Government Hooker 10.

Break Down*

„Hey, prečo sa dole nebavíš s ostatnými?“ opýtal sa Tom hneď, ako ma zaregistroval, a vošiel do kúpeľne. Zastavil som sa uprostred pohybu a pokrčil ramenami. „Si okay?“ nahodil znova ten svoj ustaraný výraz a ja som sa naňho cez odraz v zrkadle usmial.
„Som, neboj,“ povedal som, odložil kefu do kabelky a otočil sa k nemu. „A prečo sa nebavíš ty?“ skúmavo som sa naňho zahľadel.
„Nevedel som ťa nikde nájsť. Tak trochu som sa bál, že ťa niekto uniesol alebo niečo,“ odpovedal a poškrabal sa pritom v dredoch. Videl som, ako si ma hneď po tom skúmavo prezrel, aby skontroloval, že som bol naozaj v poriadku. Nedokázal som potlačiť ďalší úsmev, keď som mal znova ten príjemný pocit z toho, že sa zaujímal o to, či sa mi niečo nestalo. „Spadol si?“ opýtal sa ma zrazu.
„Nie, prečo?“ pokrútil som hlavou a podvedome sa pozrel na svoje kolená. Boli pokryté špinou. Začal som si ich hneď oprašovať.
„Ty si TO s niekým robil,“ začul som ho povedať a znel naštvane.
„Je to party, nie?“ krátko som sa naňho pozrel a otočil sa späť ku kabelke. Vytiahol som parfum a navoňal sa. „Mal by som sa baviť. Sám si to povedal,“ dodal som, keď som ho hodil späť do tašky.
„Povedal som to, ale nemyslel som tým, že…“ Videl som, ako sa na mňa pritom v zrkadle zamračil.

„Bol som tam celkom SÁM, Tom. Dobre vieš, že SAMOTU neznášam dobre,“ odpovedal som mu na to rovnako nahnevane, ako sa on tváril, a otočil sa k nemu.
„Mohol si sa pridať k Tine alebo ku mne,“ oponoval mi hneď.
„Tina bola s Kevinom a práve mali svoju zamilovanú chvíľku. Nemohol som im tam vraziť a povedať: poďte sa baviť, nudím sa. A ty? Kde si bol? Niekam si sa za tú chvíľku vyparil,“ vyviedol som ho z omylu.
„Keby si sa ma aspoň POKÚSIL nájsť, tak by si vedel, že som bol celý čas so Suzanne pred domom a bavili sme sa,“ vyčítal mi najprv, ale potom dodal: „Vieš, že by som ťa nikdy neposlal preč.“
„Ďakujem, ale neprosím,“ odmietol som to hneď razantne a on sa na mňa začudovane pozrel. „Skutočne nestojím o to, aby na mňa Suzanne celý čas zazerala,“ vysvetlil som mu.
„Okay, dobre. Priznávam, bola to moja vina,“ ozval sa Tom zrazu a uprene sa na mňa zahľadel. „Sorry, už ťa NIKDY nenechám samého. Odpustíš mi, že som na teba tak vyletel?“ a spravil psie oči. Ešte stále som sa naňho hneval, ale vedel som, že tomu pohľadu neodolám.
„Odpúšťam ti,“ usmial som sa naňho a on mi úsmev opätoval. Hneď na to si však nervózne pošúchal dlane a na sekundu zaváhal. Už som ho za tie roky poznal lepšie ako všetky svoje topánky. Vedel som, že sa chcel ešte na niečo opýtať, ale asi tušil, že by to znova vyhrotilo situáciu. Povzdychol som si a spomenul na sľub, že pred sebou už nebudeme mať ŽIADNE tajnosti. „Tak to vysyp. Čo chceš vedieť?“

