autor: misi
Zobudil ho akýsi závan studeného vzduchu. Ako prvá mu hlavou prebleskla myšlienka na včerajšie najdlhšie a najkrajšie milovanie v jeho živote. To, ako sa jeho telo triaslo, keď sa tisol k Billovi a so slzami v očiach ho prosil, aby s ním zostal večne a on mu to s úprimným hlbokým pohľadom do jeho očí sľúbil. Potom sa ešte dlho túlil k Billovmu rozohriatemu telu.
Naraz si ale uvedomil, že žiadne teplo vedľa seba necíti.
Otvoril oči. V izbe bola tma. Cez zavreté okenice neprenikalo žiadne svetlo, a tak sa nedalo ani rozoznať, či je ešte deň, alebo už noc.
Rýchlo sa posadil a poobzeral sa po miestnosti. Bill tu nie je, uvedomil si.
Srdce sa mu na moment zastavilo, v jeho tvári výraz zdesenia. Sľúbil mu predsa, že neodíde. A čo znamenal ten chladný vánok, ktorý ho zobudil? Nie! To by mu Bill nespravil. Už mu to sľúbil! Že s ním bude navždy…
Bleskovo sa postavil z postele a začal na seba neobratne hádzať oblečenie. Neustále sa pri tom obzeral, či ho nezazrie niekde v kúte potutlene sa naňho usmievať. Nikde ho nevidel. Necítil ho nablízku.
Otvoril dvere a rýchlo kráčal krížom cez úzku chodbičku vedúcu do kuchyne a odtiaľ von. Keď sa blížil ku kuchynským dverám, kohosi začul. Bill!, preblesklo mu hlavou. Srdce sa mu rozbúchalo závratnou rýchlosťou a oči mu zažiarili očakávaním. Chvatne otvoril dvere a so zatajeným dychom vtrhol do kuchynky… chvíľu vyvalene hľadel na osobu stojacu pri okne, potom ho ale prepadol amok zúrivosti.
„Ako môžeš byť tak pokojný?!“
Lyssander sa pomaly otočil. Nevyzeral byť prekvapený, že ho vidí.
„Deje sa niečo?“ opýtal sa naoko starostlivo a privretými očami si skúmavo prezeral Tomov znepokojený výraz.
„Bill zmizol!“
„Kam?“ Lyssander neveriacky pokrútil hlavou.
„Myslím, že šiel za Sebastinom sám. Tvrdil, že nás do toho nechce ťahať.“
„Hlúposť! Bezo mňa sa do hrobky nedostane,“ oponoval mu a odstúpil od okna. Tom si uvedomil, že ho vidí stáť pri okne zakaždým, keď vstúpi do miestnosti. Akoby niekoho neustále vyčkával. Začalo v ňom klíčiť semienko podozrenia, ale starosť o Billa bola silnejšia a tak to odsunul stranou.
„Čo ak sa ešte Sebastian do hrobky nedostal? A čo ak sa mu niečo stane?“
v skutočnosti sa viac bál toho, aby si Bill neublížil sám. Stále nedokázal uveriť tomu, že je preč.
Lyssander sa zasmial jeho zvonivým smiechom. „Tvrdil som predsa, že ťa skôr-či neskôr opustí.“
„Neopustil ma!“
„Potom mi vysvetli, prečo sa tváriš tak vyjavene.“
Na toto Tom nemal odpoveď. Hlavne preto, že Lyssander mal pravdu. Opustil ho! Nevedel, či smútiť, alebo sa hnevať. Najskôr oboje naraz. Snažil sa svoje pocity potlačiť a upokojiť sa, lenže Lyssandrov škodoradostný výraz len prilieval olej do ohňa.
„To sa dalo čakať,“ prehovoril po chvíli Lyssander, „ale ak odišiel, je to len tvoje vina,“ poznamenal trpko.
„Sklapni,“ zasyčal a zatínal päste, aby mu hneď nevrazil.
Lyssander s úsmevom pristúpil bližšie. „Môj drahý Tom,“ začal teatrálne, „hádam si si len naivne nemyslel, že spolu zostanete navždy,“ Toma zabolelo pri srdci, „ale ak ti je smutno, rád ťa uteším, ako len najlepšie viem,“ položil dlaň na jeho líce a palcom prešiel jeho pery.
