The Vampire Story 8.

autor: misi

Ráno ho zobudil šplechot vody, rozrážanej kolesami áut, preháňajúcich sa ulicami mesta.

Otvoril oči, bolo šero. Pozrel smerom ku oknu a zistil, že je ešte stále otvorené. Pozrel cezeň, avšak jediné, čo mohol vidieť, bolo okno susednej budovy, vďaka úzkej uličke, až prehnane blízko. O štebote vtákov, a čerstvom vzduchu sa tu dalo len snívať. Namiesto toho sa do miestnosti naháňal len smog práve zobudeného mesta a ulicami sa ozývali kroky stovky ľudí, vyhýbajúcich sa mlákam*, práve sa ponáhľajúc do práce.

Unavene si pretrel oči a až vtedy si uvedomil, že zrejme podľahol starým ľudským zvykom a predsalen načas zaspal.

Nič z toho mu však ani v najmenšom nemohlo pokaziť náladu, keď otočil hlavu a nosom sa zrazil s tým Billovým.

Srdce sa mu rýchlo rozbúchalo, aj keď si uvedomil, že Bill má zavreté oči a kľudne oddychuje.

Zadíval sa na jeho tvár, a konečne ho napadlo slovo presne sediace na jeho výraz, keď spí. Roztomilý.

Celkom potešený svojou rannou výhrou nad slovíčkami sa postavil a šiel konečne zavrieť okno. Rýchlo sa však vrátil k Billovi do vyhriatej postele.

Vlepil mu pusu na nos a tmavé oči s ešte odvčera rozmazanými líčidlami sa pomaly otvorili. Bill sa naňho žiarivo usmial.

„Nemusíš ani prehovoriť, a hneď viem, aká kombinácia osôb to bude dnes,“ uškrnul sa.

Bill trochu nechápavo nadvihol jedno obočie, potom si však zrejme spomenul na ich včerajší rozhovor a s očakávaním hľadel na Toma. „Dnes to bude kombinácia nevinnosti a zvodnosti.“

„Ďakujem, že si mi hneď poráne určil diagnózu,“ káravo naňho pozrel, no potom sa usmial.

„Mne sa to nezdá až také zlé,“ uškrnul sa a ďalej bez slova skúmal Billovu tvár. Skĺzol pohľadom na krk, ramená, ruky voľne spustené vedľa tela. Upútala ho malá jazvička na Billovom zápästí, ktorú si nikdy doteraz nevšimol.

Vzal jeho ruku do svojej, a začal prstom skúmavo prechádzať malý kúsok pokožky. Tá jazva vyzerala staro.

Zdvihol k Billovi spýtavý pohľad.

„Slnečné lúče. Jediné zranenie, ktoré ti na tele zanechá trvalé následky. Vždy mi pripomenie, aký som bol idiot, že som to vôbec skúšal,“ prejde prstom druhej ruky po malej tiahlej jazve.

Tom však nepúšťa jeho zápästie a zaujate prechádza prstami hore-dolu po jeho pokožke.

„Napadlo ma, prečo nie si studený?“

Bill sa zahihňal. „Mal by som byť?“

„No, upíri by mali byť studení. Teda, vo filmoch…“ zneistel.

Bill sa rozchechtal.

„Takže vo filmoch,“ preniesol dramaticky. „Vlastne máš pravdu. Bol som studený posledných dvesto rokov. Teraz som teplý.“

„To myslíš ako?“ zarazil sa Tom s nechápavým výrazom.

Bill sa ešte väčšmi rozchechtal.

„Nespomínal som to? Naše telo mení teplotu podľa pocitov. Zdá sa ti to, pretože si sa ma ešte nikdy nedotkol, keď som bol smutný, alebo nahnevaný. Keď som s tebou, nemôže byť moja pokožka studená. Naopak, rozpaľuješ ma,“ a nahodil zvodný úsmev, ktorému Tom takmer podľahol.

Spamätal sa.

„Ale ani na sebe som nikdy-…“

„Keď si rozrušený ty, zrejme si všímaš iné veci, ako zmenu teploty; nie?“

„Je to… zvláštne.“

„Občas je to užitočné. Hlavne pri boji to dokáže súpera zastrašiť.“

„Pri boji,“ zopakoval Tom potichu a zamyslene. „Povieš mi o tom niečo viac?“

„Možno inokedy.“

Tom sa na chvíľu zamyslel.