„Najprv mi sľúb, že sa nebudeš hnevať,“ napomenul ma Tom.
„Len ak sa nebudeš ty,“ odpovedal som mu na to a obaja sme naraz súhlasne kývli.
„S kým si šukal?“ vypadla z neho otázka a vyzeral neisto.
„S Benjaminom,“ odpovedal som krátko a videl, ako mu na čele len na stotinu milisekundy naskočili vrásky zamračenia, keď pohľadom rýchlo odskočil z mojej tváre na kolená a späť. Tom sa oprel o zárubňu kúpeľňových dverí.
„Bastard,“ zamumlal a unavene si pretrel tvár. „Vedel som, že som ho za tebou nemal posielať. Mal som to, kurva, predvídať,“ zhlboka si povzdychol a znel pritom neskutočne sklamane. Pri pohľade naňho som sa cítil, akoby ma niekto prudko bodol do hrude. Ostal som ticho stáť. Nie len preto, že som ho nechcel ešte viac rozrušiť, ale aj preto, že som vlastne ani nevedel, ČO odpovedať. „Ah, Bill,“ zastonal po chvíli, zvesil na okamih hlavu a potom sa na mňa zvláštne zahľadel.
„Prepáč,“ zašepkal som a cítil, ako som sa pomaly červenal. Pri pohľade naňho ma prebodol pocit viny. Mohol som sa dovtípiť, že by si Tom neprial, aby som si to s Benjaminom rozdal. Zahanbene som sklopil pohľad a díval sa do podlahy. „Už nebudem,“ dodal som, keď dlho nič nevravel.
„Vlastne je to jedno,“ odpovedal mi zrazu po chvíli a ja som sa naňho placho zahľadel. „Všetci moji kamoši sú dospelí. A ty si tiež… Môžeš si šukať s kým chceš. Nemal by som sa starať. Ani ty sa nestaráš, koho pichám, tak prečo by som ti mal niekoho zakazovať?“ hovoril to mne, ale díval sa pritom zamyslene pred seba. „Pokojne… TO s ním rob kedy, ako, a kde chceš,“ uzavrel to a ja som zmätene párkrát zamával mihalnicami.

„N – nehneváš sa?“ opýtal som sa ho váhavo a zakoktal sa pritom.
„Vieš, že sa na teba nedokážem hnevať. A nemal som byť taký blbec. Mal som vedieť, že Benjamin… Je to moja vina,“ pozrel sa mi uprene do očí a ja som cítil, ako sa mi z jeho pohľadu podivne zachvel žalúdok. „Vlastne som tým chcel povedať, že sa nebudem starať o… Proste len chcem, aby si bol v BEZPEČÍ.“ Vyzeral pritom celkom ako plyšový macko, a to ako sa ma vždy snažil chrániť, ma stále dokázalo príjemne prekvapiť. Dokonca aj v tejto nepríjemnej situácii.
„Tomi,“ zašepkal som zdrobneninu jeho mena v návale emócií a máličko sa naňho usmial.
„Uhm, nehovor mi tak,“ odpovedal rovnako ticho a po chvíli mi rukami naznačil, že bol pripravený na objatie. S úsmevom som k nemu pristúpil, obtočil mu ruky okolo pása a bradu oprel o jeho rameno. Stisol ma v náručí a moje srdce v hrudi zrazu nečakane poskočilo radosťou. Držal ma len chvíľku, keď som zrazu počul, že sa dvere do izby ticho otvorili. Kútikom oka som zaznamenal, že to bol Benjamin. Zamračil som sa naňho, keď som si uvedomil, že za ním stála nejaká baba.
„Oh, sorry. Nevedel som, že je obsadené,“ zašepkal a cítil som, ako k nemu Tom otočil hlavu.
„Dnes ti ide karta, čo?“ opýtal sa Tom podráždene. V umelom svetle izby sa zaleskli Benjaminove zuby.
„Niekomu viac, niekomu menej,“ žmurkol na nás, akoby sa nechumelilo, a znova za sebou zatvoril. Ani som si neuvedomil, že sa Tom odtiahol a uprene na mňa hľadel. Zamračene som sa stále díval na tie prekliate dvere a neveril tomu, že si už našiel ďalšiu.

