autor: samanthatwc
Ahojte! Nápad na túto poviedku som dostala raz, keď som večer liezla po rebríku hore na posteľ. Väčšina z vás asi poschodovú posteľ nemá, ale určite ste už boli v tábore, kde také postele boli. Ak áno, tak sa budete vedieť dobre vžiť do príbehu, a ak nie, tak si aspoň vytvoríte predstavu o tom, aké je to desné. Teda v prípade, že je váš brat spolubývajúci Tom. Alebo niekto jemu podobný. Prajem príjemné čítanie 🙂
„Tak a sme tu,“ oznámil nám vedúci tábora, ktorý bol všetkých vyzdvihnúť na staniciach v troch mestách. Zdá sa to až neuveriteľné, ale my dvaja sme vážne išli do tábora. Nie že by sme boli extra veľkí fanúšikovia prírody a športových aktivít, ale bola to jediná možnosť, ako sa dostať od rodičov na dlhšie ako jeden deň. Držia nás dosť nakrátko, a tak Tom navrhol tento tábor. Naši s tým, prekvapivo, súhlasili, asi preto, že veria, že v táboroch to ešte stále vyzerá ako keď boli oni mladí. No tak to sa pekne mýlia, ale nie je dôvod ich z tohto omylu vyvádzať.
Vystúpili sme z autobusu a rozhliadli sa po areáli. Všade les a stromy, vzduch taký čistý, že ma z neho okamžite začala bolieť hlava, a pred nami malé chatky.
Vybrali sme si našu batožinu a zhromaždili sa na obrovskom trávniku používanom, tipujem, ako ihrisko. Z jednej veľkej kamennej budovy vyšli ďalší vedúci. Ten hlavný, čo sa s nami viezol v autobuse, nás potom podľa zoznamu rozdelil do izieb.
Pôvodne sme boli v jednej izbe ešte s dvoma chalanmi, ale potom, čo jednému Tom vylial do kufra malinovku a druhému nalepil žuvačku do jeho blonďavých vlasov, nás presťahovali do samostatnej izby. Chceli tam dať len Toma, akože za trest, lenže ja som povedal, že tam chcem bývať tiež. Netvárili sa moc nadšene, ale ja som s ním potreboval byť. Kto by mi so všetkým pomáhal?! Vedúci boli proti, trest má byť trest, a tak som bol nútený tomu chudákovi blonďákovi vyhodiť tenisky na strechu. To ich dostatočne naštvalo (asi preto, lebo museli volať hasičov z najbližšej dediny, aby mu tie tenisky dali dole) a rozhodli sa presunúť ma k Tomovi. Vraj nech sa pozabíjame navzájom. 🙂
Naša izba vyzerala tak ako tá predošlá, ibaže v nej boli len dve postele. Keďže sa nachádzala v podkroví, strop sa dosť zvažoval. Na strane, kde bol najvyššie, stála vysoká poschodová posteľ. Okrem toho, že bola strášne vysoká, nebola pod ňou ďalšia posteľ, ale skriňa na veci.
Oproti stála druhá posteľ, už normálna, takže som sa na nej hneď usalašil, aby bolo Tomovi jasné, že tam spím ja. Keď vošiel do izby, pozrel na mňa, ako ležím roztiahnutý na celej posteli, akoby som ju chcel udržať, keby sa ma odtiaľ pokúsil vyhodiť, pokrútil hlavou a pustil sa vybaľovať si veci.
Tom
Raz večer sme sa trošku pripili. Teda Bill sa pripil, ja som sa držal stranou, z nejakého aj pre mňa nepochopiteľného dôvodu. Boli sme v susednej chatke spolu s nejakými ľuďmi, ktorých mená doteraz neviem. Celkom sme sa bavili, keď jednej babe zavolala jej kamarátka z vedľajšej chatky, že vedúci sa rozhodli robiť nočnú kontrolu a blížia sa k nám. Všetci bleskove zmizli do svojich izieb. Nám to tak rýchlo nešlo, pretože Bill sa stále rehotal a padal pri tom na zem. Všetko mu prišlo smiešne. Vzhľadom k tomu, že až tak veľa toho nevypil, som sa začal obávať, že to má niečo spoločné s jeho duševným zdravím. Nakoniec sa mi ho podarilo dostať do izby. Ten blázon si ale zmyslel, že sa pôjde pozrieť hore na moju posteľ.