„Nikdy si mi nepripadal, ako hrozivý, zlý upír,“ prehovoril odrazu s vážnym pohľadom upretým na Billa.

Ten sa znovu rozosmeje. „Si roztomilý, keď trepeš blbosti,“ zhryzne si spodnú peru.

„Nie, to ty si roztomilý, keď spíš,“ opravil ho Tom s úsmevom a jeho oči boli nežné.

Bill sa len rozpačite pousmial a ďalej nič nevravel.

Tom si stále zblízka prezeral jeho tvár. Jeho snehobielu pokožku. Aj gejše by mu závideli, tak čistú, tak bledú pleť.

Pozastavil sa nad Billovým neprítomným výrazom.

„Na čo myslíš?“ opýtal sa ticho.

Bill pootvoril ústa k odpovedi, no potom si zhryzol peru a uhol pohľadom. „Na nič.“

„Neklam.“

„Nepoviem ti to, lebo si zase pomyslíš, že patrím do tej bandy úchylákov.“

„A nepatríš?“ pobavene nadvihol obočie. „Tak to by bola vážne škoda,“ provokatívne naňho pozrel, i keď jeho pohľad nebol ani spolovice tak prenikavý ako Billov.

„Vážne?“ Bill nahodil spiklenecký výraz a začal svoju ruku pomaly -tak, aby to Tom videl- posúvať dolu po prestieradle. Cieľ bol jasný.

Tom v očakávaní privrel oči, keď vtom ktosi zaklopal na dvere.

„Dobré ráno, Hrdličky,“ vstúpil Alan do miestnosti bez toho, aby mu to ktokoľvek dovolil.

Ako obvykle mu v najmenšom nevadilo, že ide v tú najnevhodnejšiu chvíľu, ba práve naopak, vyzeralo to, že si to užíva. Teda, čo je úžasné na tom, že niekomu vstupujete do súkromia a kazíte tak jeho šťastie…???

„Alan,“ zavrčal Bill so zaťatými zubami, šľahol jeho smerom jeden vražedný pohľad.

Ako zakaždým keď sa zjavil, boli príliš mimo nato, aby ho počuli prichádzať.

„Mrzí ma, že vyrušujem,“ no v jeho hlase nebola ani štipka ľútosti. „Slečna Keiko nás pozvala na čaj. O pol hodinu,“ uškrnul sa.

„Čaj? Teraz?“ vystrelil po ňom Tom nedôverčivý pohľad.

„Hádam, že v Japonsku majú teraz poobedie,“ prehlásil Bill pokojne.

Alan uznale pokýval hlavou. „Ale ona chystá akýsi čajový obrad či čo. To môžu prevádzať len vysoko postavení ľudia. Nezáleží na čase,“ doplnil ho.

„To by ma zaujímalo, odkiaľ toto máš?“ podozrievavo, s úškrnom sa naňho zahľadel Tom.

Alan zrozpačitel. „No… Strávil som noc rozhovorom so Sai a-…“

„Óó, takže rozhovorom. To muselo byť zaujímavé,“ nenechal si ujsť príležitosť doberať si ho.

„Asi už pôjdem. Tak, uvidíme sa za pol hodinu,“ a už ho nebolo.

„Pozdravuj Sai!“ skríkol za ním pobavene Tom a bol si istý, že to počul.

Obaja sa rozchechtali.

„Rob to častejšie,“ poznamenal Bill na konto Tomovej výstižnej poznámky.

„Kde sme to prestali?“

„Prepáč, ale ak sa máme za pol hodiny stretnúť s Keiko-san-…“

„Keiko-san?“ prerušil ho Tom.

„To je namiesto tej slečny. Je slušné ju tak oslovovať. Nespomínal som ti, že to bývala princezná?“

„Princezná? Eh, vážne?“

„Áno. Bývala v Japonsku, no po tom, čo sa z nej stala iná bytosť, musela utiecť z krajiny. Nie len preto, že jej ľudia by to nepochopili a isto by sa jej pokúšali zbaviť, ale hlavne sa bála svojho otca, ak by to zistil. Bola zahanbená a bol to pre ňu úder pod pás. Zinscenovala preto svoj únos a oni ju už nikdy nenašli. Utiekla so svojimi slúžkami Sai a Meyi až do Rakúska a potom sa presťahovala sem, do Švajčiarska.“

„Zaujímavé. Princezná si otvorila bordel,“ uškrnul sa Tom.

