Objekt 483 4.

autor: Sisa

Bill

Dlho som sa snažil dostať  ruky z pút, až kým som si ich nezodrel do krvi. Práve som si položil hlavu na kolená, keď sa dvere zrazu otvorili a v nich stál on. Tváril som sa, že spím. Niečo mi prehodil cez ramená. Potom mi chytil ruku, zaštípalo to. Cítil som, že mi rozopol putá, tak som mu prudko podkopol nohy a postavil som sa. Spravil to isté. Dlho do mňa rýpal. Na jednu stranu som ho chcel zabiť, ale na druhú mi v tom niečo bránilo. Neviem, čo to bol za pocit. Blížil sa ku mne a ja som ustupoval. Nevedel som, čo chcem. Keď som sa nalepil na stenu, spanikáril som a chcel som ho kopnúť, no on mi chytil nohu, a tak som skončil na zemi. Ruky mi opäť zviazal do pút. Po chvíli ma pustil a sadol si vedľa mňa.

Nasledoval dlhý a divný rozhovor, až kým ma nepobozkal. Prekvapene som sa odtiahol. Čo do kelu odo mňa chce? Mám sa ho báť? Čo ak je to len súčasť plánu, a on je z organizácie a oni si chcú preveriť len moju spoľahlivosť?

„Tak čo? Môžem sa na teba spoľahnúť?“ spýtal sa.

Neodpovedal som. Neviem, čo by som mu mal na to povedať, chcem vlastne žiť v normálnom svete? Čo ak pre mňa bude zložitý? Natiahol ku mne ruku. Prudko som sa odtiahol a pozrel som do zeme. Postavil sa a došiel ku mne.

„Nie.“ Šepol som a nalepil som sa na stenu.

„Čoho sa tak bojíš? Povedz ublížil ti niekto?“ Nechcel som o tom hovoriť, a tak som len sklonil hlavu, do očí mi padla deka. Bolo mi naozaj chladno. Všimol si to a priniesol mi ju. Prehodil mi ju cez plecia, sadol si ku mne a usmial sa.

„Nechceš ísť radšej hore? Je tam teplo. Ak mi sľúbiš, že nespravíš žiadnu somarinu, vezmem ťa tam.“

Prikývol som. Tu je fakt zima.

„Tak poď.“ Postavil sa. Spravil som to isté a kráčal som za ním. Vonku mi do očí vrazilo ostré svetlo, a tak som zastavil a rukami som si prikryl oči.

„V pohode?“ spýtal sa Tom. Prikývol som a šiel som za ním. Vošli sme do bytu. Tom ma zaviedol do obývačky. Ukázal na pohovku a ja som sa posadil. Chytil som sa za hlavu. Naozaj ma bolela. Tom sa postavil a po chvíli sa vrátil aj s tabletkou a pohárom vody.

„Tu máš, vypi to. Pomôže ti to.“ Podal mi tabletku. Chvíľku som si ju prezeral, ale nakoniec som ju vypil. Naozaj po pár minútach bolesť poľavila. Oči som nespúšťal z pohára. Po chvíli mi zmizol z očí. Prekvapene som pozrel na Toma, ktorý ho vzal a niekam s ním odchádzal. Za necelú minútu sa vrátil a položil ho na stôl spolu s vodou. Opatrne som natiahol ruku a napil som sa. Musel som sa usmiať. Tak ja som ho prišiel zabiť, a on sa tu o mňa stará. Pozrel som naňho a stretol som sa s jeho prekvapeným pohľadom. Po chvíľke zatrepal hlavou a usmial sa.

„Nechceš si už ísť  ľahnúť?“ spýtal sa. Prikývol som.

„Mám ale podmienku.“ Zatváril sa vážne. Zamračil som sa.

„Nemusíš sa hneď mračiť.“ Usmial sa a odišiel. Nechápal som to. Po chvíli sa vrátil. V rukách znovu niesol pizzu. Znovu som sa zamračil. Nebudem to jesť. Zakňučalo mi v bruchu. No pekne, ešte aj brucho ma zradí. No fajn, to som teda dopadol. Tom sa zasmial. Škaredo som naňho pozrel. Prečo sa mi smeje?

„Prepáč, prepáč.“ Usmeje sa. Znova. „Tu máš, najedz sa.“ Podal mi pizzu. Nezobral som si ju.

„No tak, maličký. Potrebuješ jesť. Keď to zješ, tak pôjdeš spať. Okej?“ Maličký? Zamračil som sa. Nie som maličký.

„Nie… nie som maličký.“

„Prepáč, nemyslel som to v zlom,“ usmial sa Tom. „Len stále neviem, ako sa voláš, a ako ti mám hovoriť.“ To keby som vedel. Hovorili mi len 483-ka. Pokrčil som ramenami.

„Som len 483.“ Tom sa zamyslel.

