autor: Sisa
Pozerám sa na pár hnedých očí. Pred pár mesiacmi v nich boli iskričky života a úprimnej lásky. Teraz sa v nich lesknú len plamienky nenávisti a niečoho, čo nedokážem identifikovať. Kde zmizol ten človek? Kam zmizol ten veselý, šťastný a milujúci človek, ktorý na mňa pred mesiacom pozeral?
Zmizol Bill. Je preč a je to tvoja vina. Teraz som tu ja.
Nie! Ja za to nemôžem!
Ale môžeš. Veľmi dobre to vieš.
Nie! Daj mi už pokoj! Prosím. Ja už nemôžem.
Nemôžeš predo mnou utiecť, Bill. Ja som ty. Nemôžeš utiecť pred sebou samým.
Nie! Ty nie si ja.
Tak už si to priznaj.
„Nikdy.“
Zakričal chlapec a prudko buchol päsťou do zrkadla. To sa rozbilo na milióny malých kúskov.
„Čo sa stalo?“ vletel do miestnosti Tom. Bill dvihol hlavu a chvíľku pozeral do jeho očí. Tom k nemu spravil krok.
„Billi, si v pohode?“ Bill sa zamračil.
„Vypadni!“
„A- ale Bill, čo sa…“
„Vypadni!“ zakričal. Tom zvesil hlavu a sklamane odišiel.
Výborne, Billi, tak sa mi to páči.
Nie! „Tomi.“ Natiahol ruku k zavretým dverám.
To som nebol ja! To všetko TY! Čo odo mňa chceš?
Bol si to ty, Bill. To ty svojmu bratovi ubližuješ! TY ubližuješ človeku, ktorého miluješ.
Nie. Bill vybehol z dverí. Chvíľku nerozhodne behal okolo Tomových dverí, ale nakoniec zaklopal.
„Ďalej.“ Bill pomaly otvoril. Váhal.
„Tomi?“
„Čo tu chceš?“
„Ja… prišiel som sa ospravedlniť. Veľmi ma to mrzí.“
Prečo klameš, Bill? Vieš, že to nie je pravda.
„Jasne.“ Precedil medzi zuby ironicky Tom.
„Tomi, ja…“ No čo mu povieš, Bill? Čo? Že ho miluješ?
„Odpusť mi to, prosím.“ Sklonil hlavu a chcel odísť.
„Bill. Počkaj. Ja som to tak nemyslel. Vieš, ja…“
Áno, Bill, a teraz ti povie ako ťa miluje. Prosím ťa nebuď sprostý. On nedokáže milovať taký odpad ako si ty. Si len bezvýznamná pijavica. Malý potkan. Hanbi sa, ty troska.
„Drž už hubu. Sklapni! Nenávidím ťa.“ Skríkol a priložil si ruky na uši. „Už ťa nebudem počúvať.“ Tom na neho vystrašene pozeral. Čo to malo znamenať?
Bill pomaly otvoril oči. Keď uvidel pred sebou Toma, ako naňho pozerá s otvorenými ústami, vybehol von. Vbehol do svojej izby a zamkol sa vo svojej kúpeľni. Zviezol sa po dverách na zem.
Prečo mi to robíš?
Ja? Chcem ti len pomôcť.
Klameš.
Nikdy neklamem.
Čo odo mňa chceš?
Podvoľ sa mi a budeš mať pokoj. Budeš na veky šťastný.
Nie, nemôžem!
Musíš, Bill. Nechceš sa hádam zblázniť.
Nechcem patriť nikomu. Nezbláznim sa.
Nie? A ako to, že ma počuješ?
Ja neviem, ale to sa vyrieši. Nie som blázon.
Nedám ti pokoj pokiaľ nebudem riadiť tvoju myseľ.
Nie!
Ak mi to dovolíš, všetci budú šťastný. Aj Tom!
Prisaháš?
Prisahám.
Čo mám spraviť?
Vidíš na zemi to rozbite zrkadlo? Porež sa ním.
Nie! To je somarina.
Urob to a uvidíš, že neklamem. Bill vstal zo zeme a do ruky vzal ostrý úlomok skla.
Tak, tak dobre.
Chlapec zdvihol ruku a ostrou hranou si prešiel po zápästí. Štipľavá bolesť a potom už len príjemná eufória zaplavila jeho telo. Zviezol sa po stene na zem a privrel oči.
Tak sa mi to páči, Bill. Nechaj to na mňa a všetci budú šťastný.
Neublížiš Tomovi?
Nie. JA Tomovi neublížim.
Tak dobre. Spravím všetko, čo budeš chcieť.