Nemohol som ho od toho odhovoriť, a keď sa sám začal škriabať po rebríku, musel som mu pomôcť hore, pretože dole by som ho už asi nedal. Našťastie, len čo úspešne vyliezol hore a zaboril ksicht do mojich perín, zaspal.
Bill
Ráno som sa zobudil. Teda nie som si celkom istý, či bolo ráno, keďže slnko už poriadne svietilo a chata bola úplne tichá. Slnko… vidím slnko. Vždy, keď som sa zobudil, videl som drevený strop, tak ako je možné, že zrazu vidím slnko? Prudko som sa posadil a buchol si hlavu o strop. Dezorientovane som sa poobzeral. Bol som hore na Tomovej posteli. Ako som sa tam dostal si nepamätám, podstatné bolo, že teraz som sa chcel dostať dolu. Nahol som sa ponad koniec postele a už už som chcel zvesiť jednu nohu dolu, keď vtom som si všimol, že tam nie je rebrík. Stál si opretý pri stene na druhej strane izby. Najprv som to nechápal, musel som sa predsa nejako dostať hore, ale potom mi doplo.
„Tom!“ zvrieskol som. On si však ďalej v pohode spal na mojej „prízemnej“ posteli.
„Tom, ty hovado!“ zvrieskol som ešte raz, hoci som to tak nemyslel. Nie je hovado. Keď tak také malé hovadko.:-)
Tom
V hlave som počul Billov hlas, ako volá moje meno. Už mi asi vážne šibe. A zase. Počkať, to nie v hlave, to je tuším naozaj! Skúšobne som otvoril jedno oko a potom aj druhé. Bill sa nakláňal ponad zábradlie na mojej posteli a zazeral na mňa. Uškrnul som sa. Takže už prišiel na to, čo som mu vyviedol. Posadil som sa na posteli.
„Čo sa deje, bráško?“ opýtal som sa ho nevinným hlasom.
„Ale nič, len mi NIEKTO zobral rebrík! Nevieš o tom niečo?“ vyprskol na mňa..
„Ale áno, viem. V noci prišli takí zelení ujkovia, asi z inej planéty, a vzali ti ho. Chcel som im v tom zabrániť, ale oni ma ovalili tým rebríkom po hlave, a preto som tak dlho spal,“ vysvetlil som mu.
„Mhm, a vysvetlíš mi, prečo by nejakí zelení ujkovia leteli neviem koľko tisíc svetelných rokov, len aby mi mohli dať dole rebrík?“
„A čo ja viem? Možno ťa pozorovali nejakým intergalaktickým ďalekohľadom a nepáčil sa im ten tvoj nový účes, tak sa rozhodli nejako ťa potrestať,“ treskol som prvú hovadinu, čo ma napadla. Bill na mňa pozrel vražedným pohľadom. Všetci doňho rýpali pre jeho nové vlasy.
„Hoci, podľa mňa tak vyzeráš úplne super,“ snažil som sa zachrániť situáciu, pretože bolo jasné, že skôr či neskôr sa Bill dolu dostane, a nechcel som, aby ma potom rovno zabil. Zdalo sa, že ho to trochu potešilo, ale stále sa tváril, že ma chce zabiť. Ajajaj, čo teraz?
„Tak, bude to?“ zavrčal na mňa.
„Čo také?“ spýtal som sa pokojným hlasom. Aj tak umriem, tak nech je aspoň prečo.
„TOM!!!!!!!“ zvrešťal tak, že sa to muselo ozývať po celej chatke. „Buď mi okamžite zavesíš ten rebrík naspäť, alebo… alebo…“ hľadal niečo, čo by ma mohlo dostatočne naštvať. „Alebo sa ti spravím do perín.“
„V pohode.“
„Do tvojich perín!“ zdôraznil.
„V pohode,“ zopakoval som mu.
„Rovno do tvojich perín, v ktorých budeš najbližších pár dní spať!“ upresnil mi.
