The Night Terror 7. (konec)

* * O TÝŽDEŇ NESKÔR * *

Celý týždeň som trpel. Tá vec ma v noci terorizovala čoraz agresívnejšie a bolo to o dosť horšie, pretože som sa okrem seba bál hlave o Billa. Tá vec sa už pomaly začala rozťahovať po celom dome. Ako som to vedel? Smrad, ktorý som cítil pred týždňom, sa pohyboval po celom dome. Dokonca aj mama a Gordon si ho už všimli. Najhorší bol ale pri dverách do Billovej izby. Kvôli tomu som k nemu už nemohol takmer vôbec chodiť. Vždy som musel vyčkať ten správny moment a nejako toho odporného netvora oklamať, ale nebolo to vôbec jednoduché. Cítil som TOHO pohľad na svojom chrbte takmer celý deň. Okrem chvíľ, keď som bol v škole. Nikdy predtým by som si nebol myslel, že budem školu milovať.

Prekvapivé, ale pravda. Z celej tejto situácie som už bol na pokraji zrútenia. Okrem toho, že som bol na hrane psychicky, ani moje fyzično na tom nebolo omnoho lepšie. Každú noc ma budili kroky, ktoré duneli čoraz hlasnejšie a bližšie. Modlil som sa každý večer a čakal na ten prekliaty telefonát od Amy Allen. Každých päť minút som očakával hovor a myslel len na to ako mamu presvedčiť, aby ju vôbec pustila do domu. Čo bolo v tomto momente ale horšie, bolo to, že sa mama s Gordonom chystala ísť nakupovať a ja som mal doma ostať celkom sám. Nebolo mi to veľmi po chuti. Bál som sa, ale mama by ničomu z toho, čo som mal na srdci, neuverila, takže som sa tomu musel postaviť.
„Ideme, zlato,“ pobozkala ma na rozlúčku a Gordon ma potľapkal po ramene.
„Príďte skoro,“ vypadlo zo mňa skôr, než by som si to uvedomil, a mama sa len pousmiala. Len čo sa za nimi zatvorili dvere a auto odišlo z príjazdovej cesty, pocítil som ťažobu, ktorá v dome vládla. Pozrel som na schody. Vedel som, že by som mal ísť za Billom, ale sám som sa bál čo i len pohnúť z miesta.

Bolo to totálne hlúpe, pretože som vedel, že sa tá VEC pohybovala voľne po celom dome, ale strach je proste strach. A tak som bezmocne stál na chodbe na tom istom mieste. Počúval som, čo sa v dome dialo. Bolo až neuveriteľne ticho, a to som považoval za zlé znamenie. Povedal som si, že sa pôjdem na chvíľu prevetrať, a tak som vyšiel pred dom. Sadol som si na schody pred domom a díval sa na cestu. Na autá, na domy… Bol som v zúfalej situácii a cítil, že na mňa znova išiel plač, ale nechcel som sa tomu poddať. Snažil som sa koncentrovať, pozbierať odvahu a ísť hore za svojím malým bráškom, ktorý bol teraz v dome celkom sám s tým odporným, hnusným skurvysynom. Vstal som a v tom pred domom zastalo nejaké auto.

„Tak idete už dnu?“ bol som zrazu nedočkavý a oni konečne vystúpili. Vzali si so sebou nejaké napakované tašky a ja som ich zobral dnu. „Rodičia išli nakupovať,“ oznámil som im pre prípad.
„Dobre. Ďakujem za informáciu,“ usmiala sa na mňa Amy, ktorá bola médium.
„Čo cítiš?“ spýtal sa jej kolega a ona sa začala uprene pozerať na schodisko.
„Smiem ísť hore?“ Okamžite som kývol a nechal ich ísť ako prvých. Vyšli sme na schodisko, až k Billovej izbe. Vošla dnu a prihovorila sa môjmu dvojčaťu. „Bude v poriadku,“ ubezpečila ma zrazu a ja som to najprv nechápal, ale rozhodol som sa tomu dať šancu.

„Tento dom je zamorený,“ povedal mi démonológ, „a tvoj brat,“ položil Billovi ruku na čelo, „je zajatcom temnej entity.“
„Dostaňte ho z toho, prosím,“ zakňučal som a cítil sa totálne zúfalo a bezmocne. „Musíme dom vysvätiť,“ oznámil mi a začal si na Billovom písacom stole čosi pripravovať. Amy ma zrazu stiahla k sebe a uprene sa dívala pred seba. Tušil som, ČO videla. Zatriasol som sa od strachu.
„Ustúp, nečistá sila,“ povedala a v okamihu okolo seba fŕkala nejakú tekutinu. Asi svätenú vodu. „Ostaň tu s Billom. My sa o to postaráme,“ povedala a Carl sa k nej pripojil.
„Dajte si pozor. Je to sviňa,“ povedal som im predtým, než Carl posypal zem pred vchodom do izby soľou, a potom sa stratili v dome.

Sadol som si k Billovi. Vzal ho z ruku a hovoril s ním: „Všetko bude v poriadku. Oni nám pomôžu. Bude to tak ako predtým. Uvidíš,“ a položil som si jeho dlaň na tvár. Takto som tam sedel asi hodinu, kým sa Amy a Carl vrátili.
„Stojí priamo pred dverami. Nechce tento dom. On chce ICH,“ počul som ju šepkať.
„Teraz k nim nemôže,“ povedal Carl a začal fŕkať svätenú vodu. Začul som niečo ako hlasné zasyčanie. Ako keď na vás vyletí naštvaný had. Bolo to dosť agresívne. „Musíme medzi nimi pretrhnúť puto,“ počul som znova povedať démonológa.