Si múdri chlapec. Teraz sa porež aj na druhej ruke.
Prečo?
Ver mi. Zodvihol zo zeme sklo a spravil si ranu aj na druhej ruke. Opäť tie isté pocity.
Dotiahneme to spolu ďaleko. Teraz vstaň zo zeme a choď do postele. Si unavený. Zajtra nás čaká komplikovaný deň.
Nechcem.
Len pekne choď. Zíde sa ti to.
Tak dobre.
Bill poslúchol a zaliezol do postele. Trvalo len pár minútiek kým zaspal.
Vstávaj.
Nechcem.
Povedal si, že budeš poslúchať.
Tak dobre.
Bill sa zavrtel a nespokojne vstal.
„Bill?“ ozvalo sa od dverí.
Bill zdvihol hlavu a pozrel do Tomových očí.
Tak, Bill, teraz mu povedz, že chceš byť sám.
Ale to nechcem. Som rád, že prišiel.
To mu ale nesmieš povedať. On sa na teba hnevá. Povedz mu nech vypadne. Sprav to.
„Čo chceš?“
„Len som chcel vedieť, či si v pohode .“
Choď za ním a pobozkaj ho.
Nie!
Urob to, Bill, hneď.
Bill spravil pár krokov k Tomovi. Chytil ho okolo krku a vpil sa do jeho pier. Tom po chvíli začal spolupracovať.
Tak a teraz ho odsoť. Nie, daj mu facku, Bill.
Plesk! Zaznelo miestnosťou. Tom sa prekvapene chytil za boľavé líce.
Bill spanikáril a ustúpil o krok dozadu.
Čo som to spravil?
To čo si mal.
Nie. To som nebol ja, to Ty!
Keď myslíš.
„Tomi ja… prepáč.“ Tom ho chytil za ruku a znovu si ho pritiahol k sebe.
Tak, Bill. Vidíš. On ti chce len ublížiť. Teraz ťa za tú facku zbije!
Nie! To by Tom nespravil.
Vidíš, už zdvíha ruku. Teraz ťa udrie.
„Nie!“ skríkol chlapec a prudko Toma odsotil.
Ten len nechápavo zakrútil hlavou. Čo sa to deje s jeho dvojčaťom?
Billa v očiach zaštípali slzy.
Ubližujem mu.
Chcel ťa udrieť.
Nechcel. Tomi by to nespravil.
Tak prečo dvíhal ruku?
Ja neviem, ale on by ma neudrel.
Že nie? Dobre! Nebudem sa s tebou hádať. Povedz, Bill, po čom túžiš?
Nemôžem.
Nie? Mne môžeš povedať všetko. Veď vieš, že som ty. Tým pádom viem, po čom túžiš. Viem, že teraz túžiš Toma sotiť o stenu a bozkávať ho až pokiaľ nezomriete.
Ako to vieš?
Sprav to, Bill.
Dobre.
Bill spravil pár krokov k Tomovi a nešetrne ho sotil o stenu. Hneď na to sa naňho prilepil a skúmal jeho ústa.
Čo to do čerta robím? Povedz, čo si myslí Tom? Určite ma nenávidí.
Áno, nenávidí ťa, pripadáš mu nechutný.
Bill vystrašene odstúpil od Toma.
„Naozaj?“ v očkách ho štípali slzy.
Naozaj.
„Čo?“ spýtal sa prekvapene.
„Pripadám ti nechutný?“
„Nie, ako si na to prišiel?“
A zas klame. Vidíš. Si mu len na smiech.
„Klameš!“
„Billi, no tak. Si pre mňa najviac na svete.“
Lož, lož, lož.
„Klameš mi. Viem to.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„On mi to povedal a on nikdy neklame.“
„Kto, Bill?“
„On.“ Ukázal prstom na odraz v zrkadle, kde sa naňho škerilo jeho druhé Ja. Ale Tom videl len svojho Billa. Billa, o ktorého sa teraz tak bál. Nevidel to, čo Bill. Nevidel obludu s nenávistnými očami. Nevidel kreatúru s víťazným úškrnom. Nevidel to, čo Billa zabíjalo. Nevidel príšeru, ktorá mu kradla brášku.
