Stretli sme sa na Vianoce 47.

Doktorka Tamara Wolfová opustila svojho pacienta Billa a ponáhľala sa k svojmu autu, aby sa stretla so svojim bývalým profesorom. Už meškala, no nedokázala od Billa odísť, kým si nebola istá, že bude v poriadku. Lenže stretnutie s profesorom bolo dôležité. V poslednej dobe si prečítala už pár článkov o Billovej situácii a začínala mať pocit, že zrejme celý čas robila chybu, no tie informácie a názory odborníkov boli natoľko odlišné, že si tým nebola istá. A aj jej vlastný názor sa prikláňal k tomu, že jej doterajšia snaha bola správna… ale nebola len ovplyvnená tým, čo si mysleli všetci? Zastaranými informáciami a všeobecnou morálkou? Bola presvedčená, že Bill a Tom by mali byť len bratia a nič iné. Že ich milenecký vzťah je nesprávny a nemorálny a že pre všetkých by bolo najlepšie, ak by to obaja prijali a začali sa k sebe správať ako bratia. A ak to nedokážu, mali by sa prestať stretávať úplne. Ale to, čo si prečítala v posledných niekoľkých dňoch, naznačovalo, že sa možno mýlila. Bohužiaľ však jej vedomosti boli obmedzené len na nemecky písané články, nakoľko jej cudzie jazyky vždy robili problém. Už len zvládnuť latinčinu bolo na hranici jej úsilia a naučiť sa angličtinu na takej úrovni, aby zvládla prelúskať odborné články, bolo už príliš. Ale profesor miloval cudzie jazyky a už počas jej štúdia bol známy tým, že prelúskaval články v rôznych odborných časopisoch z celého sveta a prinášal do ich hodín nové, často neortodoxné a nepopulárne informácie. Práve preto si bola istá, že ak jej niekto pomôže, bude to práve on.

Zastavila na parkovisku pred svojou bývalou univerzitou a známymi chodbami sa vybrala do profesorovej kancelárie. Bolo zvláštne dýchať ten vzduch nasýtený známou zmesou čistiacich prostriedkov, staroby a stovkami študentov, ktorí tadiaľto denne prechádzali. Byť tu bolo zvláštne, ale príjemné.

Vystúpila hore po hlavných schodoch a bola vďačná, že aj u seba v práci a doma chodí radšej po schodoch. Aspoň nepríde zadýchaná a spotená. Profesor si zo svojich študentov často robil žarty, keď nemali poriadnu kondičku. On sám bol vitálny ako mladík a ona si pamätala, ako vždy ráno behával okolo univerzity a celého kampusu. Bola zvedavá, či je ešte stále taký vitálny. Vtedy mu tú energiu závidela.

Doktorka Wolfová zaklopala na dvere a po výzve vstúpila do známej miestnosti. Už na prvý pohľad si všimla, že je zaprataná viac ako pred rokmi. Aspoň to tak vyzeralo, keďže všetky knihy a časopisy sa nachádzali vo výške sediaceho človeka. Prekvapením bol dôvod – jej starý profesor sedel v invalidnom kresle.

„Nepríjemný pohľad, však? Bohužiaľ už nedosiahnem na vyššie police. Ale mozog mi to našťastie neovplyvnilo,“ privítal ju profesor a hŕbu časopisov z kresla premiestnil na stôl.

„Dobrý deň, pán profesor. Rada vás opäť vidím.“

„Aj ja vás, pani kolegyňa. Prekvapilo ma, že ste si na mňa ešte spomenuli. Veľa mojich študentov za mnou nechodí.“

„Ste skvelý učiteľ. V bežnej praxi si vystačíme s tým, čo ste nás naučil. A naučil ste nás aj stále sa ďalej vzdelávať. Ale občas sa vyskytne prípad, kedy si ani my neporadíme.“

„Áno, spomínali ste to aj v telefóne. Ale prekvapuje ma, že ste si niečo o tejto problematike nenaštudovali aj sama. V odbornej literatúre je dostatok informácií.“