„V pohode?“ opýtal sa ma zrazu Tom a pohladkal ma prstom letmo po líci, aby na seba upútal moju pozornosť. „Nič si z toho nerob,“ utešoval ma, keď som zachytil jeho pohľad.
„Bol to LEN sex,“ odpovedal som, snažiac sa tváriť ľahostajne. Tom ma párkrát pohladkal po chrbte. A mne sa v krku zrazu vytvorila hrča.
„Chceš ísť dole?“ opýtal sa ma a ja som pokrútil hlavou, že nechcem. „Mám ostať?“ zašepkal a ja som prikývol. Požiadal som ho pohľadom o povolenie a on ma znova objal. Zaujal som polohu a potiahol nosom, keď som cítil, že sa mi do očí tlačili slzy. Náhle som mal v hlave obrázok Benjamina a toho dievčaťa. Necítil som sa príjemne, keď som si uvedomil, že neprešla ani hodina odvtedy, čo som si to s ním rozdal, a on ju už teraz niekde obrábal. Nevadilo mi, že TO s niekým robil, ale cítil som sa zvláštne pri pomyslení na to, že každú hodinu niekoho striedal. Uvedomil som si, že to je presne ten typ správania, ktorý som mal vždy, keď som sa zrazu cítil prázdny, sám a na dne. V takých chvíľach som bol schopný len tak hodiny blúdiť a hľadať niekoho, kto by mi dal len štipku citu – AKÉHOKOĽVEK. Vždy to tak bolo. Niekto to len naznačil a ja som už robil všetko, čo chcel, pretože som bol od zúfalstva celý bez seba. To ma zrazu priviedlo k tomu, aby som Benjamina porovnal s Tomom. Boli si v prejave a štýle takí podobní, ale predsa celkom odlišní. Benjamin išiel po kvalitnom uspokojení, nebol ku mne obzvlášť nežný, ale nebol ani agresívny. Naopak Tom bol v mojich spomienkach pozorný, milý a občas aj nežný. Vedel som, že mi jeho neha v posledných hodinách začala chýbať viac než kedykoľvek predtým a na lícach som zrazu pocítil slzy. Rýchlo som si ich zotrel a znova potiahol nosom. V hrudi sa mi utvoril chuchvalec ťažkých pocitov a ja som vedel, že potrebujem byť sám.

„Nemusíš tu so mnou ostávať. Už som v poriadku,“ zašepkal som zrazu.
„Sľúbil som, že neodídem,“ pripomenul mi Tom.
„Potrebujem chvíľku osamote,“ priznal som sa mu a on sa odo mňa odtiahol. Skúmal moju tvár a ja som sklopil pohľad.
„Dobre. Kedykoľvek môžeš prísť,“ zašepkal, pohladkal ma po ramene a ja som ho nechal odísť. Keď sa za ním dvere zatvorili, s povzdychom som si sadol na posteľ a prstami prešiel po textúre ľanovej obliečky. Nechal som slzy padať a cítil, ako bolesť prichádzala. Vedel som presne, čo to znamenalo. Už dlho, viac ako rok, som nemal žiaden break down*. Nerozumel som, prečo sa zrazu, akoby len tak z ničoho, znova objavil a mne sa pri pohľade na Tomovu posteľ vynárali spomienky na ten osudný silvestrovský večer. V osemnástke som už mal toľko sexuálnych skúseností, že by som si mohol pokojne otvoriť vlastnú súkromnú poradňu. Robil som to s ľuďmi, ktorých som vôbec nepoznal, alebo poznal v osobnom či pracovnom živote. Vedel som, čo odo mňa všetci chceli, a presne to som im aj dal, ale hneď po tom, ako odišli, som jednoducho zabudol a nikdy nespomínal. Vždy som sa od svojich klientov snažil odosobniť, ale aj tak ich môj mozog rozdelil do štyroch kategórií – zúfalci, hajzli, pichači a obľúbení. V kategórii obľúbení som mal len pána Reiharda. Potom tu boli pichači, energickí, príjemne pôsobiaci ľudia, ktorí ma vedeli v posteli dobre zamestnať, alebo som si s nimi pri večeri vedel dobre pohovoriť. Hajzli boli tí, ktorých som hneď zamietol a potom ostali zúfalci – nešťastní ľudia žijúci v zle fungujúcich vzťahoch, ktorí odo mňa očakávali to, že počas nášho vymedzeného času budem predstierať, ako veľmi ich milujem. Túto kategóriu som neznášal, ale slušne vynášala, a naviac odo mňa nechceli žiadne nechutné prasačiny. V každom prípade mi stretnutie s týmito ľuďmi dalo veľké ponaučenie – nikdy neostávaj s niekým, kto ťa nemiluje; radšej ostaň sám a užívaj si chvíle, ktoré ti život ponúkne. Takto som žil svoj život.