„Hotel,“ káravo naňho vzhliadol Bill. „Je nato háklivá,“ dodal už trochu miernejšie, s úsmevom.

„Takže Sai a Meyi sú tiež upírky,“ nebola to otázka, skôr konštatovanie, o ktorom sa presvedčil už včera.

„To je snáď jasné. Ona sama ich premenila,“ poznamenal Bill nezaujate.

Toma to ohromilo. „Takže ony tri sú… spolu?… ako my?“

„To sa nevie. Čo je isté, že princezná sa nikdy nevydala. Dosť to pomáha klebetám. Ale ak by som ja mal mať s niekým vzťah, nedelil by som sa oňho tak okato.“

„A ty snáď nemáš vzťah?“ vyčítavo nadvihol obočie.

Bill sa len uškrnul.

„Takže si pôjdeme vypiť čaj?“

„Zrejme áno,“ Bill sa postavil z postele a začal sa preháňať po miestnosti, neviditeľný ľudským okom. Ani Tom sa nesnažil zachytiť jeho pohyby.

Malátne zavrel oči. Zrejme si nedostatok odpočinku začína vyberať svoju daň.

Keď po pár minútach oči znovu otvoril, Bill už bol umytý a oblečené mal zatiaľ len rifle. Sedel na okraji postele niekde pri Tomových nohách a prehrabával sa vo svojom malom batôžku.

Tom ho chvíľu nezaujato pozoroval, potom sa začal rozhliadať po izbe. Včera si tu toho okrem postele a všadeprítomnej červenej farby -odtieňa tak krvavého, až to bolo iritujúce- veľa nevšimol.

V jednom rohu dve malé kreslá a stolík, v druhom veľká skriňa, a všade možne po miestnosti ďalšie menšie skrinky a poličky.

Zaujímalo by ho, čo v tých skriniach tak môže byť.

„Byť tebou, tak to radšej neskúmam. Nikdy nevieš, čo tam nájdeš. Hlavne na takomto mieste,“ usmial sa Bill, hlavu stále nezdvihol od batôžku. Začal si čosi pohmkávať.

Tomovi to prišlo zvláštne. Žeby si všimol, kam sa pozerá? Je k nemu predsa otočený chrbtom.

Bill pokrútil hlavou, odložil batôžtek, postavil sa a zamieril do kúpelne.

O chvíľu sa odtiaľ ozvalo otrávené: „Tom, nevidel si mi niekde opasok?“

„Nie,“ odpovedal a tiež sa konečne postavil z postele.

Začal sa obzerať po stenách, či niekde neuvidí hodiny, aby zistil, koľko má ešte času.

„Pätnásť minút,“ ozvalo sa z kúpeľne.

„Prosím?“ nechápavo skrivil tvár.

„Pýtal si sa na čas. Máme ešte pätnásť minút a musíme tam byť presne. Hodiny tam nie sú, ale na nočnom stolíku je malý budík,“ objasňoval mu Bill. „Mám ho,“ dodal a navliekajúc si opasok do nohavíc vyšiel z kúpeľne.

„Ale ja som sa nič nepýtal. Teda, nie nahlas,“ opäť po ňom nedôverčivo pozrel.

„Si si istý? Zdalo sa mi, že som ťa počul, ako sa pýtaš, koľko máš ešte času,“ zarazil sa Bill.

„Naozaj som tú otázku nevyslovil nahlas. Tým som si istý.“

„Robíš si zo mňa srandu?“

„Nie. Ty si robíš srandu zo mňa! To nie je fér! Tvrdil si predsa, že nedokážeš čítať myšlienky!“ ofučane* si založil ruky.

„Veď ani nedokážem. Teda… na čo teraz myslíš?“

„Na nič.“

„Tak na niečo mysli,“ prikázal mu a zavrel oči.

Tom sa sústredil, no skôr ako tú myšlienku stihol zastaviť, prebehlo mu hlavou, že by sa mal ísť poumývať a vydrhnúť si zuby, aby mu náhodou poránky nepáchlo z pusy.