Zvažoval som to. Podám mu ten rebrík? Ale nepodám. Aj tak to nespraví, a aspoň ho trochu ponaťahujem
„Nech sa páči. Keď to potrebuješ…“ preniesol som pokojne a čakal, čo urobí. Zatváril sa dosť šoknuto. Asi si myslel, že mu ten rebrík radšej podám. No tak to sa teda zmýlil. Už by ma za tie roky mohol poznať.
„OK.“ Vyzliekol si rifle a hodil ich na zem. Pozeral som naňho a keďže som sa očividne pre rebrík nehýbal, ľahol si do perín. Nakukol na mňa cez zábradlie, ale ja som stále sedel. Tak si stiahol boxerky. Fajn, dosť bolo naťahovačiek, teraz to určite ukončí. Bill sa však pohladil po brušku a smeroval nižšie, až sa dotkol svojho penisu. Obtočil okolo neho svoju ruku a párkrát zapohyboval.
Ups. Vyzerá to tak, že ani ja ho ešte dobre nepoznám. A to teraz nehovorím o tom, ako sa tam dole vyvinul za ten čas, čo som ho videl nahého naposledy.
Znovu na mňa nakukol, ale ja som len sedel, neschopný slova. No vážne, vy by ste vedeli na toto niečo povedať?
Bill
Nakukol som na Toma. Stále sedel na posteli a s otvorenými ústami na mňa zíral. Ejha, niekto je tu prekvapený. Myslel si, že sa hneď vzdám.
„Tak čo, podáš mi ten rebrík?“ uškrnul som sa a bol som si takmer istý, že teraz sa už postaví a prinesie mi ho.
„Nie,“ vysúkal zo seba a ostal sedieť.
Šokovalo ma to, ale vzdať som sa nemienil, a tak som len ďalej pokračoval v tom, čo som začal.
Tom
Neviem, prečo som povedal nie. Už nešlo o to, kto vyhrá. Ja som to chcel vidieť. Chcel som vidieť Billa, ako sa spraví. Zavrel som oči. V hlave mi všetko vírilo, jedna myšlienka cez druhú, ale stále sa mi ukazovala tá najnovšia: chcem vidieť svojho brata, ako sa uspokojuje. Svojho vlastného brata. Bolo to zvrátenejšie ako čokoľvek, čo mi kedy napadlo, a že mi teda napadali veci. Snažil som sa tú myšlienku potlačiť, ale nešlo to. Bola silnejšia ako ja. Stále a stále sa mi pripomínala, až ma donútila otvoriť oči a pozrieť na tej výjav pred sebou. V tom momente mi to bolo jasné. Proste je to tak. Toto je to, čo chcem. Leží to priamo predo mnou.
Vtom mi však napadlo niečo iné. Uvažujem tu, či ľúbiť alebo neľúbiť Billa, a pritom ma ani nenapadlo, že on ma vlastne neľúbi. Je to len súťaž, ako hociktorá z tých, ktoré medzi nami od malička boli. Teraz bola najsilnejšou myšlienkou táto, ale skôr, ako mi stihla rozbiť srdce na milión kúskov, pozrel som ešte na Billa. Bol nádherný. Ešte nádhernejší, keď tam ležal a vzdychal. Najnádhernejší, keď pri vyvrcholení zakričal moje meno… Počkať. On vykríkol moje meno? Vážne povedal Tom? Tom ako ja? Vzhliadol som k nemu a zdvihol jedno obočie. Bill sa na mňa pozrel a schoval si tvár do dlaní. Akoby to mohlo pomôcť. Aj tak som to počul. Dával som si všetko dokopy. Bill, ja, Bill kričiaci moje meno, tlak v boxerkách… všetko mi to vírilo v hlave. Na dnes toho bolo na mňa veľa. Potreboval som však ešte niečo vedieť.
„Bill?“
„Mhm,“ zahundral nejasno. Stále sa snažil ukryť sa za ruky a zábradlie posteli.
„Myslel si pritom na mňa?“
Neodpovedal len slabo prikývol.