V mojej mysli existovali len dva intímne okamihy, ktoré som si pamätal do najmenšieho detailu. Tým prvým bol večer, kedy sme spolu so Stephanie ostali po prvýkrát sami v dome jej rodičov. Zatvoril som oči a spomínal. Videl som živé obrazy všetkého, čo sa v tú noc medzi nami odohralo a pocítil jemné mravenčenie po celom tele. Cítil som na koži každý jej nežný dotyk, akoby to robila práve teraz. Bolo jasné, že to, čo sa vtedy stalo, znamenalo niečo VIAC než sex, a preto som si to pamätal. Ten okamih pre mňa mal CITOVÚ hodnotu aj teraz, hoci som k nej už naozaj necítil nič z toho, čo predtým. Pootvoril som viečka a znova zachytil vzory prepletených vláken na obliečke Tomovej postele. Zamyslene som ju pohladkal končekmi prstov a tento raz som videl jeho tvár pod sebou. Cítil som, ako sa moja pokožka kĺzala po tej jeho. Silné zovretie jeho rúk na bokoch. Telom mi prechádzalo presne to isté vzrušenie ako vtedy. Srdce zrýchlilo spolu s mojím dychom. Vedel som, že to nebolo skutočné, že to boli len spomienky, ale ten pocit bol tak neodbytne reálny. Cítil som pritom pnutie v rozkroku, ale niečo hlboko v hlave mi ZAKAZOVALO dotknúť sa samého seba. Zrazu som mal pocit, že ten okamih bol až príliš svätý na to, aby som ho poškvrnil tým, že ho zneužijem, aby som uspokojil svoj chvíľkový rozmar. Frustrovane som vydýchol nosom a ľahol si na chrbát. Ležal som v prázdnej posteli, s prstami zaborenými do periny. Hľadal som odpoveď na to, PREČO by som to NEMOHOL urobiť. Spomenul som si na deň, keď som sa mu so všetkým priznal. Obrazy a slová mi prebiehali mysľou, ale zrazu všetko zastalo. V hlave mi zarezonoval Tomov takmer nečujný hlas a slová: Len ti chcem ešte povedať, skôr ako sa pokúsim to nejako dostať preč, že JE možné ťa milovať. A… Vôbec to nie je ťažké. Najprv to vo mne vyvolalo úsmev. Bolo pekné počuť, že ma niekto môže milovať, ale potom sa mi jeho vety v hlave ozývali s vyššou intenzitou, až prešli do takmer neľudského kriku.

Najviac rozoznateľná však po čase ostala už len časť, kde Tom hovoril, že sa TOHO pokúsi zbaviť. Moja myseľ sa upla na slovo TO. Cítil som nával farby do tváre, keď som si uvedomil, že svoj cit ku mne pomenoval prostým TO. Bol som síce zamilovaný len raz, ale vedel som, že by som slovo LÁSKA nikdy nenahradil tak bezvýznamným, v celom kontexte až skoro urážlivým slovom – TO. Možno som robil eskort, ale tým viac som si uvedomoval, aké dôležité bolo to, čo výnimočné slovo, láska, reprezentovalo. Pred očami sa mi zjavila Tina a Kevin – ich zaľúbené pohľady, kradmé dotyky a úsmevy. Tie obrazy vyvolali, že sa vo mne všetko na okamih bolestne zmrštilo. S prichádzajúcim uvoľnením kŕčov zo mňa vyšiel prvý bolestný vzlyk a po ňom ďalšie. Zistil som, že jej neskutočne závidím. Závidel som dokonca aj tej odpornej Suzanne, pretože práve teraz určite bola s najúžasnejším človekom na svete. Zrazu sa mi do mysle prekĺzla predstava, že Tom bol teraz niekde s ŇOU a ona sa ho DOTÝKALA. Tak ako som sa ho kedysi dotýkal ja. V duchu som v tejto chvíli preklínal svoju neobvykle živú predstavivosť, ktorú som inak vždy považoval za jednu zo svojich silných stránok. Schúlil som sa do klbka, objal Tomov vankúš a nechal telo, aby si so mnou robilo, čo sa mu momentálne zachcelo. Chvíľu mnou otriasali vzlyky, chvíľu som len ticho plakal. Bolesť však stále ostávala zakorenená hlboko v duši, a keď sa už všetky slzy minuli, cítil som, že ma únava pomaly odnášala preč. Zahľadel som sa na dvere z izby a premáhal spánok, ktorý mi tlačil viečka smerom nadol…

