Stretli sme sa na Vianoce 49.

Tom sa po stretnutí s Billom opäť zrútil, no tento krát to už netrvalo tak dlho a jeho návrat do reality bol ľahší – teda ak sa to tak dá nazvať. Všetka jeho nádej opadla a ostala už len prázdnota. Mal pocit, že jeho život skončil, hoci vedel, že bude musieť žiť ďalej. Katrin sa mu snažila zdvihnúť náladu a presvedčiť ho, že sa z toho dostane. Že zabudne a časom začne opäť žiť, možno milovať, a on si samozrejme aj vedome uvedomoval, že má pravdu. Ale práve v tejto chvíli mu to nedodávalo útechu. Nechcel znovu milovať. Chcel Billa. Chcel milovať len jeho, aj keby ho mal milovať len ako brata. Ale úplne najviac túžil byť s ním tak, ako s ním bol tých niekoľko týždňov pred tým, než sa jeho život zrútil.

Len čo sa jeho podnájomník vysťahoval z jeho bytu, vrátil sa tam. Všetko vyupratoval, vyumýval… dúfal, že nájde niečo po Billovi, no nenašiel nič. Netušil, že jeho rodina byt prehľadala ešte pred tým, než mu tam nasťahovali podnájomníka, a odstránili všetko, čo by mohlo patriť Billovi.

Opäť chodil do práce, do posilňovne a opäť začal hrať na gitaru. Bolo zvláštne, ako sa tomu dlho vyhýbal a ako mu to teraz veľmi pomáhalo, hoci mu to zo začiatku pripomínalo Billa. Vždy, keď siahol po gitare, spomenul si na Billa a jeho túžbu, aby hral s nimi v kapele. Ale čím viac hral, tým častejšie si pripomínal aj jeho vlastnú túžbu hrať a byť profesionálnym hudobníkom. A tak hral vždy, keď mal chvíľu voľno. Hral celé hodiny, až kým nedostával kŕče do prstov a nebolel ho chrbát, no to ho primälo len ešte viac cvičiť – na gitare aj v posilňovni. Potreboval trénovať. Potreboval cvičiť telo, ruky a ramená, aby zvládali dlhé hodiny v neprirodzenej polohe pri hraní na gitaru. A potreboval hrať, aby si jeho telo a jeho ruky opäť zvykli a aby mohol hrať ešte viac.

Gordon ho bol pár krát navštíviť a sledoval jeho pokrok. Bol šťastný, že sa do jeho hrania začína vracať tá energia a emócie, ktoré tam bývali dávno pred nehodou, no o to smutnejším ho zanechával fakt, že len čo dozneli posledné zvuky gitary, Tomova energia sa vyparila a on bol opäť len akýmsi tieňom jeho bývalého žiaka. No Tom robil všetko, čo mohol. Nemohli od neho očakávať viac. Veď ako chcete mŕtvolu prebrať opäť k životu?

„Ahoj,“ ozval sa nesmelý hlások jedno studené jesenné ráno kúsok od vchodu do Tomovej bytovky. Tom bol práve na odchode do práce, a keď začul ten povedomý hlas, v prvej chvíli si myslel, že sa mu to len zdalo. No nebolo to tak a on zrazu kúsok od seba zbadal toho, koho túžil vidieť každý deň posledných niekoľko mesiacov. Bolo to už týždne od ich stretnutia a on samozrejme nevedel, že Bill mal nehodu a väčšinu toho času strávil v nemocnici. Nevedel ani, že ďalších pár týždňov trávieval rána doma či len kúsok od Toma a dodával si odvahu prísť za ním a osloviť ho. Netušil, že tých pár krát, čo sa mu zdalo, že Billa zahliadol… že ho skutočne zahliadol. A teraz tu konečne stál. Stále rovnako bledý, no už nie taký pochudnutý, a on mal chuť rozbehnúť sa k nemu a vziať ho do náručia, no neurobil to. Príliš jasne si spomínal, s akou hrôzou od neho Bill ušiel naposledy, keď sa o to pokúsil. A tak tam len stál a nedokázal sa vynadívať na tú milovanú tvár.

