmeniť! Veď, keď… Viem, že je to teraz pre teba ťažké, ale… my to spolu zvládneme!“ pokúsil sa ho chytiť za ruku, no Bill si ju okamžite vytrhol.

„P… prepáč,“ šepol Tom, na čo sa naňho Bill pokúsil pousmiať.

„Nie, ty prepáč. Ja len… Nie je to pre mňa jednoduché. Si môj brat, ale to, čo sme spolu pred tým prežili… to sa nemalo stať!“

„Ja viem, že nie, ale ja… milujem ťa, Bill. Nechcem ťa stratiť. Prosím, daj nám ešte šancu. Ja… urobím všetko preto, aby som ťa nesklamal. Budem tým najlepším bratom na svete, sľubujem. Len potrebujem ešte šancu. Billi…“

„Ja… neviem, či to zvládnem, Tom. Ty nevieš, aké to je…“

„Práveže viem, Billi. Viem, aké to je! Bol som pri tom, spomínaš? Ani som nevedel, že mám brata! A teraz… všetky tie spomienky… Ale ja… nechcem ťa stratiť. Nie, keď som ťa konečne opäť našiel. Nevieš, aký bol môj život bez teba prázdny. Vedel som… celý čas som vedel, že mi v živote niekto chýba, ale nemohol som si spomenúť, kto! A potom si prišiel ty a…“ naliehavo presviedčal Tom Billa a jemu sa po tvári začali kotúľať slzy. Obom sa kotúľali, no keď to Tom zbadal, chytil bratovu tvár do dlaní a začal mu ich zotierať palcami.

„Neplač. Prosím, len neplač. Nedokážem sa pozerať na to, ako trpíš. Milujem ťa a chcem len, aby si bol šťastný. Urobím pre to všetko! Všetko, čo len budeš chcieť, sľubujem. Len… len ma neopúšťaj, áno?“ uisťoval ho i presviedčal, a keď sa naňho Bill slabučko pousmial, naklonil sa k nemu, aby mu slzy zotrel bozkami. Ľahučké pusinky kládol na jeho líčka, oči i nos, až sa zrazu jeho pery ocitli na kútikoch tých Billových. A Bill sa neodtiahol. Bolo to predsa také krásne, také nežné, také prirodzené. Ako dýchanie. A keď sa ich pery konečne stretli, odpovedal mu na bozky rovnako prirodzene, ako to robieval vždy.

Ich bozky boli spočiatku len jemné, nežné, no ich telá a mysle si príliš dobre pamätali, aké úžasné ešte môžu byť. Trvalo to len chvíľu, než sa ich bozky prehĺbili a ich jazyky sa navzájom pohladili. Obom mladíkom sa z hrdla vydral vzlyk, ako nimi prešiel záchvev vzrušenia. Práve vtedy sa však Bill spamätal a s hrôzou sa od Toma odtiahol.

„Nie, nie, nie, nie, nie!“ opakoval Bill v šoku, vyskočil na nohy a pospiatky ustupoval smerom k dverám. Keď takmer zakopol, Tom automaticky vstal, aby mu pomohol, no Billa to vydesilo ešte viac. „Nie! Ostaň tam! Nepribližuj sa ku mne, rozumieš? Už nikdy! Pane Bože, pane Bože, pane Bože! Toto sa nemalo stať. Toto sa nemalo…“

„Billi…“ lenže Bill už nepočúval. Prudko sa otočil a ušiel.

autor: Jasalia