Precitol som a sluchom najprv zachytil zvuk svojho vlastného dýchania. Vnímanie sa mi pomaly rozjasňovalo a ja som si uvedomil, že ma niekto hladkal po vlasoch. Otvoril som oči a uvidel Toma, ktorý sa na mňa zamyslene díval. Vyzeral, akoby ma ani nevnímal.
„Plakal si?“ opýtal sa ma zrazu a začal mi prstami prechádzať po lícach.
„Trochu,“ priznal som sa, pretože očividne nemalo zmysel zapierať.
„Kvôli Benjaminovi?“ uprene sa na mňa zahľadel a ja som mu len kývnutím naznačil, že nie. „A kvôli komu si potom plakal? Ublížil ti niekto, kým som tu nebol?“ robil si hneď starosti a ja som sa usmial.
„Proste… občas plačem,“ odpovedal som vážnejším tónom a podľa toho, ako sa Tom zatváril, som pochopil, že mi očividne neveril.
„Prečo mi to nechceš povedať? Je to snáď kvôli MNE?“ opýtal sa začudovane a ja som rýchlo nesúhlasne pokýval hlavou. „Tak prečo potom? Bill, sľúbili sme si, že si budeme hovoriť VŠETKO. Sme predsa KAMARÁTI,“ pripomenul mi.
„Ja viem, ale… TOTO nie je pre nikoho,“ odpovedal som mu na to ticho a on sa zamračil. Chystal sa na odchod. „Tomi, prosím, nehnevaj sa na mňa,“ chytil som ho za ruku skôr, než by svoj zámer uskutočnil. Srdce mi pritom bilo až v krku. Krátko sa na mňa zamračene pozrel, a hneď na to pohľad odvrátil, ale našťastie ostal. „Pochop, že je to PRIVEĽMI osobné. Nehnevaj sa,“ zašepkal som a cítil sa ako totálny zúfalec, keď sa mi z očí zrazu, bez akéhokoľvek varovania, znova spustili slzy.

Videl som, ako Tom zosmutnel a prisunul sa. Nahol sa nado mňa, chvíľu tekal očami po mojej tvári a potom vtisol sladkú pusu na moje čelo. Vydal som slabý, roztekaný povzdych, keď sa ma jeho pery dotkli. Pevne som dúfal v to, že nič nezaregistroval a naše pohľady sa znova spojili. Všimol som si, ako zdvihol ruku, a potom začala znova pomaly klesať, aby sa mohla dotknúť mojich vlasov. To sa však nestalo.
„Hey, vy dvaja,“ vošla bez zaklopania Tina. Vyrušila nás a Tom sa k nej rýchlo otočil. Na perách sa jej zjavil povestný úškrn. „Dúfam, že neruším,“ zaklopala.
„Teraz je to už trochu neskoro, Tina,“ pripomenul jej Tom a odsadol si.
„Len som ti prišla oznámiť, že všetci odišli a Kevin balí aparatúru, takže sa s ním asi pomaly odoberiem,“ oznámila a Tom kývol hlavou. Vstal, chytil Tinu za rameno a dlho jej niečo šepkal. Potom sa na mňa ešte krátko odo dverí pozrel a zišiel dole.
„Čo ti povedal?“ opýtal som sa jej, keď ho vystriedala.
„To je tajné,“ uškrnula sa znova a ja som sa zamračil. „Čo? Je aj môj kamoš. Keď s ním môžeš mať malé tajomstvá ty, tak prečo nie ja?“
„Ale ja s ním nemám ŽIADNE tajomstvá. Teda UŽ nie. A… Vyklop to UŽ,“ nenechal som sa odbiť. Podľa toho, ako prekrútila oči, som hneď vedel, že to zo seba vysype.
„Mám na teba dať pozor, kým Kevinovi pomôže s balením.“
„LEN to?“ pozrel som sa na ňu skúmavo a ona mi zrazu opätovala rovnaký pohľad. Pocítil som, ako mnou preletel náznak paniky, ale snažil som sa ho rýchlo skryť.
„Kam si zrazu zmizol? Čo sa tu, do pekla, stalo, kým som bola s Kevinom? Prečo sa všetko dôležité stane, keď tam nie som?“ začala mi klásť otázky a ja som si na okamih skryl tvár do vankúša. „Čo si zase urobil?“ začul som ju zašepkať a pocítil jej upokojujúci dotyk na ramene.
„Tom zistil, že som TO robil s jeho kamarátom, a trochu sme sa pohádali. Proste mi to prišlo tak nejak ľúto a…“ pozrel som sa na ňu trocha zahanbene a ona len pokývala.

