autor: Licona
Smiech a plač. Prvý bláznivý, druhý úpenlivý. Temnota. Strach. Tiene…
„Nie!“ skríkol som. Posadil som sa na posteli a prudko som dýchal. Nie, nie… on nie. Potriasol som hlavou, ale docielil som len to, že som všetko okolo ofŕkal potom, ktorý mi stekal po tvári.
Dvere sa náhle rozleteli. Mal som to čakať po tom výkriku, ale i tak ma trhlo.
„Zavolajte mi doktora,“ povedal som s námahou. Ako náhle som to vyslovil, opäť to prišlo. Prišli vlny, všetko rozmazané… vír, farby… výkriky…
„Doktor,“ podarilo sa mi precediť pomedzi zuby.
„Som tu, Bill,“ vskutku sedel pri mne, v očiach ustarostený výraz a vedľa seba mal sestru s injekciou.
„Videl som…“
„Kto?“
„Tom… asi v lese, ja ne…“
„To nič. Bude to v poriadku. Zariadim to,“ doktor pozrel na sestru a tá pristúpila ku mne.
„Ale viete, že niektoré moje vízie…“
„…sa skutočne stali, ja viem,“ dopovedal za mňa. Na tvári mal pochopenie. On jediný ma chápal. Vedel, kto som. Že som hrdina…
„Zariadim to,“ uistil ma znovu. Len som prikývol. Kývol sestre, potľapkal ma po ramene a odišiel.
„Tak, teraz to trochu zaštípe, Bill, ale ty to už poznáš, však,“ povedala a usmiala sa. Áno, poznal som to, až pridobre.
OOO
„Je to tu,“ povedal doktor a všetci v miestnosti akoby skameneli.
„Ale, John…“
„Ja viem, Jess,“ odsekol jej, ale hneď nato sa ospravedlňujúco usmial.
„Prepáč, som nervózny.“
„To my všetci.“
Chvíľu bolo ticho. Bolo počuť len tikot nástenných hodín. Žena v rohu miestnosti to napokon nevydržala.
„John, koho sa to týka tentokrát?“ hlas sa jej trochu triasol. Mala strach. Minule to malo čo dočinenia s jej kamarátkou. Teraz to mohla byť ona. Alebo Jess. Alebo…
„Týka sa to jeho brata, Toma.“
Blondínka v kúte si viditeľne oddýchla, čo vyvolalo pohoršujúce pohľady od všetkých prítomných.
„Nechcem ťa strašiť, ale uvedomuješ si percentuálnu…“
„Áno, ďakujem,“ povedal John a chladne pozrel na očividne vydesenú Jessicu. Potom prešiel pohľadom po všetkých prítomných. V jeho očiach bolo odhodlanie.
„Viete, čo máte robiť, však? Billa strážte,“ prikázal. Niekto sa srdečne zasmial. A John mu to vôbec nemal za zlé. Ani náhodou. „Ja zavolám Tomovi.“
OOO
Tma. Smiech a plač. Prvý bláznivý, druhý úpenlivý. Kroky, výkrik a bolesť…
„Tom, NIE!“
Všetko bolo ako dúha, meniaca sa, nestála, ale počkať… ona zmizla a znovu sa objavila. Zmatnela. Je hmotná. Môžem sa jej dotknúť, na dotyk je chladná. Moja ruka žiari. Je v dúhe. Nie, ja som dúha… Som niekde a nie som nikde. Rozpínavosť. Nestálosť. A ruky… ruky ma tisnú vpred…
Zjavil som sa uprostred lesa a hneď som začul kroky. Vedel som, že je to on. A vedel som aj, že toto už nie je vízia. Je to skutočnosť. Vietor mi ovieval tvár, cítil som vôňu lesa… a počul zvuky… zvuky noci. A ja ho teraz zachránim. Žiadny plač, žiadne výkriky… Tak, ako som zachránil tých predtým. Tých, čo boli v mojej hlave. A Tom… nikdy nedovolím, aby mu ublížili.
