The Vampire Story 7 (1/2)

autor: misi

tak na začiatok zdravím svojich verných aj neverných upírskych spoluúchyláčkov xD

Potom som sa zabávala u doktorky v čakárni, keďže som dostala dáku alergiu (tvrdím, že na prírodu)… mno a teda v miestnosti plnej bacilov si opäť nie som istá zmysluplnosťou… čo ak ma tam posadol nejaký zmutovaný twc vírus???(neskoro… neskoro) xD

P.S.: ďakujem za komentáre; dúfam, že si ich ešte užijem (nie že by som sa chystala umrieť, alebo čo) xD

Boli na cestách už dva dni vkuse a väčšinou sa zakrádali tmavými húštinami. Len občas odbočili do nejakého mesta, aby sa nasýtili.

Mierili až kamsi do Švajčiarska a Tom kompletne nechápal dve veci. Po prvé, prečo idú znovu pešo, a po druhé, prečo tam vlastne idú, keď mali ísť na sever.

Bill s Alom sa neustále dookola bavili o nejakých dôležitých knihách, kronikách, matričných záznamoch a akýchsi spisoch. Zrejme to však pre nich nebolo natoľko dôležité, aby Tomovi vysvetlili, o čo ide, teda opäť sa cítil ako hlupák, vždy keď sa tí dvaja o niečom začali baviť.

Ale to, čo v týchto dňoch bolo preňho podstatné, dokonca sa to snažilo zatieniť aj jeho túžbu po pomste, bola iná túžba.

Neustále pozoroval Billa. Jeho pohyby, jeho chôdzu, jeho pery, keď čokoľvek hovoril, aj to, ako sa mu podarilo všetko dvojzmyselne okomentovať s veľavýznamným pohľadom na Toma, ako sa naňho usmieval.

Začínal si uvedomovať, že sa stáva na ňom závislý. Neustále sa naňho musel pozerať. Je možné, že by to Bill vycítil, a preto sa správa tak zvláštne? Koniec-koncov, je predsalen telepat. Alebo sa mu to len zdá? Chýbajú mu tie noci. Bolo by možné, aby mal absťák? Žeby bol sex jeho droga? Zvykol si. Alebo je jeho droga Bill? Vlastne si už v poslednom čase čosi také nevie predstaviť s nikým iným. Prerastá mu to cez hlavu.

„Vieš vôbec, kam ideme? Nemienim tu kvôli tebe pobehovať v daždi,“ sťažoval sa Al, keď ich Bill zaviedol do nejakého mesta a už dosť dlho sa motali spleťami uličiek, ktoré snáď viedli na koniec sveta. Začalo pršať a všetci traja boli do nitky zmáčaní.

„Isteže viem. Presne tam,“ ukázal Bill prstom na budovu úplne na konci uličky, no aj tak výraznú všetkými tými načerveno žiariacimi svetielkami. V prvom okamihu mu to prišlo ako nepodarená vianočná výzdoba na konci jesene*, avšak hneď nato si uvedomil, kam skutočne mieria. BORDEL?!

Ak sa Bill chcel zabaviť… napadne ho, no zarazí sa v myšlienkach, keď očami skĺzne od farebných svetielok ku vchodu… stoja tam tri ženy. Vyzerajú ako Japonky a na sebe majú dobové kimoná s vyšívanými vzormi. Ta v strede má narozdiel od ostatných dvoch nad hlavou dáždnik, ony moknú. Líši sa od nich aj účesom, keďže dlhé vlasy jej spadajú dozadu a Tom tipuje, že siahajú až niekam po pás. Zvyšné dve ženy majú vlasy posplietané do zložitých účesov s dvoma ihlicami. Nevie, či majú, účes spevniť, alebo sú na okrasu. Všimne si výrazný make-up a hlavou mu prebehne – gejše?? – a po dvoch dňoch sa konečne začne zaujímať aj o niečo iné ako je Bill. Nie, že by po tých kráskach zatúžil, skôr ho zaujímalo, čo tu robia a prečo to vyzerá, že tie tri ženy s kamennými tvárami a pohľadom upreným do zeme, tu na nich čakajú… kým mu myšlienky zbesilo lietali hlavou, došli až úplne k vysvietenej budove.

Prostredná žena zdvihla hlavu a bez akéhokoľvek náznaku pocitov, pozerala sa ako sa jej Bill ukláňa. Následne zopakovala jeho pohyb a zvyšné dve sa uklonili tiež.

„Želám dobrý deň, slečna Keiko,“ pozdravil sa Bill až zvláštne formálne.