„A… ahoj,“ podarilo sa mu vykoktať po chvíli. Bill sa naňho trochu usmial a jemu sa skoro zastavilo srdce. Bol taký krásny… a zdalo sa, že sa naňho nehnevá. „Ako sa máš?“ spýtal sa ho nesmelo a ruky strčil do vreciek, aby nepodľahol pokušeniu sa ho dotknúť.

„Fajn. Ja… už sa mám lepšie. Ja… chcel by som sa ti ospravedlniť.“

„O… ospravedlniť? A za čo? Veď si nič…“

„Ale áno. Správal som sa strašne. Nechcel som, aby si si myslel, že sa s tebou cítim zle. Ja len… je to pre mňa veľmi ťažké. Pamätám si ťa ako brata, ale to, čo sme spolu zažili teraz… Bolo to také intenzívne a ja… nedokážem na to zabudnúť.“

„Ani ja na to nedokážem zabudnúť. Boli to najkrajšie dva mesiace v mojom živote.“

„Aj v mojom,“ priznal Bill a na chvíľu sa obaja stratili v spomienkach. „Lenže neviem sa odosobniť od toho, že sme bratia. A bratia toto spolu nerobia,“ zosmutnel Bill a zahľadel sa do zeme.

„Ja si tiež pamätám na naše detstvo. Spomenul som si na všetko. A stále ťa milujem rovnako,“ priznal Tom. Bill zdvihol hlavu a smutne sa naňho usmial. Aj on ho miloval stále rovnako. Ale bolo to takto správne? „Ale chápem, že to, čo sme zažili neskôr, že to je… Chápem, ak to takto nechceš. Som ochotný urobiť čokoľvek, len aby si bol šťastný,“ pokračoval Tom. „Nechcem ťa stratiť. Viem, že to nebude ľahké, ale rád by som to skúsil.“

„Ja… ani ja ťa nechcem stratiť. Ale neviem, či to dokážem.“

„Aha. Ja…“

„Ale môžeme to skúsiť, ak chceš. Teda… ja by som bol rád.“ Tom prekvapene vyvalil oči. Toto skutočne nečakal. Myslel si, že ho Bill opäť odmietne, nevyzeral, že by sa s tým všetkým už vyrovnal.

Bill však bol rovnako prekvapený. Nechcel sa s ním ešte stretávať. Skutočne si nebol istý, že to zvládne. Veď ešte pred nedávnom od neho s hrôzou ušiel a teraz sa s ním chce dobrovoľne stretávať? Ale na druhej strane, možno to tak bude lepšie. Skúsia si to a uvidia.

„Ja… musím už ísť. Do práce… ale…“

„To je v poriadku, Tomi. Ja viem. Len som… chcel som ťa vidieť.“

„Hm… Ja… som rád. A… kedy sa uvidíme?“

„Ja… neviem. Nemyslel som na to. Ja…“

„Ja bývam doma každý večer. Môžeš prísť kedykoľvek. Budem rád.“

„Ja… uvidím. Prídem. Sľubujem.“

„Ďakujem. Maj sa krásne. Milujem ťa,“ vyriekol Tom a Bill zamrzol. „Prepáč. Ja… dám si pozor,“ zosmutnel Tom, keď si to uvedomil. Už asi nebolo vhodné to hovoriť. Nikto nehovorí milujem ťa svojmu bratovi.

„Ja viem, Tomi. Ja viem. Už choď, aby si neprišiel neskoro.“

„Okej. Ja… teším sa,“ usmial sa naňho naposledy a poponáhľal sa k autu.