„A plakal si,“ doplnila vetu, ale videl som, že sa jej to nezdalo. „To mi chceš nahovoriť, že si tu skoro hodinu žalostne vzlykal kvôli TOMU? Ah, Bill, nehnevaj sa na mňa, ale poznám ťa už PRIVEĽMI dobre na to, aby som vedela, že by ťa taký PROBLÉMIK, ako hádka s Tomom kvôli šukačke s nejakým jeho kamarátom, tak nezložila,“ prekukla ma okamžite a ja som rýchlo uhol pohľadom.
„Odkiaľ vieš, ako dlho som plakal?“ zašepkal som a pomaly si sadol. Tomov vankúš som si položil na nohy.
„Bála som sa o teba, keď si sa zrazu tak dlho neukazoval. A Tom šalel. Volal na teba, hľadal ťa po celej záhrade, dokonca aj v bazéne. Ja som ťa hľadala v dome a našla ťa tu, ale bol si tak zahĺbený, že si si nič nevšimol. Chodila som ťa kontrolovať každých desať minút, pretože som sa bála, aby si náhodou nevyskočil z balkóna alebo… Bol to proste des,“ pozrela sa na mňa a ja som sa zrazu cítil previnilo.
„Prepáč, že ti robím starosti,“ pozrel som sa na ňu smutne a ona mi pinkla do ramena tým svojím.
„Som tvoja kamoška. Je to v pohode, starať sa o teba,“ usmiala sa na mňa a ja na ňu. Vďačne som ju objal a začul kroky.
„Všetko je už v aute, Tina,“ povedal Tom, keď vošiel do izby a Tina vstala.
„Okay, tak ja potom padám. Uvidíme sa v pondelok. Majte sa tu dobre, vy dvaja a nerobte spolu nejaké nechutnosti,“ napomenula nás zo žartu na rozlúčku a oboch nás objala. Keď objímala Toma, všimol som si, že jej niečo znova rýchlo pošepkal a ona ho jemne pobúchala po ramene. „Tschüß,“ zamávala a stratila sa na chodbe. Zachytil som Tomov pohľad a jediné, na čo som v tej chvíli mohol myslieť, bolo to, či mal so Suzanne sex počas toho, kým som tu vzlykal.