„Zdravím ťa, Will-…“ bola prerušená Billovym zakašľaním. „…Bill,“ opravila sa. Tomovi to prišlo divné. Prečo mu chcela povedať iným menom? Vie snáď o Billovi niečo, čo on nevie? Úprimne, nedivil by sa.

Potom pozrela na Ala s Tomom. Obaja na ňu vyjavene hľadeli a bolo vidieť, že sa stretávajú, poprvýkrát, pretože ani jeden sa jej neuklonil podľa zvykov.

„Kto sú tvoji priatelia?“ otočila sa a s malým dáždničkom zamierila dovnútra.

Bill počkal, kým vošla a nasledoval ju.

Tom neisto hľadel na nízke dvere a váhal, čo spraviť.

Začul chichot a zvyšné dve Japonky im pokynuli, aby vstúpili. Tom na ne neisto pozrel. Hlavou mu prebehlo, že vyzerajú ako dvojičky, keď vstupoval dovnútra a Al šiel za ním.

Tom sa poobzeral. Nevyzeralo to tu ako v bordeli (nie, že by niekedy v nejakom bol). Miestnosť v ktorej stáli bola veľká a priestranná a pripomínala halu spojenú s akousi čajovňou, kde dámy v kimonách, nalievali rôznym pánom čaj a ešte nápoj, ktorý bol výhradne japonský a dosť známy. Nie však natoľko, aby si spomenul na jeho názov.

„Toto je Alan a to je Tom, môj učeň,“ predstavil Bill tie dve čudá*, ktoré sa vyplašene obzerali okolo.

Slečna Keiko pozrela na Ala.

„Sú nevychovaní.“

Už zas?

„Nestihol som ich dopredu oboznámiť s naším cieľom. Nemohli sa pripraviť,“ zastal sa ich Bill, aj keď na Alovom vydesenom výraze to nič nezmenilo.

Čoho sa Alan tak desil Tom pochopil až vo chvíli, keď doňho Keiko zabodla svoj laserový pohľad a premerala si ho od hlavy po päty. Cítil sa zrazu tak malinký, že aj sušené hrozienko by popri ňom vyzeralo ako Godzilla.

„Zaujímavé,“ preniesla zamyslene a otočila sa späť na Billa.

„Prepáčte, ale čo je zaujímavé?“ ozval sa Tom nesmelo.

„Vaša podoba. Nikdy ste si to nevšimli?“

„Podoba?“ nechápavo pozrel na Billa, no žiadnu podobu nevidel. Bill predsa vypadal ako jeho presný opak.

„Máte rovnaké oči. Sai!“ okríkla jednu z tých dvoch Japoniek, ktorá mu vzala plášť a teraz nechtami zozadu prechádzala po jeho krku. Boli ostrejšie ako Billove. Trochu to škriabalo.

Dievča okamžite stiahlo ruku a hneď sklopilo zrak.

„Tak a teraz by si mi konečne mohol prezradiť, prečo si tu,“ otočila sa na Billa so spýtavým pohľadom.

„Už som vám predsa odkázal, že len návšteva,“ to znie podozrivo.

„Je síce pravda, že sme sa dlho nevideli,“ dievča za Tomovym chrbtom opäť zdvihlo ruku a dotklo sa jeho krku, „ale aj tak sa mi nechce veriť, že si prišiel len tak.“

„Nechcem byť nezdvorilý, ale máme za sebou dlhú cestu a radi by sme si odpočinuli,“ zatváril sa Bill trochu previnilo. To si tí dvaja nemôžu odpustiť tie formálnosti?

Ruka z Tomovho krku skĺzla po jeho chrbte a začala sa odzadu prebíjať pod jeho tričko. Keď ho začala hladiť po nahej pokožke, začínalo mu to byť celkom príjemne.

Bill sa pozrel jeho smerom a zrejme spozoroval to, čo Sai robí, pretože pod jeho vražedným pohľadom ruku stiahla. Tom sa zavrtel a polovyhrnuté tričko sa spustilo naspäť dolu.

„Mám ale problém. Čakala som len dvoch ľudí. Zostali mi voľné len dve izby. Ak pravdaže niektorý z vás nechce využiť služby môjho hotela,“ ako honosne nazvala toto miesto.

Tom ucítil Billov pohľad, a tak radšej stočil zrak ku schodom na poschodie, po ktorých si práve nejaký muž za ruku viedol mladé dievča. Tom zapochyboval o tom, že vôbec skončilo školu.

Billov dotieravý pohľad ho prinútil otočiť sa späť a stretnúť sa s jeho očami, keď prikyvoval, že dve izby postačia.