„Billi, nikto tam nie je.“
„Ty ho nevidíš?“
Nie, Bill. Iba ty ma môžeš vidieť. Iba ty ma môžeš počuť. Vieš prečo? Nie? Tak ja ti to poviem! Pretože som ty. Som tvoj rozum a tvoje svedomie. Som tvoja záchrana aj záhuba. Som to, čo tvoj -nie náš- som niečo, čo náš Tom miluje aj nenávidí. Som to, po čom túži. Som to, čo sa naučíš milovať aj ty. Som tvoja čierna stránka, ktorá chce konečne vystúpiť na povrch. Som ta bútľavá vŕba, v ktorej ukrývaš všetky svoje pocity, túžby, sny a hnev. A ja sa dostanem na povrch. Môj čas sa blíži, Bill a ty to nezastavíš. Už nemáš čas ani silu. Povedz mu zbohom, Bill. Povedz to, kým je čas. No tak!
„Zbohom.“ Vzlykol čiernovlasý chlapec a pomalým krokmi opúšťal svoju izbu.
„Čo? Bill, kam ideš? Čo sa deje? Aké zbohom? Braček, povedz , povedz mi, čo sa deje. Čo ťa trápi.“ Chytil ho za ruku. Musí. Musí zistiť, čo sa deje. Nemôže ho nechať odísť.
Bill sa prudko otočil. Z očiek mu tiekli slzy. Zavzlykal. Nechcel odísť, ale musel. Prestával ovládať svoje telo.
„Odpusť.“ Odpovedal a vybehol z izby. Teraz už to nebol on.
Čo sa to deje?
Ja som ťa varoval.
Nechápem.
Povedal som, že ťa budem ovládať.
Ale prečo? Ja nechcem.
Už nemáš na výber.
Prečo mi to robíš?
Ja nič nerobím. Vlastne ty už nič nerobíš. Vyhral som, Bill.
„Bill.“
„Áno?“
„Si v pohode?“
„Tomi.“ Natiahol k nemu ruky. Tom sa pousmial, prišiel k nemu a tuho ho objal.
Vieš, čo teraz spravíš? Natiahneš ruku a zo stojanu vyberieš nôž.
Nie, ja nechcem.
Ja sa a nepýtam. Pozri, aké to je jednoduché.
Nie, prosím, nenúť ma to spraviť. Prosím!
Nepros! Teraz len bodni.
„Milujem ťa.“ Zavzlykal chlapec práve v momente, keď srdcom jeho lásky prešiel dlhý nôž.
Tomove zorničky sa rozšírili a z úst mu vytiekol pramienok krvi.
„Prečo?“ spýtal sa
„To som nebol ja. Ja ťa milujem, to on ma donútil.“ Padol na kolená a v rukách zvieral Tomove telo.
„Milujem ťa.“ Vzlykol Tom a zavrel oči.
„Nie, to nesmieš. Nesmieš mi to spraviť.“ Zavzlykal Bill a zatriasol jeho mŕtvym telom.
„Prečo?“ skríkol.
No vidíš. Ani to nebolelo.
Bolí to! Ty to vieš! Tak veľmi to bolí.
Prejde to.
Sľúbil si, že mu neublížiš.
Ani som mu neublížil. To ty! Ty si ho zabil.
Donútil si ma.
To je jedno. Zabila ho tvoja ruka.
Áno, bola moja. A tá ruka zabije teraz aj teba.
To nedokážeš!
Nie?! Tak pozeraj.
Ruka čiernovlasého chlapca pevne zovrela už krvavý nôž.
To by si neurobil!
Už mi nezáleží na ničom.
Nerob to! Bill, to nesmieš.
Bill bolestne privrel viečka, keď ostrá čepeľ noža prešla jeho srdcom. Jeho krv sa zmiesila s Tomovov. Spolu stekali po Billovej ruke. Dva druhy krvi. Každá patrí jednej osobe, no aj tak sa nakoniec zliali do jednej. Tak ako ich duše sa nakoniec spojili v jednu. Tak to je a už tak navždy ostane.
autor: Sisa
betaread: Janule
:'( to je tak asmutný a deúresivní uplně sem to čezla se zatajeným dechem ale je to přesto nadherně spracovaný a užasnej nápad :-ú fakt moc hezký i když smutný 🙂
Strašné,ale přitom krásné…..takhle asi vypadá nějaká agresivní forma schizofrenie,nevím,nejsem žádný odborník,a ten tragický konec jsem vlastně čekala,jinak to nemohlo dopadnout..
krasny ale smutny..
panebože, to je dokonalý! ale tak strašný, hrůza…ale úžasně jsi to popsala všechno, omg.
Kyaa! Sisa! To bylo neuvěřitelné! Ty dokážeš tak božsky psát!
taková schíza…chudák Bill..x(
ježíš to je totálně dokonalý…nedejcháám mooc povedený jako x)
úplne spom rozhodená.. skvelé.. nemám slov…