Hľadanie jeden druhého 16.

autor: Nena

Iba som hľadela ako odchádza. Pomaly som pozrela na chalanov.

„Takto som to určite nepovedala.“

„A ako? Oni sú takí neschopní, že im musím pomôcť cez svojho úžasného otecka?“ nevydržal Georg.

„A to som si na teba začínal zvykať,“ vyšlo z Toma.

„Až teraz mi došlo, prečo si sa zrazu začala okolo nás pohybovať. Si…“

„Nehovor nič, čo by ťa potom mohlo mrzieť!“ skočila som mu do reči.

Zvrtol sa a odišiel rovnakým smerom ako Erik.

„Georg!“ rozbehla som sa za ním. Chytila som ho za ruku.

„Daj mi pokoj!“

„Prosím, stoj!“ objala som ho nasilu. Chvíľu sa vzpieral, no potom prestal a opätoval ho, „nechcela som to takto. Mám vás rada. A teba obzvlášť. Nikdy by som ti neublížila. Si pre mňa všetko. Na začiatku to bolo naozaj len o jemnej pomoci. Ale už dávno nie. Všetko robíte sami. A teba milujem. Tak sa upokoj.“

„Nehovor, že si klesla až tak nízko,“ počula som za sebou Erika. Zas som sa otočila.

„Keď som klesla hlboko, chodila som s tebou. Tak vypadni!“

„Tak toto sa ma „dotklo“,“ smial sa.

„Nedotklo? Tak sa ťa dotknem ja, ak nezmizneš,“ pustil ma Georg.

„Neblázni. Nechaj to tak,“ chytila som ho.

„Počkaj,“ pozrel na mňa a potom späť na Erika, „sme podľa teba chudáci? Fajn…“ vytiahol z vrecka pozvánku na súťaž, o ktorej som chalanom hovorila, „príďte a uvidíme, kto je lepší. Nebude tam nič, len naše skladby. Uvidíme kto z koho.“

„Si smiešny. Nemáte ani najmenšiu šancu,“ pozrel na mňa, „no ak chceš vidieť, s akým chudákom chodíš, prosím. Aspoň sa ti otvoria oči.“

„Otvorili sa mi, keď ma konečne od teba zachránil,“ chytila som ho okolo pásu.

„Uvidíme sa ešte. Dementi,“ pozrel smerom k dverám, kde na nás hľadeli Bill, Tom a Gustav. Odišiel. Nadýchla som sa a vrátili sme sa k chalanom.

„Prepáčte. Urobila som urýchlene názory,“ ospravedlňovala som sa.

„To nevadí. Vidieť Erikov výraz, keď ho Georg vysmial tou pozvánkou, stálo za to,“ smial sa Bill.

„Ale máme problém. Ak nevyhráme, celá škola nás pochová vo výsmechu,“ povedal Tom.

„Nepochová, lebo budete lepší. A dokážete to sami. Už ani okom nepohnem,“ usmiala som sa.

„Dobre. A teraz na inú tému. Nechápem,“ ukázal na mňa a Georga.

„Čo nechápeš?“ pritúlila som sa ku Georgovi.

„Vy akože… spolu…“

„Chodíme,“ usmiala som sa.

„To ako dlho?“ stále bol mimo.

„Dosť dlho,“ smiala som sa.

„Toto nestrávim,“ hľadel na nás Tom.

„Fajn. Nestráv,“ vzala som dáždnik, rozprestrela ho a schovala nás za neho. Bozkávali sme sa.

O týždeň:

Bill:

„Dreli sme na to, tak sa upokoj. Lepšie to byť nemôže,“ dohováral mi Tom v izbe.

„Možno sme tu nahrávku mali ešte prerobiť.“

„Bill,“ povzdychol si a sadol si ku mne na posteľ. Chytil mi ruky,“ takto je Vergessene kinder najlepšia. Nemá zmysel ju prerobiť. A po druhé, už sme skladbu poslali. Neboj. Vyberú nás. A vyberú určite aj JOE a ešte len vtedy budeš mať dôvod na paniku.“

„Nie. Keď sa tam dostanú a my nie, to bude oveľa horšie, akoby nad nami vyhrali v súťaži.“

„Neboj,“ pritiahol si ma k sebe a ľahol som si do jeho náručia, „dopadne to dobre.“

Usmial som sa a pobozkal ho. Bolo to moje najkrajšie obdobie.

O týždeň:

Nena:

Sedela som za stolom a čítala knihu na skúšku, keď mi zazvonil mobil. Kamoš z otcovho štúdia.

„Ahoj, Thomas,“ zdvihla som a ďalej hľadela do knihy.

„Ahoj. Práve robíme súťaž a na prihláškach som videl prihlášky aj z vašej školy.“

„Áno, viem,“ zbystrela som a odvrátila sa od knihy, „dosť sa ich prihlásilo. Prešli nejakí?“

„Dve skupiny.“

„Aké?“ ľahla som si na posteľ.

„Asi ťa poteším. Je medzi nimi tvoj priateľ.“

„Počkať… ako vieš o Georgovi?“ moje náhle potešenie bolo neskutočné.

„Georgovi? Ja myslím Erika.“

Tak potešenie kleslo.

„Tak nič. A kto ešte okrem JOE prešiel?“

„Počkaj, hneď to nájdem,“ na chvíľu sa odmlčal, „tokio hotel.“

„Pane bože! Idem. Čaw,“ zložila som, hodila mobil, kde mi prišlo a utekala na chodbu. Trieskala som na Georgove dvere.

„Čo niekoho zabíjajú?“ vyšiel Gustav.

„Nie, nezabíjajú! Preboha!“ od radosti a skackania* som ho objala.

„No tak toto musí byť vážne. Georg modli sa, aby ti teraz neoznámila, že je tehotná.“

„Gustav!“ trepla som ho do ramena.

„Kto je tehotný?“ prišiel Georg.

„Nikto,“ skočila som na neho, „prešli ste medzi desiatku!“

skackať – hopsat