„Už nikdy viac,“ Tom chytil Lyssandrovu ruku, odrazu pocítil obrovskú moc a drtil jeho zápästie celou silou, „sa ma nedotýkaj,“ zasyčal a pozeral Lyssandrovi priamo do belasých očí.
Znenazdajky zacítil spáleninu, pred jeho očami sa začal vlniť jemný obláčik dymu. Prekvapene pozrel dole a zistil, že zdrojom dymu je Lyssandrov rukáv. Vyľakane odskočil stranou a nechápavo sa pozeral na sčernalú látku presne na mieste, ktoré doteraz zvieral. Zdvihol zrak, aby preskúmal Lyssandrov výraz, no uvedomil si, že Lyssander zarazene hľadí na jeho ruku.
Znovu sklopil zrak a zalapal po dychu, keď zbadal zdroj Lyssandrovho prekvapenia. Na Tomovej ruke pohrávali plamienky ohňa. Vyzeralo to, akoby vychádzali priamo zpod jeho pokožky, no on prekvapivo necítil žiadnu bolesť.
„Tvoja výnimočná schopnosť,“ ozval sa ženský hlas. Obaja pozreli na Keiko stojacu pri dverách, na tvárach zarazené výrazy. Tom znovu skúmal pohľadom svoju ruku, na ktorej plamienky nie-a nie prestať plápolať.
Uškrnul sa a zahľadel sa na Lyssandra. „Ešte si trúfaš?“
„Celkom podozrivé, že si dostal tú svoju schopnosť práve teraz, keď Bill odišiel.“
„Podozrivé je to tvoje neustále vystávanie pri oknách. Čakáš snáď Sebastiana?“ Tom sa cítil rozzúrený a sila prestupovala jeho pažami. Plamienky v jeho dlani sa zmenili na plamene, formujúce sa do ohnivej gule… s nenávistným pohľadom sa ju chystal hodiť po Lyssandrovi, keď vtom…
„Prestante!“ opäť sa obaja zarazene zahľadeli na Keiko. „Len pre vašu informáciu; Bill neodišiel dobrovoľne a určite nie sám.“
Zarazenie na ich tvárach sa ešte prehĺbilo.
„Bol tu Sebastian, čo to necítite?“ opäť ich prepaľovala tým svojím laserovým pohľadom.
V Tomovej tvári sa opäť objavil výraz zdesenia. „Musíme rýchlo ísť za nimi!“ rozbehol sa ku dverám, no v okamihu bol zastavený jej vysokým hlasom.
„Stoj predsa! Slnko je ešte príliš vysoko. Nemôžeme vyraziť skôr ako za hodinu.“
„To nie je pravda! Musíme ísť hneď teraz!“
„Nehodlám sa nechať spáliť na popol, len kvôli tvojej pochabosti*!“ poznamenala prísne a Tom nemal odvahu jej odporovať. Viac už nič nevravel. Nepýtal sa, kedy odišli, a ako ďaleko môžu byť? Ako sa to mohlo stať a ako je možné, že sa Bill nedokázal brániť?
Zúfalo skĺzol na stoličku. Tentokrát to bol on, kto hľadel z okna a čakal, kedy slnko zapadne, aby mohli vyjsť z tieňa tohto domčeka.
Dlho bolo ticho a nikto z nich nevyzeral, že ho bude chcieť prelomiť. Ale napokon to ticho pretrhla jemná chôdza Keiko-san. Odrazu sa objavila tesne vedľa Toma.
„Nechápem, ako sa to mohlo stať,“ nevýrazným hlasom, odpovedala na jeho nevyslovenú otázku. „V posledných dňoch je Sebastian nepochopiteľne silnejší. Jeho moc je takmer hmatateľná, keď je blízko. Keď je ale ďaleko, je natoľko vynaliezavý že… ja nedokážem zachytiť jeho stopu,“ Tom v jej hlase počul ľútosť.