„Myslel si pri tom na mňa, lebo… lebo ku mne niečo cítiš?“ netrpezlivo som čakal na odpoveď. Bill len znovu prikývol, očividne čakajúc spŕšku nadávok. Ja som však vôbec nemal v úmysle mu nadávať. Bolo toho na mňa fakt veľa. Potreboval som si ľahnúť a všetko to stráviť. Ale ešte predtým sa zbaviť toho tlaku v boxerkách, ktorý sa už nedal vydržať. A presne som vedel, kto mi s tým pomôže.
„Bill? A keď ti podám ten rebrík, spravíš to, čo si robil teraz sebe, aj mne?“ navrhol som mu. Bill sa nadvihol na posteli a vytreštil na mňa oči.
„To ako myslíš úplne vážne?“
„Smrteľne,“ povedal som a ako dôkaz som odokryl perinu a Bill tak mohol aj z tej výšky vidieť, že mám fakt „problém“.
Zažiarili mu očká: „Jasné!“
Toto je najlepšia vec na tom, mať dvojča. Vždy máte niekoho, kto vám pomôže. S vecami rôzneho druhu.:-)
Postavil som sa, konečne mu ten rebrík zavesil na posteľ a hodil sa späť na tú moju. Bill sa už pohol k zábradliu, keď vtom sa zastavil.
„Na niečo som zabudol,“ pozrel na mňa veľavýznamne.
Ľahol si na brucho a celý sa poutieral do perín.
„Ďakujem,“ zaksichtil som sa.
„Nie je začo. Veď som ti to sľúbil,“ usmial sa na mňa a konečne zliezol dole. Moja smrť prichádza. 🙂
autor: samanthatwc
betaread: Janule
xDDDDDDDDDD naprosto best nápad xD
Ježíšíííí!!!!To bylo super!!!!Úžasně jsem se pobavila,ty hlášky xDxDxD,a ta slovenština to ještě tak okořenila,prostě bomba!!Moc děkuju,spravila jsi mi náladu,totálně zničenou koncem jiné povídky,bylo to fakt skvělé =)))
Tohle bylo vážně to nejoriginálnější, co jsem za poslední dobu četla 😀
Ještě než začnu k povídce – když jsem četla, že tě to napadlo, když jsi šplhala do postele po žebříku, řikám si Proboha, někomu přicházejí nápady za ještě podivnějších okolností, než mě :D:D:D
Ale povídka úžasná, skvěle napsaná, byly tam úžasný detaily a samozřejmě Bill je moc moc hodný, že mu nezapomněl zničit tu peřinu :D:D:D
musím fakt povedať že nápad to bol geniálny…. jako … nikdy ma neprestaneš prekvapovať 😀 😀
uááááááá to bolo jakéé dobré :DD toto ma dojalo 😀 uplne parádne 🙂 snáď sa tu ešte nejaká ta poviedka od teba vyskytne 😉
Moc slovensky psané povídku nečtu, ale tahle mě něčím zaujala…Máš opravdu skvělý styl psaní, líbí se mi to! Zasloužíš si pochvalu! 🙂
Poměrně dost neskromně si myslím, že slovenštinu, tedy alespoň tu psanou, docela ovládám a tak mě zarazilo, že jsem to Billovo "Alebo sa ti spravím do perín" pochopila jinak a pak mě logicky mátlo Billovo chování. Ale zavčas jsem se srovnala a musím říct, že jsem si opravdu moc pěkně početla. 🙂 Líbili se mi ti zelení ujkovia, co urazili takovou dálku, jen aby se mohli Billovi pomstít za jeho nový účes. 🙂
no co ci na to povim… ? :DD sak napad dobry… (aj bez teho konca by to bolo zlate…) ale cisto z vecnej stranky- super!! :-*
teda..som v šoku:D ale bolo to naozaj zaujímavé čítanie..stale napinavejsie a napinavejsie az ten konec:D..ako ti to mohlo prist na um..toto cele..vdaka jednemu rebriku:) fanzáziu mas naozaj vybornu..fakt dobré
virginia povedala by som ze toto je len takych 5% z jej predstavivosti :DD 😉
na těch starejch rozvrzanecj postelích…no to musí být hluk…xD
Darmo češi píšu tak pekne , romanticky.. Ale Slováci :D:D To je teda iné no… Skrytý humor jak im to od huby odpadne :D:D Ja proste nemožem :D:D