Prešlo niekoľko dní a nič sa nedialo. Tom každý večer čakal na Billa alebo aspoň na jeho telefonát, no Bill sa neozval ani nezavolal. Už to takmer vzdával a zmieroval sa s tým, že si to Bill rozmyslel, keď sa jedného večera ozval zvonček. Billa už nečakal, myslel si, že to je Andreas alebo Sami, a tak bol poriadne prekvapený, keď sa v domovom telefóne ozval hlas jeho brata. Okamžite stlačil tlačidlo na otvorenie dverí do bytovky a nervózne sa rozhliadol po svojom byte, či je všetko v poriadku. Ruky sa mu triasli a okamžite sa začal potiť, a tak len čo začul zvuk výťahu, prebehol do kúpeľne, aby sa opláchol a použil deodorant. Okamžite sa však vrátil k dverám, aby ich otvoril a privítal Billa.

„Ahoj,“ ozval sa priškrteným hlasom a vzápätí si nervózne odkašlal. Sám seba nespoznával, bol nervózny ako puberťák pred prvým sexom. Ale o niečo také nešlo. Bill s ním chce byť len ako s bratom a on bol odhodlaný urobiť všetko preto, aby to zvládol.

„Ahoj. Prepáč, že som sa neozval skôr. Ja…“

„To je… to je v poriadku. Ja to chápem. Ja… som rád, že si prišiel.“

„No… áno. Môžem ďalej?“ pousmial sa naňho, a až vtedy si Tom uvedomil, že stále stoja vo dverách. Rýchlo preto ustúpil a naznačil mu, aby vstúpil. Bill vošiel do jeho bytu, vyzul sa a kabát si zavesil na vešiak. Bolo to tak… známe. Akoby to robil celý život, a pritom to bolo len pár mesiacov.

„Dáš si niečo? Víno, pivo…“

„Nie. Ja… chcem ostať pri zmysloch. Ale ak máš čaj…“

„Jasné. Mám. Viem, že ho máš rád.“ Bill musel na pár sekúnd silno zavrieť oči, aby zabránil slzám, ktoré sa mu do nich tisli. Áno, presne toto bol jeho Tom. Tak starostlivý, tak pozorný. Vždy myslel v prvom rade naňho. On sám čaj nepil, to vedel. Raz sa mu priznal, že ho kúpil len preto, lebo mu Bill povedal, že ho pije. Vlastne, Tom ho pil len dva krát, s ním.

Prešli do kuchyne a Tom sa hneď pustil do prípravy čaju. Presne ako Bill čakal, Tom pripravil rovno dve šálky, aby si ho mohol dať s ním.

„Mám aj med,“ ozval sa Tom, zatiaľ čo čakali, kým zovrie voda. Vzal fľašku, otvoril ju a priniesol na stôl.

„Ďakujem.“

„Niet zač. Ja… ako sa máš? Vyzeráš už lepšie ako naposledy.“

„Áno. Ja… skutočne sa cítim lepšie. Konečne. Nie je to ešte úplne, ale zlepšujem sa,“ priznal Bill a Tom sa naňho povzbudzujúco usmial. Zalial čaj a na rúre nastavil čas, po ktorý sa mal lúhovať. „A čo ty?“

„Ja sa mám fajn. Začal som opäť hrať na gitaru,“ priznal Tom a brat sa naňho šťastne usmial.

„To som rád. Viem, že si to miloval.“

„Áno, ale je to ťažké. Je to, akoby som sa to učil znovu od začiatku.“

„To je pochopiteľné. Dlho si nehral. A čo tvoja ruka?“

„Je to oveľa lepšie. Sami ma naučil nejaké cviky a aj so mnou cvičí nejaké veci, ktoré nezvládnem sám. Ten doktor, čo si mi ho našiel, je skutočne skvelý.“

„To som rád. Som rád, že ti pomohol.“

„Áno. Ale hlavne Sami. Vďaka nemu je to lepšie. Chodil k nemu na kurz, a potom so mnou trénoval, aj keď som bol úplne mimo a nechápal som, čo robí. Teraz má vlastných súkromných pacientov.“