Blížil sa. Cítil som to. Bol som pripravený, že sa ma zľakne. Ľudia tak väčšinou reagovali. Neverili v moje vízie? Veď toľkokrát som dokázal, že boli pravdivé… Neverili, že ich môžem zachrániť? Že ja som ten jediný…
OOO
„Nedovolal som sa. Nedvíha to,“ povedal, keď mu Jess vbehla do zorného poľa. Stačilo sa na ňu len pozrieť a hneď vedel, čo sa stalo.
„Bol tam a zrazu…“
„Ja viem. Už som to párkrát zažil.“
„Ale to je strašné,“ zašepkala. Zastala vo dverách a vydesene na neho hľadela.
„Bože, ochraňuj ho… ochraňuj Toma… A vieš, čo je na tom najhoršie? On nikdy nevie, nikdy to nevie, že to spôsobuje on…“
OOO
„Nie, Bill, nie!“
Smiech, plač. Jeden bláznivý, druhý úpenlivý. Výkriky. Temnota…
Zakončil som tajomným hlasom a diabolsky som sa zasmial. Decká skríkli, ale hneď nato sa rozosmiali.
„Ty rozprávaš tie najlepšie príbehy na dobrú noc, strýko Tom,“ povedal Jon natešene.
„Nie že by sme sa báli alebo čo,“ dodal Chris a hodil vystrašený pohľad na svoje dvojča.
„To teda v žiadnom…“ Jon nedokončil, pretože v tej chvíli sa otvorili dvere. Obaja chlapáci vykríkli a schovali sa pod periny.
„Hej, asi by ste už mali ísť spať,“ povedal otecko a karhavo sa na mňa pozrel, keď dvojičky váhavo vystrčili hlavy spod perín.
„Dobrú noc,“ zaželal som im a s vidinou pekného čistenia žalúdka som sa pobral za Billom. Ten ešte na chvíľu zastal vo dverách.
„Čokoľvek, čo vám strýko Tom narozprával, je vymyslené, okej?“
„J-jasné oci,“ ozvali sa chlapci naraz. Len som sa zasmial a tentokrát som neprestal ani po pohľade, čo na mňa vrhlo moje dvojča. Zatvoril dvere a pokynul mi, aby som ho nasledoval do spálne. Žeby preskočil to čistenie žalúdka a hneď prešiel na príjemnejšie veci?
Posadil sa na posteľ a ja som sa posadil vedľa neho. Snažil som sa tváriť previnilo.
„Zase nebudú môcť zaspať,“ povedal a zamračene sa na mňa pozrel. Neodpovedal som.
„Tom, nerozprávaj im také strašidelné príbehy. A ešte o mne,“ uškrnul sa. Takže sa nehneval?
„Ty si ma počúval?“
Zasmial sa.
„Veľmi napínavý príbeh,“ povedal a pritom mi položil ruku na hruď. Pomaly mi vyhŕňal tričko. Zrýchlene som dýchal. Bill vedel, ako zmeniť dobrosrdečného strýčka Toma na vášnivého milenca Toma.
„Veľmi, veľmi napínavý príbeh,“ zopakoval a strhol ma do perín.
„Taký napínavý a strašidelný… naháňal mi strach.“
Teraz mi už vyzliekal nohavice.
„A vieš, čo je najlepšie na strach?“
autor: Licona
betaread: Janule
Ja uz myslela, ze je byl nejaky psychopat, blazinek roztomilej. Bylo to strasidelny
no hej chudáci děti..takhle je strašit..budou mít noční můry a půjdou do ložnice za strýčkem a otcem..a to co tam uviděj je přivede k další noční můře….no skvěle Tomane!
týjo, to je úžasnýý, se tady bojim jak něco, jak to dopadne, no ufff teda 😀
super!
perfektní konec!
bylo to fakt napínavý 🙂 užasny jako vždycky
Já myslela že Bill je psychopat a to jen Tom straší děti.