„Sai a Meyi vám ukážu izby.“

„Dobrú noc,“ pozdravili všetci traja zborovo a vybrali sa za ich sprievodkyňami.

Cestou hore schodmi Tom nemohol odtrhnúť zrak od Billovho pohupujúceho sa pozadia. Možno preto, že to bolo jediné, čo sa dalo na tomto slabo osvetlenom schodišti vidieť. Aj tak ním prebehol silný elektrický výboj zakaždým, keď na Billa pozrel.

Ocitli sa v dlhej širokej chodbe. Na podlahe bol bledý koberec a na stenách spolovice obložených drevom veľmi vkusne viseli obrazy. Tom sa zastavil, aby si pár prehliadol. Musel sa veľmi namáhať, aby mohol zachytiť aspoň obrysy malieb, pretože aj chodba bola len sporne osvetlená.

Po chvíľke sa rozbehol, aby dobehol skupinku, strácajúcu sa mu za tmavým rohom.

Alan sa od nich oddelil hneď na začiatku a Tom si jeho dvere pamätal podľa veľkej vázy, ktorá stála hneď oproti.

On s Billom boli vedení takmer až na koniec chodby.

„Dávno ste tu neboli. Rozmýšľali sme, či sem ešte niekedy prídete,“ prehovorila Meyi smerom k Billovi.

„Je mi to ľúto, dievčatá, ale neprišiel som sa baviť. V skutočnosti tu čosi hľadám,“ žmurkol na ne Bill.

„Škoda. Všimli sme si, že už máte spoločnosť.“

„Ja nie som jeho-…!!!“

„Pomohli by ste mi dostať sa do archívu Slečny Keiko?“ prerušil ho Bill.

Obe sa zhrozili. „Viem, aká je nato háklivá, ale predsa, je to veľmi dôležité,“ pokračoval, s oslnivým úsmevom.

„Pre vás, pane-…“

„Najmenej 100-krát som ti vravel, aby si mi vravela Bill, Meyi. Po tom všetkom sa tu formálnosti aj tak nehodia,“ Tom nevie, čo myslel tým všetkým, avšak pri zbožnom pohľade útlej Japonky má celkom dobrú predstavu.

„Sme k tvojím službám, Bill,“ zahlásila Sai, keď sa zastavili pri predposledných dverách a odomkla. Kľúč podala Billovi.

„Výborne. Tak to by ste mi mohli hneď pripraviť kúpeľ,“ a tým dvom sa rozžiarili očká, keď to začuli. Poslušne vcupkali do izby a Bill s Tomom ich nasledovali.

Tom sa rozhliadol. Ak si doteraz nebol istý, kde sa nachádzajú, teraz mu to bolo jasné. Všetko bolo zladené do tmavočervenej farby a posteľ bola snáď ešte väčšia ako tá Billova- a to už je čo povedať.

Posadil sa na jej okraj a sledoval, ako dve Japonky zmizli v kúpeľni, oddelenej od izby len akýmsi oblúkom.

„Ty si s nimi niečo mal?“ snažil sa o nezaujatý tón.

„Možno. Prečo?“

„Len tak,“ a ďalej sa obzeral po izbe, „Sú to gejše?“ rozprával čo najtichšie, aby ho nepočuli.

Bill sa rozosmial. „To by si ich teda potešil. Gejše nie sú štetky.“

„A ony sú?“ zadíval sa ku oblúku do kúpeľne, kde sa práve teraz spustila voda.

„Povedzme, že si nemôžu vyberať s kým pôjdu a s kým nie,“ odpovedal Bill vyhýbavo.

„Takže sú,“ zamyslel sa, „vyzerajú ako dvojičky,“ vyslovil svoje predchádzajúce myšlienky.

„To aj sú,“ znovu sa uchechtol Bill.

„Ty si spal s dvojičkami?“ opýtal sa udivene. Nebola v tom žiarlivosť, len čistá zvedavosť.

„To som nepovedal.“

„Ale vyzerá to tak.“

„A keby áno?“

„Nič sa tým nezmení.“

„Tak ti opakujem, možno,“ nastala chvíľa ticha, ktorú prerušoval len vzdialený hukot vody z kúpeľne.

Bill zavesil svoj malý batôžtek na roh postele, a provokatívne pozrel na Toma.

„Páči sa ti Sai?“ prešiel ku oknu a otvoril ho. Do izby sa nahrnul čerstvý vzduch, no zároveň aj chlad. Pribudol ďalší zvuk padajúcej vody, tentokrát z ulice.