Zatváril sa zničene, no Bill sa rozosmial.

„Myslel som, že budeš rozmýšľať nad niečím zmysluplnejším.“

„Toto je dosť dôležité,“ znovu sa ofučal, no vtom mu to došlo. „Ty si mi čítal myšlienky?“

„No… asi. Skús myslieť na nejakú farbu. Modrá,“ uhádol skôr, ako si Tom sám uvedomil, že si spomenul práve na túto farbu.

„Áno,“ hlesol prekvapene a Bill sa rozžiaril.

„To je super!“

„Nie, to teda nie je.“

„Akoto? Ja dokážem čítať myšlienky. To je veľmi užitočné. A ojedinelé,“ dodal hrdo.

„Sľúb mi… prisahaj, že to na mňa nebudeš používať.“

„Ale Tom-…“

„Nebudeš mi čítať myšlienky bez môjho vedomia,“ prerušil ho rázne.

„Tak dobre. Ale keby to bolo veľmi dôležité-…“

„Ani vtedy. Jedine, ak ti to sám dovolím.“

Bill zvážnel, všetko nadšenie z novej schopnosti z neho razom opadlo.

„V poriadku. Bude po tvojom.“

„Ďakujem,“ usmial sa Tom a vážnosť situácie zmizla.

„Máš už len osem minút,“ upozornil ho Bill a Tom okamžite vystrelil do kúpeľne…

Celou cestou dolu do čajovne, ktorú mohol Tom včera večer pozorovať, si Bill skúšal svoju novú schopnosť snáď na každom, koho stretli. Podchvíľou sa pohihňával a Tom sa ho zakaždým musel pýtať, čo je mu tak smiešne. Občas bolo naozaj absurdné, aké myšlienky ľuďom víria hlavami.

V čajovni ich už čakali Al a Keiko, obaja kľačiaci na vankúšikoch pri malom stolíku.

Zložili sa na zem vedľa Alana a mlčky sledovali, čo Slečna Keiko robí.

Všadeprítomné Sai a Meyi jej priniesli podnos s niekoľkými prázdnymi šáločkami, krčahom* s vodou, pár mištičkami a ploským malým čajníčkom.

Keiko vzala misku s vysušenými lístočkami a nasypala ich do čajníčka. Zaliala ich kúskom vody a premiešala. Vzala ďalšiu misku.

Tom ani tak nesledoval to čo robí, skôr si ju prezeral. Bola to jeho prvá príležitosť prezrieť si túto princeznú zblízka, pretože prvýkrát bola zaujatá svojou prácou natoľko, aby ho neprepaľovala laserovým pohľadom, až by mal pocit, že mu vidí priamo do žalúdka.

Zblízka nevyzerala až tak hrozivo. Vlastne bola veľmi mladá a pekná. Nemohla byť viac ako o tri roky staršia od Toma. Pôsobila nežne a krehko, no v jej tvári bolo aj tak stále niečo, čo u ľudí vzbudzovalo rešpekt a pocit autority.

Pozrel hore na Sai, ktorá stála za Slečnou Keiko. Jej urazenosť zo včera už zrejme vyprchala, keďže naňho nepatrne žmurkla. Tom si spomenul na jej poznámky k Billovi, na rozpačitého Ala a jediné, čo si mohol z toho celého vyvodiť, bolo jedno nepekné slovo na jej adresu…

Prestal sa zaoberať Sai, keď sa vedľa neho ozval Billov tichý chichot.

„Keby si vedel, čo si o tebe myslí,“ zašepkal mu Bill do ucha všehovoriacim tónom.

Pred Tomom sa objavila dymiaca šáločka. Do nosa mu udrela príjemná vôňa čaju.

Všetci pri stole sa navzájom uklonili a odpili si zo šáločiek. Bill neisto pozrel na Toma, no ten rozhodne zdvihol šáločku a odpil si.

Bill naňho prekvapene vyvalil oči.

„Ty už môžeš…???“

„Je to vinikajúce,“ pochválil čaj s úsmevom.

V skutočnosti to zas tak vinikajúco nechutilo, no bolo to celkom chutné, až nato, že ho to pálilo na jazyku. Aspoň už nemal pocit, že bude zvracať.