„Popravde, niečo som si už naštudovala, ale.. stále som neprekonala svoju jazykovú bariéru. Cudzie jazyky sú pre mňa stále nočná mora. A to, čo je popísané v nemčine… každý má na to svoj názor.“

„A vy sa zrejme prikláňate k tomu zastaranému, mám pravdu?“ spýtal sa muž takým tónom, až sa začervenala. No čo, incest bol predsa nemorálny a úchylný, to si mysleli predsa všetci. Bolo ťažké sa od toho odosobniť len preto, že sa Bill s Tomom celé roky nevideli. Jej profesor mal na to však zrejme iný názor.

„Podľa toho, čo ste mi hovorili, sú Bill a Tom jednovaječné dvojčatá, ktoré boli od šiestich rokov odlúčené a opäť sa stretli až asi o pätnásť rokov neskôr. Je to tak?“

„Áno. A keď sa zoznámili, nevedeli, že sú bratia. Zistili to až takmer dva mesiace neskôr. Ale dva mesiace nie je zas až tak veľa, či áno? Je to…“

„Nezáleží na počte dní. Aj týždeň môže byť dosť, ak je ten čas plný zážitkov. Ale poďme k veci. Vás evidentne trápi, že Bill mal s Tomom intímny vzťah.“

„No… áno. Ale o to nejde, oni nevedeli že sú súrodenci… vtedy. Ale Bill… uvedomuje si, že mať tento typ vzťahu s bratom nie je morálne správne, a dokonca je to trestné, ale telesne po ňom ešte stále túži a…“

„Len telesne?“

„No… zrejme nie. Ale je to jeho brat!“

„Ktorého pätnásť rokov nevidel. Ale vedel o jeho existencii?“

„Nie. Bolo mu povedané, že je mŕtvy.“

„Takže ho ani nemohlo napadnúť, že Tom je jeho brat. No tak či tak, ak ste si robili nejakú štúdiu, iste ste zistili, že to nie je prvý takýto prípad. Bill a Tom nie sú prvé dvojčatá, ktoré majú spolu intímny vzťah. A nie sú ani prví príbuzní, u ktorých sa vytvoril incestný vzťah. A dokonca sú prípady, kedy tento vzťah vznikol až po tom, čo sa títo príbuzní stretli a vedeli, že sú príbuzní.“

„Ale to je…“

„Áno, je to považované za nemravné a zvrátené. Ale uvedomte si, že to je pohľad len z posledných niekoľkých desiatok rokov. V minulosti bolo bežné, že mali blízki príbuzní intímny vzťah. A to dokonca aj súrodenci. Hlavne vo vyšších vrstvách sa tým zabezpečovalo, že sa do rodiny nedostal nikto nevhodný. Až neskôr sa zistilo, že takýmto krížením génov vznikajú rôzne genetické mutácie a začalo sa to považovať za nevhodné. Vedeli ste napríklad o tom, že nemecká vláda zvažovala dekriminalizovať incest medzi dvojičkami rovnakého pohlavia?“

„To…to… to snáď nemyslíte vážne!“

„A práveže myslím. Na váš prípad sa dá pozerať hneď z dvoch strán. Tá prvá je fakt, že Bill a Tom sú dvojčatá. Dokonca jednovaječné. Mnoho psychologických a sociologických štúdií hovorí o tom, že medzi dvojčatami sa môže vyvinúť omnoho bližší vzťah, než medzi bežnými súrodencami. Ich vzťah môže byť až natoľko blízky, že môže prerásť až do intímností. Samozrejme nie je žiaduce, aby sa z takéhoto vzťahu rodili deti, ale ak ide o dvojčatá rovnakého pohlavia, tento problém zaniká.