„Toto nos na krku,“ podal mi Carl medailón na retiazke. „Je to ochranný, posvätený amulet,“ dodal a Amy sa s očistou presunula k Billovi. Carl ho chytil za čelo a namiesto neho čítal modlitbu. Priznávam, že som sa v tom momente modlil spolu s ním. Chcel som, aby to môjho bráška nechalo na pokoji. Keď skončili, dal mi Carl rovnaký medailón, a ja som ho Billovi pripol na krk. „Teraz vydymíme celý dom, aby sme ho vyhnali. Už nad vami nemá žiadnu moc, ale bude sa snažiť ostať,“ dodal a potom s Amy znova odišli. Sadol som si späť k Billovi a držal ho za ruku. Upravil som mu vlasy a medailón.
„Prebuď sa. Prosím, nenechaj ma v štichu. Bill… BILLY, no ták. Zobuď sa už,“ jemne som ním potriasol ale on nič. Len prístroj znova krátko pípol. Sklamane som sa naňho zahľadel a čakal som, či sa aspoň o milimeter nepohne, no zatiaľ sa nič nestalo. Po asi dvadsiatich minútach sa Amy a Carl znova vrátili a vyzerali spokojne. „Je preč?“ opýtal som sa ich neveriacky a oni prikývli. „Ďakujem,“ vstal som a od náhleho pocitu radosti a nezvyčajnej ľahkosti som ani nevedel, čo robiť.

„To je v poriadku. Len si na seba s Billom dávajte pozor a už NIKDY sa k týmto veciam nepribližujte,“ upozornila ma Amy.
„Zapamätaj si, ak ich vidíš TY, vidia aj ONI teba,“ dodal Carl a ja som len kývol. „Ideme, Amy?“
„P – počkajte. A čo… peniaze?“ priskočil som k nim.
„My nepomáhame za peniaze,“ usmial sa na mňa Carl a rozlúčili sme sa. Odprevadil som ich k autu a sledoval ich odísť. Keď som sa otočil, aby som vošiel, znova som sa pozrel na náš dom. Snažil som sa nepanikáriť a obozretne som sa vrátil. Zatvoril som za sebou dvere a nadýchol sa. Všade bolo cítiť len šalviu. Atmosféra bola celkom iná. O sto percent lepšia, a to mi dodalo odvahu na to, aby som sa vrátil späť k svojmu malému bratovi. Na každom schode som sa ale aj tak pristavil a načúval, sledoval som situáciu. Nejako som nemohol uveriť tomu, že by to bolo také ľahké, ale potom som si povedal, že to skutočne dokázali. Vyšiel som hore, až do Billovej izby. Sadol som si k nemu na posteľ, hladil ho a hovoril naňho, akoby bol pri vedomí. Tešil som sa z toho, že to všetko bolo konečne preč, a dokonca sa aj zasmial. Sedel som s ním, kým neprišla mama s Gordonom. Pomohol som im vyložiť nákup. Pýtali sa, prečo je tu všade cítiť šalviu, a ja som len pokýval plecami, že sa im to asi len zdalo. Potom som sa znova vrátil k Billovi a sedel som na jeho posteli, až dovtedy, kým som tam aj nezaspal.

Keď som otvoril oči, svietila v izbe len nočná lampička a prístroje ticho pípali. Zľakol som sa, že som Billa zadusil tým, že som na ňom zaspal, a vyskočil do sedu. Bol som takmer v šoku, keď som si zrazu uvedomil, že Bill sa na mňa díval a usmieval sa na mňa. Prekvapene som naňho žmurkal.
„Dobré ránko,“ zašepkal zachrípnuto a ja som ho silno objal.
„Bože, neverím, že si konečne hore,“ povedal som mu do krku a začal ho celý bez seba od radosti pusinkovať po tvári.
„Tomi, to šteklí,“ zachichotal sa a ja som si dal pauzu. „Ehm, ako to myslíš, že KONEČNE hore?“ začudoval sa.
„Bol si skoro tri mesiace mimo,“ povedal som mu opatrne a on sa na mňa zmätene zahľadel. Zrazu sa tuho zamyslel.
„Myslel som si… Veď si tu bol so mnou každý deň. Hovoril si so mnou… Nechápem to,“ čudoval sa.
„To nič. Hlavne, že si konečne v poriadku,“ upokojoval som ho.
„A… Čo je s…“ pozrel sa na mňa vystrašene.
„Je to preč. Už sa to nikdy nevráti. Zabudni na to,“ ubezpečoval som ho, a keď si sadol, znova som ho musel objať. „Už som ani nedúfal.“
„V ČO si nedúfal?“ usmial sa na mňa.
„Že ťa ešte niekedy uvidím takého… normálneho,“ nevedel som, ako to inak povedať.
„Takže som bol doteraz nenormálny? Tak to ti veľmi pekne ďakujem,“ doberal si ma hneď.
„Ah, som rád, že ti to nepoškodilo mozog,“ nenechal som sa.
„Bože, Tom, ty si ale somár. Teraz sa prebudím z kómy a už…“
„Čo už?“ uškrnul som sa naňho a Bill sa zrazu začervenal.
„Ďakujem. Ďakujem, za všetko,“ zašepkal a opatrne sa ku mne priblížil. „Môžem… ti dať… pusu?“
„Ak chceš,“ odpovedal som mu na to a čakal som, že mi na líce vtisne bozk ako predtým, ale namiesto toho ma pobozkal skutočne – na pery. Jemne som oproti nemu našpúlil ústa. Chvíľku sme tak sedeli a potom sme sa na seba už len s úsmevom dívali. Vedel som, že už neexistovalo nič na tomto, a ani na onon svete, čo by nás dokázalo do seba oddeliť.

autor: MoreInsidiousKindOfStories