V tichosti vypili čaj a rovnako v tichosti Keiko poprosila Billa o krátky rozhovor. Bill prikývol a obaja zamierili do tmavej chodbičky pod schodmi.

Alan mu oznámil, že si ešte zdriemne, o čom Tom úprimne pochyboval po jeho hlúpych poznámkach k spánku upírov, ale neriešil to.

Začal sa obzerať a zamieril do tmavej kamennej chodbičky, kde zmizol Bill. Rozhodol sa ho tam počkať. V tlmenom svetle lampičiek mohol vidieť mnoho dverí, lemujúcich chodbu veľmi blízko pri sebe.

Nenapadalo ho, čo za nimi asi tak môže byť.

Z nudy sa začal prechádzať hore-dolu po chodbe a počúval ozvenu svojich krokov. Rozhodol sa zaostriť zmysly a počúval, o čom sa ľudia v dome rozprávajú.

Počul chichotanie slúžok, tiché oddychovanie spiacich hostí a zarazil sa, keď začul známy hlas patriaci Keiko.

„Ja viem, že ho chceš mať pri sebe, ale je to nebezpečné a on je neskúsený. Navyše, ak je tvoja teória správna, Sebastian sa ho znovu pokúsi zabiť. Si si vedomý tohto rizika?“

Ozvalo sa Billovo tiché povzdychnutie. „Je to rovnaké riziko pre nás všetkých.“

„Ale my nevieme, čoho je Sebastian schopný. Ak zaútočí, bude úplne neschopný brániť sa.“

„Naozaj sa oňho až tak bojíš, alebo sa ti zdá byť len zbytočnou príťažou? Nie, nemusíš odpovedať. Viem, že je to druhá možnosť. Pôjde s nami. Moje posledné slovo.“

A vtom z dverí len pár metrov od neho vyšiel Bill. Tváril sa vážne, no akonáhle spozoroval Toma, po tvári sa mu rozlial vrelý úsmev.

„Gratulujem k pokroku Tomi. Nečakal som, že sa ti to podarí tak rýchlo. Vidno, že silnieš,“ narážal na jeho prekvapenie s čajom.

„Rozprávali ste sa o mne?“

Bill sa zarazil. Z dverí za ním vyšla Keiko a bez jediného pohľadu na nich odkráčala preč.

„Možno ešte nie si pripravený na tak nebezpečnú a zložitú misiu, ale máš tu mňa.“

„Čo to znamená, že ťa mám?“

Bill sa znovu trochu zarazil.

„Že nedovolím, aby sa ti niečo stalo.“

„Nerozprávaj tak. Beztak sa cítim, ako malé bezbranné mimino. Nechcem, aby si ma ochraňoval. Zvládnem to sám.“

„Tomu verím, ale aj tak-…“

„Žiadne aj tak,“ celá atmosféra včerajšieho večera sa vytratila. Tom si uvedomil, že chodbou sa rozniesol chlad. Nebol to ten chlad, z ktorého je vám zima a naskakujú zimomriavky. Bol to akýsi chlad, ktorý vychádzal z jeho vnútra. Alebo sa mu to len zdalo? Dotkol sa svojej ruky a vzápätí zistil, že jeho pokožka je studená. Bill teda neklamal.

Opäť pozrel naňho. Tváril sa trochu nahnevane, no hlavne zarmútene. Musí mu to objasniť.

„Potrebujem mať pocit, že na tebe nie som závislý. Že dokážem žiť aj bez teba,“ šepol, no ozvena kamennej podlahy chodby jeho hlas zosilnila.

„Ja nechcem, aby si dokázal žiť bezomňa, ak ja už nedokážem žiť bez teba,“ v Billových očiach sa zračila úprimná ľútosť nad Tomovými slovami.

Chvíľu bolo ticho.

„Ak sa ma opäť pokúsi zabiť, nechcem byť odkázaný, na ochranu ostatných.“

„Ale ja ťa chcem ochraňovať,“ pípol Bill takmer nepočuteľne.

Tom pozrel do zeme. Opäť sa cítil previnilo, lebo videl, že Bill je smutný. Nechcel, aby kvôli nemu zase plakal. Nechcel odmietať jeho pomoc, lebo po včerajšku si bol vedomý toho, ako veľmi Billa potrebuje; no zároveň nevedel, ako mu vysvetliť, že sa cíti byť slabý a že ho to hnevá.