Pristúpila k nemu bližšie a chladnou rukou ho pohladila po tvári. „Viem, ako sa teraz cítiš, ale neboj sa. Stihneme to včas,“ Tom mal chuť jej nato niečo povedať, ale aj on chápal, že sa mu len snaží pomôcť. Namiesto nahnevaného odseknutia k nej zdvihol oddaný pohľad. „Verím, že ho nájdete Keiko-sama,“ a opäť sklopil zrak k svojím rukám. „Čo to znamená? Ovládam teraz oheň?“
„Predpokladám, že omnoho viac. Si spútaný so živlami. To je… škoda, že tu nie je Bill, aby to videl. Dlho si na svoju schopnosť čakal a vyplatilo sa to. Nie je veľa upírov, ktorí by sa mohli pochváliť takýmito schopnosťami. Bol by na teba pyšný,“ Tom zaťal zuby. Hovorila to, akoby už bol Bill mŕtvy.
„Ako to funguje?“
„Musíš sa len sústrediť. Rýchlo sa to naučíš. Si šikovný,“ usmiala sa. Toma to prekvapilo. Ešte nikdy sa naňho neusmiala.
„Ja… ďakujem.“ Začul Lyssandrovo pohŕdavé odfrknutie a potom sa vytratil z kuchyne.
Tom zostal sedieť pri okne a cez škárku v závesoch pozoroval lesknúci sa sneh.
Čakanie sa mu zdalo nekonečné, slnko akoby sa mu vysmievalo, svojou žiarou, pred ktorou sa skrývali, a nemieniace dnes zapadnúť osvecovalo svet za oknom.
Kde je asi teraz Bill? A čo s ním je? Snažil sa nemyslieť na najhoršie, no nedokázal sa zbaviť tej doternej myšlienky, že už ho nikdy neuvidí. Dal by teraz čokoľvek zato, aby sem nikdy ani nešli, aby s nimi Sebastianov prípad nemal vôbec nič spoločné.
Niekde vo vnútri jeho hlavy počul mučivé kvílenie, ozývajúce sa celým jeho telom. Bez Billa sa cítil tak prázdny a mŕtvy. So zovretým hrdlom netrpezlivo rátal sekundy.
Zacítil sladko-železitú vôňu, keď Lyssander opäť vstúpil do miestnosti. Nepočul kroky, ale nezľakol sa, keď sa nad ním odzadu sklonil a strieborné pramienky jeho vlasov dopadli na Tomove plece.
„Ideme,“ zašepkal zamatovým hlasom.
„Kam?“ opýtal sa bez toho, aby sa zdvihol k belasým očiam.
„Hovorí ti niečo meno Riath?“
„Strážca hrobky.“
…
*** Pomaly otvoril oči. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, kde je. Na chrbte ho chladil kameň a okovy ho rezali na zápästiach. Visel prikovaný ku stene vo veľkej okrúhlej miestnosti. Keď sa zorientoval, spoznal v nej hrobku Najstarších a ich šesť sarkofágov pravidelne rozmiestnených po obvode. Jediný vstup do miestnosti bol otvor vedúci z úzkej chodbičky.
Ako sa sem dostal?
S hrôzou podvedome tušil, no nemienil si priznať, že by to mohla byť pravda, dokým ho nezbadal.
Sebastian podišiel k nemu, jeho šedé oči sa s potešením upierali na železné okovy na jeho rukách.
„Zdravím ťa,“ pozdravil ho svojím obvyklým úlisným tónom.
Billovou odpoveďou bol jeden veľmi škaredý pohľad.
„Vidím, že si nadšený, že tu môžeš byť. Zoznám sa s Najstaršími, prosím,“ svojou zdvorilosťou mu nepochybne pripomínal Lyssandra.
„Môžeš si ich nechať,“ odsekol Bill pohŕdavo.
„Ale, ale. Maj predsa trochu úcty. Sú to predsa tvoji… rodičia?“ uškľabil sa.
„Nie sú to moji rodičia. Nemám s nimi nič spoločné,“ znovu odsekol tichým hlasom. Čím viac sa preberal, tým unavenejšie sa cítil.
„Máš s nimi veľa spoločné. Určite by sa potešili, keby vedeli, že si tu. Zdatný Chronos, krutý Caius, vznešený Armand, strašný Fobos, mocný Iason, a ich milovaná Carmen. Nezabúdaj, sú to tvoji stvoritelia.“
„Sú to len okrídlené príšery.“
„Vidím, že by si ich najradšej videl mŕtvych. Ale ty si niekde hlboko vo vnútri rovnaký ako oni. Vieš to,“ znovu sa posmešne uškrnul. Bill nič nevravel.