„Prečo sa pýtaš?“ pozorne sledoval každý Billov pohyb.

„Videl som, čo robila. Nebránil si sa,“ poznamenal Bill a hlas sa mu trochu roztriasol.

„Ty by si sa bránil?“ Bill len mykol plecami*, otočil sa od okna.

Nachvíľu sa odmlčali.

„Sai v japončine znamená hriech,“ prehodil Bill ledabolo.

„Príznačné,“ vykrivil kútiky.

„Má šikovné ruky,“ rozvíjal Tom debatu, aby Billa naštval.

„To teda áno,“ preniesol Bill zamyslene.

Nebolo to práve to, čo Tom očakával, alebo chcel počuť. Trochu ho to zaskočilo. Takže predsalen áno.

„Správaš sa zvláštne,“ uprene hľadel na Billa, ktorý sa práve pohol od okna.

„To preto, že sa tak správaš ty.“

„Ako sa správam?“

„Chceš to naozaj počuť?“

„Iste.“

„Správaš sa ako totálny idiot,“ povedal pokojne, akoby ani z jeho úst nevychádzali slová, ktoré Tom počul.

„Ako to myslíš?“ vystrelilo Toma z postele.

„Tak ako som to povedal,“ nakukol do kúpeľne, potom sa znovu otočil na Toma s pevným pohľadom.

„Zas to robíš.“

„Čo také?“ zmyselne nadvihol jedno obočie.

„Provokuješ ma, Bill. Robíš to celý čas, odkedy som ti povedal, že budeme len priatelia. Prečo ma tak trápiš?“

„Ja ťa netrápim. Snažím sa ti pomôcť.“

„Snažíš sa ma dostať do hrobu,“ pristúpil ešte bližšie a rozprával ešte o niečo tichšie.

„Chcem, aby si si niečo uvedomil,“ Bill sa naklonil až úplne k nemu „My sme nikdy neboli len priatelia,“ zhryzol jeho ucho „Uvedomuješ si to?“

„Bill,“ precedil Tom pomedzi zuby, no aj tak sa jeho telo zachvelo pod nečakaným dotykom.

Bill sa od neho pomaly odtiahol.

„Ďakujem,“ povedal, a Tom zostal v pomykove*. Za čo?

Až potom si uvedomil, že to nepatrilo jemu, ale Sai a Meyi, ktoré stáli pod oblúkom a ticho ich pozorovali.

„Ešte nejaké prianie?“ opýtala sa Meyi a hodila na Toma spopod dlhých rias nepriateľský pohľad.

„Nie, zatiaľ môžete ísť,“ pokynul im Bill a ony s úklonom zamierili ku dverám.

„Keby niečo, vieš kde nás nájdeš,“ ešte vo dverách dodala trochu neochotne Sai a potom už obe definitívne zmizli a nechali ich v izbe samých.

„Správali sa čudne,“ Tom nechápavo hľadel na zavreté dvere.

„Ty by si sa na ich mieste správal ako, keby o tebe niekto prehlásil, že si štetka?“

„Ony to počuli?“

„Isteže. Zabudol si na naše vyvinuté zmysly? Okrem toho, ony vždy veľmi rady počúvajú.“

„Asi si odteraz dám pozor na ústa.“

„Pred nimi rozhodne,“ zahihňal sa Bill a venoval mu ešte jeden krátky pohľad, predtým, ako zamieril do kúpeľne.

Spálňou sa začala šíriť zmyselná vôňa olejov. Tom ležal na posteli a chcel premýšľať. Nemohol sa však sústrediť na nič iné, ako bola zmes tých krásnych vôní a zároveň pozorne načúval každému načľapkaniu, ktoré sa ozvalo, každé zahmkanie, keď si Bill tíško pospevoval.

„Tom?!“ ozvalo sa nečakane.

„Áno?!“

„Potrebujem umyť chrbát!“ nasadil Bill prosíkavý tón.

Tom mal na jazyku nejakú ostrú poznámku o Sai a Meyi, ale napokon sa predsa zdvihol a zamieril do kúpeľne.

Bill mu podal malú napenenú hubičku.

„Myslíš, že ti na toto skočím? Si priehľadný.“

„Ako veľmi?“

„Aj na tie dvojičky som ti hneď prišiel. „

„Aj tak to nie je tvoja vec. Au!“ mykol sa Bill, keď pri tých slovách Tom pritlačil na jeho chrbát a zanechal tam dlhý, červený pás.

„Robíš všetko preto, aby si ma provokoval.“

„Možno.“

„Boli dobré?“ odfrkol si pohŕdavo.