„Ty to nechápeš, Bill!“

„Ona nemala pravdu. Dokážeš sa ubrániť!“

„A čím prosím ťa? Veď ani nemám výnimočnú schopnosť,“ pohŕdavo odfrkol nad vlastnou bezmocnosťou.

„To príde časom.“

„A čo ak už bude neskoro?“

„Potom som tu ja.“

„A o to práve ide.“

Billovi sa do očí nahrnuli slzy. Všetka ta rozhodnosť, ktorou oplýval, keď vyšiel z dverí sa zmenila na zdrvujúcu neistotu. „Chceš odomňa odísť?“ slzy sa mu spustili po lícach, keď zažmurkal.

„Ani náhodou.“

„Tak prečo potom…? ak bol včerajšok pre teba rozlúčkou…“

Tom zmeravel*. Ako je možné, že si Bill toto myslí? Možno by teraz bolo predsa len lepšie, keby sa mu mohol pozrieť do hlavy a v jeho myšlienkach vyčítať všetko to, čo on sám slovami povedať nedokáže. Avšak takto neschopný vymyslieť dostatočnú odpoveď sa vrhol dopredu a celou svojou silou sa zavesil Billovi okolo krku. „Hlupáčik,“ šepol mu do ucha a silno ho objal.

Miestnosť, ktorú Slečna Keiko nazývala knižnicou či archívom, bola ohurujúca. Bola obrovská- nie, bola gigantická. Všade sa tiahli vysokánske regále plné hrubých kníh a zväzkov.

Toma by nikdy nenapadlo, že sa do tohto malého domčeka zmestí taká obrovská miestnosť.

Nevedel, čo nakoniec Keiko-san presvedčilo, aby im ukázala svoju zbierku, no teraz už chápal, prečo je na ňu tak háklivá. Všetko to musí byť veľmi staré a vzácne.

Chvíľu ohromene s otvorenými ústami zízal na regále a potom sa zhrozil.

„Toto všetko budeme musieť prehľadať?“

„Nie,“ uistil ho Bill a Tom si vydýchol. „Myslím, že bude stačiť, ak prehľadáme tieto dva rady,“ ukázal na dva asi pätnásťmetrové- o výške už ani nehovoriť- rady regálov, s nejakými zväzkami a spismi naukladanými na sebe.

„Čo? To nemyslíš vážne!“

„Neboj sa. Niektoré mená nie sú až tak typické, takže bude ľahšie ich nájsť.“

„Upokojil si ma,“ zahlásil s nádychom hystérie v tóne.

„Akoto, že sú tie záznamy u nej? To na matrike nechýbajú?“ spýtal sa asi o dve hodiny stojac na vysokom rebríku, v ruke listoval záznamom už asi piateho Kellenera.

„Na matrike sú len kópie. Originály sú na bezpečnejšom mieste.“

„V bordeli. Úžasné,“ zachechtal sa a skoro zletel z rebríka.

„V hoteli, Tom,“ upozornil ho Bill snáď už postýkrát.

Popravde sa mu z tej výšky robilo zle, a tak už asi tretíkrát zliezol dole, na chvíľu si odpočinúť.

Pozoroval Billovu dobrú náladu a jeho neustále podpásovky na Alana, keď čítal jeho myšlienky, a potom ich so smiechom nahlas vyslovoval. Bolo to naozaj trochu nefér, ale Alan si to zaslúžil a za Billov smiech to stálo.

Zaujímalo by ho, s akým známym upírom by mohla byť spojená jeho rodina, pretože jediné slávne upírske meno, ktoré poznal, bolo Draculla, a aj to považoval len za kreatívny výplod fantázie znudených ľudí.

„Bill, mám pár otázok.“

„Áno?“

„Ako by nám pomohlo, keby tí ľudia boli spolčení s upírmi?“

Veselá atmosféra v miestnosti zredla.

„Myslím, že jediné čo môže mať v pláne, je dostať sa k Najstarším.“

„K Najstarším? A to by bolo zlé?“

„Vieš, keď som ti rozprával o Najstarších, nepovedal som ti všetko. Povedal som ti síce ako vznikli, ale nie to, prečo,“ zamiešal sa do rozhovoru Alan.