„Chceš už spať?“ opýtal sa Tom, keď si ku mne sadol na posteľ. Podvedome som si k sebe pritúlil jeho vankúš ešte viac a placho sa naňho zahľadel. Mal som pocit, že som sa ho na TO chcel opýtať, ale zrazu som si uvedomil, ako unavene vyzeral. V duchu som si predstavil, ako sa o mňa musel báť, keď som sa dlho neukazoval. Rozhodol som sa, že mu už dnes nebudem robiť žiadne ďalšie starosti.
„Myslím, že by som si mal zobrať taxík,“ odpovedal som mu na otázku a on sa trocha zamračil.
„Počkaj, kým vytriezviem, a odvediem ťa,“ navrhol mi po chvíli.
„Potrebuješ sa vyspať. TERAZ,“ pripomenul som mu a tento raz som mal starosť ja oňho. Nechápal som, že bol schopný tu so mnou ostať, kým by z neho alkohol vyprchal, keď vyzeral tak ospalo.
„Seriem na to. Aj tak sa mi nechce,“ zaprotestoval.
„Možno by si zaspal, keby som tu nebol,“ zašepkal som a on sa na ma uprene zahľadel.
„Vieš o tom, že sú taxikári úchylní? Nemôžem ťa s nikým takým pustiť samého,“ pretrel si narýchlo oči. Potlačil zívnutie.
„Vždy si beriem taxi a nikdy som žiadneho takého nestretol,“ usmial som sa naňho.
„Ale chodil si stále s Tinou a tá je riadne ostrá. Teraz budeš sám. To je rozdiel,“ pripomenul mi.
„A keby som ti napísal správu, že som dorazil v poriadku?“ navrhol som mu, aby som mu spravil radosť, ale jeho nálada sa zrazu celkom zmenila.
„Myslím si, že by si tu mal ostať, ale keď tak veľmi chceš vypadnúť, tak si kľudne choď,“ odpovedal nakoniec a znel pritom naštvane. Podvedome som sa od neho o kúsok odtiahol a on sa na mňa zamračil. „Už si sa mi vyplakal na ramene, tak sa znova môžeš odobrať po svojom,“ dodal, zložil si ruky na hrudi a pozrel pred seba.

„Čo som ti urobil, že si ku mne zrazu taký?“ opýtal som sa ho a znova sa k nemu prisunul, ale to, čo pred chvíľou povedal, mi ešte stále bolestivo rezonovalo v hlave. Položil som mu opatrne ruku na chrbát a jemne ho po ňom pohladkal končekmi prstov. Trhol sa a tak som rukou znova objal vankúš.
„Mal si pravdu. Chcem spať. To preto som taký protivný,“ zamumlal po chvíli a zložil si hlavu do dlaní.
„Pokojne si pospi. Nemusíš ma nikam voziť. Budem v poriadku,“ ubezpečoval som ho.
„Lenže ja NECHCEM, aby si šiel domov nejakým skurverným taxíkom,“ povedal, otočil sa a zrazu sa špička jeho nosa dotýkala toho môjho. Z jeho pohľadu ma zamrazilo. Chvíľu sa tváril takmer rozzúrene a potom sa črty jeho tváre znova uvoľnili. „Mohol by si tu ostať, prosím? Ani ja nechcem byť sám,“ zašepkal zrazu a ja som uhol pohľadom. V duchu som začal panikáriť z toho, že by som s ním mal ležať v jednej posteli. Vedel som presne, AKO by to dopadlo. Cítil som, ako sa červenám a zrazu mal jeho ruku na tej svojej. „Nechcem, aby si so mnou spal v izbe. Je tu plno iných, voľných, len… Chcem, aby si ostal v dome,“ dodal ticho a ja som rýchlo kývol, že ostanem. Nechcel som ho už hnevať, a naviac som bol unavený. „Ďakujem,“ začul som ho zašepkať a sledoval, ako si hneď na to oblečený ľahol a vystrel sa. Uvedomil som si, že som ešte stále zvieral jeho vankúš, a tak som mu ho vrátil. Znova mi poďakoval a položil si ho pod hlavu.

„Tak dobrú,“ zaželal som mu. On len ticho zahmkal a zatvoril oči. Vzal som si svoje veci a po prstoch sa vykradol z miestnosti. Ako stanovisko som si vyhliadol hlavnú spálňu. Dal som si poriadne dlhý, relaxačný kúpeľ v obrovskej vani Tomových rodičov a ďakoval za to, že som si kvôli práci zo sebou v malých fľaštičkách nosil všetko so sebou. Oprel som si hlavu, vyložil nohy a počúval ako bublinky praskali. Teplá voda mi príjemne uvoľňovala svaly. Ležal som tam asi hodinu, premýšľal o všetkom, čo sa stalo, a potom sa rozhodol vyjsť. Dôkladne som sa osušil, natrel telovým mliekom a nahý prešiel k posteli. Zavŕtal som sa do perín a zadriemal.

* break down – zlyhanie

autor: MoreInsidiousKindOfStories