No a teraz tá druhá strana mince. Bill a Tom sa nevideli pätnásť rokov a ani netušili, že majú nejakých bratov. Vo svete sa už objavili prípady, kedy sa po takej dlhej dobe stretli súrodenci, ale aj matky a synovia či otcovia a dcéry a hoci vedeli o svojom príbuzenskom vzťahu, stali sa z nich milenci. Nemali medzi sebou vybudovaný klasický príbuzenský vzťah, nakoľko sa nemal kedy vybudovať. Boli si cudzí, prakticky. Ale ako to už býva, príbuzní majú medzi sebou aj mnohé podobnosti. Podobné gestá, chute, zvyky… a tie sa nemusia vybudovať len spolunažívaním, sú podporené genetickými predispozíciami. No a vieme, že podobné sa priťahuje. Existujú štúdie, podľa ktorých ak chcete byť niekomu sympatický, máte ho napodobňovať. Hovorí sa tomu zrkadlenie. Je to zjednodušené, ale isto vám nemusím všetko dopodrobna vysvetľovať. Takže. Títo príbuzní si boli podobní, blízki, rozumeli si… stali sa aj prípady, kedy sa o svojom príbuzenskom vzťahu dozvedeli až neskôr, keď už tento intímny vzťah mali vybudovaný. Niektorých to zasiahlo a rozhodli sa rozísť, ale sú aj prípady, kedy sa rozhodli ostať spolu. Aj v týchto prípadoch sú štúdie, ktoré vysvetľujú, prečo sa v týchto prípadoch vytvoril intímny druh vzťahu, hoci v bežnom živote má človek vybudované mechanizmy, ktoré naopak bránia tomu, aby sa u príbuzných vytvoril. Ak mi dáte svoj email, pošlem vám niekoľko týchto štúdií, ktoré som vám preložil a aj linky na niekoľko ďalších. Samozrejme, že aj na toto sú rôzne názory. Či už dvojčatá alebo nie, veľa ľudí zastáva názor, že je to zvrátené a nemorálne. Ale treba si uvedomiť, že rovnaký názor má mnoho ľudí aj na homosexuálov, transsexuálov a na všetko, čo je podľa nich čudné. Ja zastávam názor, že pokiaľ to nikomu neubližuje, nemáme právo sa do toho starať. Ale ešte jedna otázka. Pamätá si Bill na svoje detstvo s Tomom?“

„Áno, pamätá si naň.“

„Tak tu by mohol byť problém. Jednoduchšie by preňho bolo, keby si ho nepamätal. Teraz preňho skutočne môže byť rozporom to, či je Tom jeho brat alebo milenec. Ak svojho brata považoval za mŕtveho, môže sa rozhodnúť, že jeho brat je preňho reálne mŕtvy a s Tomom ostane ako so svojím milencom. Alebo sa môže rozhodnúť vytesniť svoje obdobie s Tomom – milencom – a vybudovať opäť svoj vzťah s bratom. Ale podľa toho, čo ste mi povedali, to tak asi nebude. Tak či tak, je to na ňom. Myslím si, že je potrebné, aby si prestal myslieť, že to, čo sa stalo je nemorálne a nenormálne. Keď sa prestane za to viniť a uvedomí si, že je to normálne, bude preňho jednoduchšie sa s tým zmieriť a vyrovnať sa s minulosťou. A následne sa rozhodnúť, čo je preňho dôležitejšie. Netvrdím, že sa tým všetko vyrieši, ale myslím, že to bude minimálne jednoduchšie. A nech si vy, ja alebo ktokoľvek myslí čokoľvek, nemôžeme a nemáme právo rozhodovať zaňho a určovať, čo je alebo nie je správne. Sme psychológovia, našou prioritou je duševné zdravie a pohoda pacienta. Nemáme zaňho rozhodovať, čo je preňho správne a čo nie.“

„Máte pravdu, pán profesor. Ako vždy. Ďakujem vám. Vedela som, že sa na vás môžem spoľahnúť. Tu je môj email,“ podala mu vizitku s ďakovným úsmevom. Cítila sa zahanbene, keď ju poúčal, no mal pravdu, nemala právo rozhodovať za Billa. Ak sa rozhodne, že chce Toma ako svojho milenca, bude to na ňom. Ona musí len zariadiť, aby sa zas cítil dobre a spokojne. Snáď sa jej to podarí.

autor: Jasalia