„Ľudia vtedy mali viac výkladov toho, prečo tieto bytosti prišli na svet,“ vysvetľoval mu Bill. „Väčšinou to pripisovali Bohu. Jednou z nich bola povera, že ich zoslal, aby potrestali hriešnikov; iná zas vravela, že sú sluhami Diabla a kŕmia sa krvou nevinných, aby mu dodali silu a pomohli ovládnuť tento svet. Nech to už bolo akokoľvek, Sebastian sa nikdy netajil tým, že je naklonený prvej verzii.“

„Čo to ale znamená? Prečo by sa k nim chcel dostať? Ako?“

„Sebastian bol za života kňazom a dlho sa nemohol vyrovnať so skutočnosťou, že sa z neho stal upír. Potom však začal prehlasovať, že všetci ľudia, ktorí v tých časoch upírov prenasledovali, by mali za svoje besnenie byť potrestaní. Preňho boli a sú Najstarší rovnako svätí ako anjeli. Navyše nestávalo sa často aby ľudia chytili skutočného upíra. To bolo takmer nemožné. Vlastne vtedy kvôli krivým obvineniam a neexistujúcim dôkazom prišlo o život veľa nevinných,“ Bill sa na chvíľu odmlčal „Ak stále verí, že Najstarší potrestajú vinníkov, bude sa ich snažiť prebudiť. Už dávno som čakal, že niečo také bude chcieť spraviť. Zdá sa však, že až teraz prišiel na spôsob ako, a tie vraždy s tým budú určite súvisieť,“ znovu sa zadíval do záznamov. „Mám ďalšieho,“ a položil roztvorený spis na stôl, vedľa ďalších desiatich.

„Keby ich prebudil, oni by ho poslúchali?“

„Nie. A to je asi náš najväčší problém. Oni totižto neboli ako my.“

„Ako to myslíš?“

„Najstarší neboli civilizovaní. Nezapadali medzi ľudí tak, ako my. Boli to vlastne okrídlené beštie. Veľmi nebezpečné. Nesali krv po kúskoch, oni vraždili. Preto sa dnešní upíri rozhodli ich uspať a zapečatiť ich v hrobke. Keby sa prebudili po toľkých storočiach, boli by hladní a začali by zabíjať rovnako nekontrolovateľne, ako predtým. To si nemôžeme dovoliť. Nie v dnešnom svete,“ Bill si ustarostene povzdychol.

„Si si istý, že toto je jeho zámer?“

„Keď nájdeme predkov obetí, potvrdí sa nám to, alebo vyvráti.“

„Je ešte niečo, čo by som mal vedieť?“ obozretne sa opýtal a pevne sa zadíval Billovi do očí.

„A je ešte niečo, čo by si sa chcel spýtať?“ opätoval mu pevný pohľad.

„Nie.“

„Tak potom pokračujme v hľadaní poslednej rodiny.“

Keď povedal slovo „poslednej“, Tomovi stúpol adrenalín. Sú tak blízko.

Nestihol sa však ani postaviť a Alan k nim kráčal s posledným spisom.

„Mám to.“

„Výborne,“ zaradoval sa Bill a vzal mu spis z ruky. Položil ho na stôl k ostatným a chvíľku si ich sústredene prezeral.

„Nalistuj rodokmeň,“ poradil mu Alan stojaci na jednom z kresiel, aby mal lepší výhľad a Bill začal napäto listovať v záhadných záznamoch.

„Tak čo tam je?“ dožadoval sa Tom odpovedi, lebo ničomu z toho, čo tam bolo napísané, nerozumel.

Bill nalistoval stránku v poslednom zväzku a zarazil sa. Tom sa napäto otočil za šokovaným zheknutím Alana, ktorý sa bledý okamžite posadil.

„Čo si zistil? Čo tam je napísané?“ naliehal, no Bill akoby skamenel, pokožka ešte bledšia ako zvyčajne.

„Čakal som to,“ hlesol Bill tichým, roztraseným hlasom. Alan v kresle ešte väčšmi zalapal po dychu.

„Čo si čakal?“ snažil sa ho Tom popohnať s odpoveďou, nervózne sa pohupujúc na špičkách.

„Všetky obete smerujú k jednej rodine,“ odmlčal sa a napätie sa ešte vystupňovalo, „K mojej.“

Miestnosťou sa rozľahlo hrobové ticho…