„Áno, ja viem. Bol za mnou pred pár týždňami. Bol tým nadšený. Vraj má zatiaľ len ľahké prípady. A stále sa musí učiť. Je to dosť drahé, ale Gustav mu pomáha.“

„Áno. Je to fajn chalan.“

„Hlavne ráta, že ak by sa mu niečo stalo, Sami ho bude liečiť zadarmo,“ uchechtol sa a Tom sa k nemu pridal. Vytiahol vrecúška s čajom a oba hrnčeky položil na stôl. Bill si pridal trochu medu a na chvíľu sa odmlčal.

Prešli dve hodiny, oni sedeli v izbe na gauči a bavili sa rovnako dobre, ako na začiatku toho roku, len krátko po ich zoznámení. Čaj už mali dávno vypitý a teraz pili kolu a jedli zemiakové lupienky. V televízii hral nejaký film, no oni ho veľmi nevnímali. Mali sa stále o čom rozprávať. Obaja sa podvedome vyhýbali všetkému, čo súviselo s ich detstvom a dospievaním, hoci obaja mali obrovské množstvo otázok. Akosi vedeli, že to, čo je medzi nimi, je príliš krehké, než aby zvládli takú ťažkú tému, hoci Bill vo chvíľach ticha uvažoval, či by to nemal nadhodiť. Pripomenulo by im to ich bratský vzťah. Ale Tom sa mu zdal ešte stále príliš krehký na to, aby ho tak rozrušoval. Stále si pripomínal chvíľu, keď sa s ním stretol v lete. Nechcel mu znovu tak ublížiť. A ani on sám nechcel hovoriť o ich matke a ostatnej rodine. Stále sa s nimi tak úplne nezmieril. Ale aj tak sa mali o čom rozprávať. A Tom mu zahral na gitaru. A Bill mu k tomu zaspieval.

„Spievaš nádherne,“ usmial sa naňho Tom, keď skončili a Bill zahanbene sklonil hlavu. Tom automaticky natiahol ruku, pohladil ho po tvári a zdvihol mu bradu, aby ho primäl pozrieť sa naňho. Usmieval sa a v jeho očiach bolo toľko nehy… Bill sa do tých očí zahľadel ako už mnohokrát pred tým a zrazu sa pristihol pri tom, ako sa k nemu pomaly nakláňa. Chystal sa ho pobozkať a Tom bol na tom rovnako. Rýchlo sa od neho odtiahol a musel sa niekoľko krát zhlboka nadýchnuť, aby to rozdýchal. Bože, čo to zase robí? Veď to vyzeralo tak nádejne!

„Ja… už by som mal ísť,“ zašomral Bill, a keď Tom bez slova prikývol, vstal. Chvíľu sa nehýbal, akoby na niečo čakal, no potom sa pobral ku dverám. Než sa stihol obuť, Tom prišiel za ním.

„Prepáč mi to. Ja… sľubujem, že sa budem snažiť viac.“

„To nie, Tomi. To nebola len tvoja chyba. Aj pre mňa je ťažké držať sa od teba ďalej.“

„Tak čo budeme robiť? Ja ťa nechcem stratiť. Už som ťa raz stratil, keď sme boli ešte deti, a môj život od tej chvíle nemal žiaden zmysel. Vrátil sa až spolu s tebou. Bolo to… akoby zo mňa spadla všetka ťarcha a zrazu som sa mohol slobodne smiať. Chcem, aby sa to vrátilo, Billi.“

„Ja viem, Tomi. Aj ja by som to chcel. A sľubujem, že sa nevzdám. Len… prosím, daj mi čas.“

„Dám ti toľko času, koľko budeš potrebovať. Urobím čokoľvek…“

„Ja viem, Tomi. Ja viem,“ pohladil Bill brata po tvári a smutne sa naňho usmial. „Dobrú noc, Tomi.“

„Dobrú noc.“

autor: Jasalia