Hľadanie jeden druhého 15.

autor: Nena

Na druhý deň:

Vrátili sme sa do mojej izby. Pokračovali sme v bozkoch, keď nás vyrušilo klopanie. Otvorila som dvere.

„Ahoj, potrebujem s tebou hovoriť,“ vošiel Bill. Keď uvidel Georga zastal a otočil sa na mňa, „čo tu robíte?“

„My? Nič, debatujeme. Chcel si niečo?“ povedala som rozpačito.

„Myslím, že pôjdem,“ postavil sa Georg a odišiel.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Bill.

„Nie. Len hovor. Počúvam.“

„Fajn. Takže…“ usmial sa, „s Tomom máme konečne vzťah.“

„To akože… fakt?“ sadla som si na posteľ, „hovor a nič nevynechaj.“

A tak mi všetko porozprával. Uchvátene som na neho hľadela.

„No vidíš. Hovorila som ti, že sa to spraví. Ale aj tak by som sa s vami chcela porozprávať. O tom, čo sa vlastne medzi vami stalo.“

„To bude niečo ako terapia?“

„Ale nie. Len… vám chcem ešte viac pomôcť. Som rada, že to takto dopadlo,“ objala som ho ako som len mohla, „a snáď na mňa Tom prestane žiarliť.“

„Fajn. A keď už sme v takom kamarátskom objatí, odkedy to ťaháš s Georgom?“

„Čo?“ odtiahla som sa od neho.

„Čo čo? Ja tiež nie som slepý. Už asi piaty krát som vás takto načapal. A Georg prestal blbnúť.“

„K tomuto ti nemôžem nič povedať.“

„Ha! Takže mám pravdu!“ vybuchol smiechom.

„Prestaň! Nie!“ buchla som ho do ramena.

„Ale áno. A úprimne povedané, som rád. Hodíte sa k sebe. A hlavne po tom ako Georg dva roky kvôli tebe nespával.“

„“Ha ha“. Dobre poďme za Tomom,“ ťahala som ho k vedľajším dverám. Tom nám otvoril.

„Ahoj.“

Posadila som ich na posteľ a ja si sadla na stoličku pred nich.

„To pôsobí deprimujúco,“ nechápavo na mňa hľadel Tom.

„Takže… tipnem si, že na začiatku to u vás bolo super, pokiaľ si Tom nezačal naplno uvedomovať, čo vlastne robíte?“

„No… možno…“

„Áno,“ prikývol Bill.

„Takže… ty si sa bál,“ pozrela som na Toma, „a ty si mu to vyčítal,“ pozrela som na Billa, „viete, vo vzťahu je vždy dôležité, aby mali partneri rovnaké postoje a vo vzťahu rovnaký priestor. Niečo ako homeostáza lásky. Napríklad… je pár. Jeden u druhého veľmi často prespáva. A preto u neho pomaly zaberá aj miesto na veci, atď. Lenže nikdy nebude v pohode, keď ten druhý nemá rovnaký počet vecí u neho. U vás to bolo kvôli láske. Áno, síce Tom, Billa ľúbiš, lenže vôbec si to nedával najavo. Bál si sa. Okolia. Že čo sa stane, ak sa to dozvedia. Celkom logické otázky. Lenže… ty si ubližoval Billovi. On necítil, že má rovnaký priestor v tvojom srdci ako ty v jeho. A to je dôležité. Tá rovnováha. Snáď ju už neporušíte.“

Zastala som. Len na mňa bez slov pozerali.

„Vieš, že si presne definovala moje vnútro?“ odhodlal sa Bill.

„Myslím, že v budúcnosti od toho budem platená,“ smiala som sa.

„Ale nie. Teraz naozaj… vážne si presne opísala, čo sa stalo,“ pridal sa Tom.

„Od teba to znie priam božsky,“ smiala som sa, „a sľúbte mi jedno. Serte na zvyšok ľudí. Ste si veľmi blízky. A podľa toho, čo som všetko videla a počula, vám tí ľudia môžu ticho závidieť. Tak,“ postavila som sa, „idem. A správajte sa tu slušne,“ žmurkla som na nich a odišla vedľa.

O dva dni:

Vošli sme (ja, Georg, Gustav, Bill a Tom) do jedálne na raňajky*. Len čo sme vkročili, všetci na nás pozreli.

„Bojím sa vedieť, prečo na nás tak zízajú,“ povedal Gustav.

„Aj ja,“ priznala som.

„Poďte sem,“ zakýval nám Peter. Spolužiak, ktorý robil video chalanom. Došli sme k nemu a prisadli si, „takže dnes som dal video na internet. A myslím, že si ho stihla pozrieť dosť veľká časť školy.“

„Veď my sme ho ešte nevideli,“ povedal Tom.

„A? Aj tak je super,“ otvoril notebook, „pozerajte.“

Keď sme to video uvideli… nemala som slov. Bolo to ešte lepšie, ako som si predstavovala.

„Myslím, že sa niekto stal na škole hviezdou,“ usmiala som sa a pozrela na ľudí dookola. Bolo vidno, že o tom videu vedia. Chalani boli šťastím bez seba a objímali ma.

„Pokoj*. Veď to nič nebolo…“

„Je ľahké byť na výslní, keď ti tam niekto pomôže, však?“ počula som za nami. Otočila som sa. Samozrejme, že Erik.

„Vypadni, dobre?“

„Viete čo jediné je strašné? To, ako úboho ste urobili opak nášho videa,“ neprestal.

„Žiarliš?“ postavil sa predo mňa Georg.

„Prečo by som mal? Nesiahate nám ani po členky.“

„Daj mi zámienku udrieť ťa. Už dlho po tom túžim.“

„No tak, Georg,“ postavila som sa medzi nich.

„Priznajte si, že bez Neny by ste boli stále nič. A viete prečo vlastne je s vami? Raz som sa jej to spýtal, keď sme spolu ešte chodili. Povedala, že si nemôže pomôcť s jej povahou pomáhať tam, kde sa dá. A mala pravdu. Stačí ona a z núl ste „hviezdy“. Tak láskavo nehovorte o mne, že ju využívam. Vy robíte to isté. A ty,“ pozrel na mňa, „pokračuj vo svojej pomoci. Chudáci to potrebujú,“ otočil sa.

pokoj – klid