„Nie lepšie, ako ty,“ uškrnul sa Bill.

„Povedz mi pravdu; prečo sme skutočne tu?“

Bill bol chvíľu ticho. Vyzeralo to, že rozmýšľa nad odpoveďou.

„Keď si vtedy zasrandoval, že sa ťa Sebastian bojí, napadlo ma, čo ak je to pravda. Vysvetľovalo by to, prečo nezabije jedného-dvoch ľudí, ale vždy vyvraždí celú rodinu. Nevraždí len tak z rozmaru. Vyzerá to, že sa na to pripravuje, obete vopred sleduje a vždy si vyberá. Napadlo ma, že to možno robí preto, že ich potrebuje zneškodniť, že sú preňho možnou hrozbou. Zaujímalo by ma však čím. Ako mu môžu ublížiť?“

„Dobrá úvaha. To však nevysvetľuje, prečo sme tu,“ bezmyšlienkovite nechá skĺznuť svoju ruku po Billovom chrbte nižšie. Bill trhane vydýchne, privrie oči. Tom sa spamätá, ruku posunie späť na chrbát.

Bill sa znova zhlboka nadýchne a pokračuje: „Slečna Keiko vlastní staré matričné spisy a záznamy o rodokmeňoch.“

„Z celého sveta?“

„Z celého. Dávno si sa ma nedotýkal.“

„Ako nám tie záznamy pomôžu?“ prešiel Billovu poznámku bez komentára, aj keď si viac ako kedykoľvek predtým uvedomoval, aká je preňho Billova blízkosť príjemná.

„Myslím, že keď nájdeme predkov obetí, budeme vedieť viac. Mám tušenie, že to má čosi spoločné s ich krvou. Nakoniec, v tomto svete sa všetko točí okolo krvi,“ znovu trhane vydýchne, keď Tomova ruka opäť skĺzne dolu, tentoraz vedome.

„A okolo sexu,“ dodá Tom.

„Áno,“ pritaká.

„Ako by nás ich predkovia mohli priviesť k tomu, čo je vo veci?“

„Myslím… možno ich rodiny sú nejak prepojené s niektorým významným upírom. Popravde, tuším prečo to robí, ale nebudem ti nič hovoriť, kým si nie som istý.“

Tom mu hubičkou prešiel po krku, a zamieril nadol jeho hruďou.

Bill čakal, že sa zastaví niekde na podbrušku, no nespravil to. Zašiel rukou až úplne dole a hubičku pustil. Rukou obopol Billa, ten sa neudržal a pod návalom slasti sa zviezol dozadu, oprel sa o vaňu, rukami sa zachytil o jej okraje.

„Prečo-tak-zrazu?“ ťažko zo seba dostával, keď Tom začal pohybovať rukou.

„Nemôžem odolať,“ hlesol zastretým hlasom a uprene sledoval svoju ruku, pod vodou. Z jej hladiny už dávno zmizla všetka pena.

„Na to si prišiel až teraz?“ zakláňal hlavu dozadu a privieral oči.

„Vedel som to, už keď som sem vstúpil,“ uškrnul sa.

„Takže si sa rozhodol podľahnúť?“

„Možno, nachvíľu,“ naklonil sa k nemu a prisal sa na jeho pery. Zrýchlil pohyby rukou a Bill začal ticho vzdychať do jeho úst.

„Voda…“ Bill sa prestával ovládať, jedna jeho ruka s piskľavým zvukom skĺzla po okraji vane do vody „Voda je ešte teplá.“

„To je dobré,“ usmial sa Tom do jeho úst a následne sa od neho odtiahol. Stiahol aj ruku z jeho rozkroku a Bill ju okamžite nahradil svojou.

„Neponáhľaj sa bezo mňa,“ začal zo seba chvatne strhávať oblečenie.

„Dobre,“ hlesol Bill a zvoľnil pohyby svojej ruky.

„To čo robíme je choré,“ vstupoval do vody. Naozaj bola teplá, presne ako Bill povedal.

„Je to vzrušujúce. Švihni si, potrebujem ťa,“ šepkal Bill a stále zakláňal hlavu.

„Ja potrebujem teba,“ načiahol k Billovi ruky a ten sa nechal vytiahnuť do sedu.

Neváhal ani minútu a hneď sa posadil na Toma obkročmo, spojil ruky za jeho krkom a taktiež spojil ich pery…

betaread: Janule

jeseň – podzim

čudá – od slova čudný, neboli divný, česky asi „paka“ 😀

mykol plecami – trhnul rameny

v pomykove – v rozpacích