Follower

autor: Licona

Kráčal som po obrubníku. Ruky upažené, balancoval som na hrane. Bolo mi to však jedno. Urobil som ďalší krok a zvýskol som od radosti, keď sa mi podlomilo koleno a takmer som zletel do trávy. Nevyzerala nijak hrozivo – bola krásna, svieža zelená – ale nechcelo sa mi padať. Moje biele oblečenie na to nebolo vhodné. Avšak, prečo nie. Mohla by to byť zábava. Z hrdla mi vyletel veselý chichot. Keby ma teraz niekto videl, celkom určite by si pomyslel, že som blázon. A možno je to pravda.
Zastavil som a otočil som sa tak, aby predo mnou bola cesta a za mnou ten mäkký zelený koberec. Svet sa zastavil vo víre žiarivých farieb. Teda, klamem. Bol to skôr vír odtieňov sivej, veď kde by sa vzali žiarivé farby, keď sa už pomaly stmievalo. A po tom víre nasledovala prenikavá bolesť. Takže nakoniec ten zelený koberec nebol až tak mäkký. Možno to bola moja chyba – vždy som veci videl krajšie, ako v skutočnosti boli. Ale v tej tráve bolo predsa len príjemne. Bola mäkká, ale asi stačilo si do nej ľahnúť. Opäť som sa zasmial. S Trochou námahy som nadvihol ruky nad zem a dlaňami som prešiel po vrcholkoch stebiel. Šteklili, ale bolo to príjemné šteklenie. Celkom som zabudol na všetku bolesť, ktorá ma sužovala. Mal som príjemný pocit, veď som sa po tak dlhom čase dotýkal niečoho tak čistého, ako je príroda.

Spomenul som si, čo povedal Tom, keď som ho kedysi dávno nútil ľahnúť si do trávy pred naším domom. Povedal : „Čo ti šibe? Minule, keď sme boli rozbití, nám práve na tomto mieste druhýkrát prešiel ten chľast hrdlom.“ A keď som sa zasmial a odporoval mu, že to určite nebolo tam, a keby aj, dážď už to dávno zmyl, poťukal si na čelo a urobil ten jeho typický úškľabok, keď som sa zvalil do trávy.
„Poď sem, Tom. Je tu krásne.“
„Nie, ty blázonko,“ povedal a tvár sa mu zaraz rozžiarila nežnosťou. Kľakol si ku mne obzerajúc si zem, akoby čakal, že tam predsa len uvidí dávny obsah našich žalúdkov. Keď nič nezbadal, nahol sa ku mne a pohladkal ma po líci. Jeho oči hľadeli do mojich. Prsty na mojom líci sa na chvíľu zastavili a po malej prestávke pokračovali po svojej púti po mojej pokožke. Keď mi prešli po perách, neváhal som, otvoril som ústa a jemne som ich uväznil medzi zubami. Tom zhýkol a zasmial sa.
„Ty môj blázonko,“ opravil sa. Oslobodil svoje prsty a potom si ku mne predsa len ľahol. Chytil ma za boky a otočil ma na bok. Chvíľu sme si len tak hľadeli do očí. V tých jeho bola láska zmiešaná s túžbou. V mojich len číre šťastie z toho, čo mám. Čo už navždy bude moje.
Keby išiel teraz niekto okolo, zrejme by bol prekvapený. Priznávam, je to zvláštne vidieť odrasteného ale nesmierne chudého chlapa celého v bielom ležať v tráve s blaženým úsmevom na tvári. Možno by niekto dokonca zavolal do nemocnice, či sa im z oddelenia psychiatrie nestratil nejaký pacient. A hoci to nebolo moje oddelenie, mohlo by sa to rozšíriť a oni by zistili, že kdesi naozaj jeden pacient chýba. Dokonca celkom známy pacient. Povzdychol som si a na okamih sa na mojej tvári objavil zamračený výraz. Hneď však zmizol. Nie je čas na nič – najmä na starosti.
Ovial ma príjemný vetrík, šteklil ma po tvári, ako pred chvíľou stebielka na dlaniach. Bolo to ukľudňujúco podobné – čisté. Prírodné. Moje. Zadíval som sa na oblohu. Odkedy som tam ležal a spomínal, na oblohe sa objavilo pár hviezd. Tie priniesli ďalšie spomienky. Po lícach sa mi skotúľali slzy. Človek je zvláštny tvor – dokáže cítiť dva protikladné city zároveň. Mnou v tú chvíľu zmietal smútok aj radosť. Cez slzy som sa smial. Zachvátila ma triaška. A hoci sa ochladzovalo, nebola to triaška od zimy.
Natiahol som ruku dohora, akoby som sa chcel tých strieborných bodiek na oblohe dotknúť. Akoby som sa chcel dotknúť Toma.
„Ty si tu? Prišiel si…“ ozval sa hlas vedľa mňa. Ruka mi opäť klesla vedľa tela. Zbadal som, že nie som nikde inde, ako v našom starom dvore. Pomaly som otočil hlavu za tým hlasom a uvidel som to najkrajšie stvorenie, ktoré kedy chodilo po tomto svete.
„Tom…“ zašepkal som a môj ohromený výraz sa zmenil na úsmev.
„Vedel som, že prídeš. Chýbal si mi,“ Tomova nesmierne trblietavá slza dopadla na moju tvár – slza anjela. Natiahol ruku, aby mi ju zotrel, ale ja som ho zadržal. Nechal som ju voľne stiecť a jeho ruku som uväznil vo svojej.
„Aj ty si mi chýbal,“ povedal som a od dojatia mi vyhŕkli ďalšie slzy. Privrel som oči od slasti, keď sa Tomove pery dotkli mojich.
„Presne takto som si predstavoval nebo…“

autor: Licona
betaread: Janule