Chvíľu bolo ticho, Sebastian sa usmiaval. „Nie je ti nepohodlne?“ Bill naňho len zazrel. „Čakal som, že sa budeš viac vzpierať. Preto tie okovy. Ale ako vidím, ty sa mi odporovať nechystáš. Je to vlastne lepšie. Vieš, mohol by si si ublížiť,“ a Bill sebou naštvane trhol, aby mu dokázal, že sa mýli. Hrdzavé železo sa mu zarylo pod kožu a po zápästí mu stekal pramienok krvi. Uprel na šarlátovú kvapôčku vydesený pohľad a v duchu prosil pre všetko na svete, nech si to Sebastian nevšimne.
„Hm, tvoja krv. Unikát.“
„Budeš ju chcieť použiť?“
„Použiť načo?“ opýtal sa provokatívne.
„Na prebudenie tých monštier.“
Sebastian spustil hrdelný smiech. „Ale tu sa nikto zobúdzať nechystá. Si tak naivný, Bill,“ naďalej sa pobavene usmieval. „Načo by som ich budil? Nemal by som z toho žiadny osoh*. Pre nás upírov by boli rovnako nebezpeční ako pre ľudí. Nemyslíš, že sú užitočnejší, keď spia?“
„Tak čo chceš urobiť?“
„Skutočne to chceš vedieť? Stanem sa vládcom.“
„To sú trochu silné slová nemyslíš?“
„Vôbec nie. Našiel som spôsob, ako z nich vysávať energiu. Sú dosť silní a s ich pomocou dokážem ovládnuť celý svet. Hádam si si nemyslel, že tvoj učiteľ je jediný, kto sa dokáže hrať s mágiou.“
„Ovládnuť svet? To neznie veľmi humánne,“ zaškľabil sa pre zmenu Bill. „Čo to má so mnou?“
„Hmm, si môj nepriateľ. Zaslúžiš si vidieť môj triumf. Navyše si zabil moju sestru. Mal by som chcieť pomstu, ale ja budem veľkorysý a dám ti na výber,“ pristúpil k Billovi bližšie, prstom zotrel kvapôčku z jeho zápästia. „Si silný. Bolo by mrhanie len tak ťa zabiť, Strážca. Oveľa výhodnejšie by pre mňa bolo, keby si sa pridal na moju stranu. Takže…“ naklonil sa až k jeho uchu a úlisným tónom šepkal: „Povedz, chceš sa stať mojím spoločníkom, William?“
„Nikdy!“
„Práve si si zvolil smrť.“
…
pochabosti – potrhlosti
osoh – užitek
autor: misi
betaread: Janule
a seš někde Wiliam! Chudák…a Tom spoutanej se živlama? mhm…to zní dobře…
Tak tohle se tváří vážně, vůbec, když vlastně v tuhle chvíli nevíme, jaká je dení doba v momentě, kdy se Bill probral v těch okovech. Jestli už je záchrana na cestě a nebo pořád čekají, až zapadne slunce. Je to k vzteku. Jak se to tomu Sebastianovi jenom povedlo? To ho spícího vytáhl Tomovi z postele? Každopádně se ale alespoň nechystá vzbudit ty v těch rakvích, což by mě mělo uklidňovat, ale nějak to nezabírá. Sebastian se začíná tvářit, jako pěknej šílenec a to jsem si ze začátku myslela, že s ním nebudou mít mnoho problémů, že vyřídit ho bude jednoduchý. To jsem se teda pěkně sekla. Ale chlapec se má na co těšit. Jen co se tam objeví Tom, tak ho spálí na hromádku popela a bude mít po srandě. 😀
Tak mě tak ještě napadá… tam je zmíněno, že Tomova schopnost spočívá v ovládání živlů a nejen přímo ohně. To znamená, že by měl mít ještě nějaké další trumfy v rukávě. :o)
Už se moc těším na pokračování, perfektně nám to graduje a já jsem fakt napnutá. ;o)