„Budem ti hovoriť BILL.“

„Bill, prečo Bill?“

„Lebo to meno nedokážem dostať z hlavy. Bill. Navyše sa mi to meno páči.“ Usmial sa víťazne Tom. Akoby práve zistil, že dve a dve sú štyri. Neodolal som a musel som sa usmiať. V tom momente sa mu rozšírili zorničky.

„Tak a teraz zjedz tú pizzu.“ Povedal znovu a pre kúsok sa natiahol. Pokrútil som hlavou.

„No tak. Niečo jesť musíš. Ham.“ Priložil mi ju k ústam. Po chvíľke som si odhryzol. Nebola zlá. Bola celkom… dobrá?

Tom

Po chvíli sa prekvapene odtiahol. Keď som sa ho chcel dotknúť, vyplašene sa nalepil na stenu. Ublížil mu niekto? Samozrejme, že áno. Nútili ho byť v tej diere, ale ublížili mu aj po inej stránke? Pohľadom hypnotizoval deku, tak som ho ňou prikryl. Spýtal som sa ho, či nechce ísť hore. Prestal som sa ho báť. Je naozaj neškodný. Za to mám pocit, že sa bojí mňa, a to sa mi nepáči. Vzal som ho do obývačky a posadil som ho na gauč. Hlavu si skryl do dlani. Musela ho bolieť. Jasne. Prečo ma to nenapadlo skôr? Podal som mu tabletku proti bolesti. Chvíli na ňu nedôverčivo pozeral, ale nakoniec ju vypil. Prázdny pohár položil na stôl a nespúšťal z neho oči, tak som mu ešte priniesol vodu. Napil sa.  

Ale ten jeho úsmev ma naozaj dostal. Tak krásny úsmev som ešte nevidel. Musel som vyzerať  ako debil, tak som radšej potrepal hlavou. Oči sa mu začali zatvárať. Navrhol som mu, aby si šiel ľahnúť, ale najskôr som do neho musel niečo dostať. To sa mu zjavne nepáčilo, ale jeho žalúdok mal iný názor, a tak som sa zasmial. Keby dokázal pohľad zabíjať, tak už som dávno pod zemou, pretože ten pohľad, čo mi daroval, bol vražedný až moc. Neviem, čo ma napadlo povedať mu maličký, ale asi by ma za to najradšej zabil. A tak som sa rozhodol pre meno BILL, aj tak sa mi to meno vždy páčilo a niečo mi pripomínalo, tak prečo nie. Usmial som sa. Keď som naňho pozrel, zamrzol som. Znovu sa usmial. Tak nádherne. Bože, taký krásny úsmev som naozaj ešte nevidel. Musel som vypadať komicky, a tak som mu dal radšej tu pizzu. Po chvíľke si odhryzol a zdá sa mi, že mu celkom chutilo. Dostal som ju do neho celú. Zalizoval sa ako mačka.  

„Poď, ukážem ti izbu.“ Postavil som sa a viedol som ho do spálne. Mal som tam manželskú posteľ. Zmestíme sa tam obidvaja. Otvoril som skriňu a dal som mu jedno z mojich tričiek.

„Tu máš, obleč si to. Nebudeš hádam spať v tých handrách.“ Sakramentsky sexi handrách. Bill na mňa prekvapene pozrel.

„Malo by ti to byť dobré.“ Usmial som sa a odišiel som do obývačky upratať ten bodrel. Keď som sa vrátil, Bill sedel skrčený v kúte. Nohy mal pritiahnuté k telu a hlavu na kolenách. Spal. Usmial som sa, ale aj tak som nechápal, prečo si neľahol do postele? Opatrne som ho uložil do postele. Nespokojne sa zavrtel. Nahol som sa k nemu a skúmal som jeho pery. Po chvíli som neodolal a jemne som sa o ne otrel.  

Bill otvoril očka a chvíľu na mňa pozeral. Potom ich znovu zavrel, otočil sa na bok a spal ďalej. Usmial som sa. Vyzliekol som mu tričko, no pri nohaviciach ma prudko odkopol a zmätene pozeral okolo seba. Posadil som sa a pozeral som na jeho vyplašený pohľad. Zliezol z postele a stočil sa v kúte. Hlavu si skryl do dlaní a pohojdával sa spredu dozadu a naspäť. Niečo si pri tom pohmkával. Bolo mi to strašne povedomé. Pomaly som sa po štvornožky došuchtal k nemu a pohladkal som ho po vlasoch. Hneď na to som skončil prišpendlený na stene. Pozeral som sa do Billových vyplašených očí.

„Pustíš ma?“ Neisto som sa usmial. Bill okamžite cúvol.

„P-prepáč. J- ja som… prepáč.“ Znovu si sadol do pôvodnej polohy a neprítomne sledoval svoje topánky.

„Čo sa stalo, Bill? Povedz! Ublížil ti niekto?“ Sadol som si k nemu.