Posledné slová

autor: Dominika

„Nenávidím ťa!!! Už ma nikdy neuvidíš!!!“ … tieto slová som počul naposledy z jeho jemných úst.

,,Prepáč!! Ja som…“

“BUM!!!“ nestihol so dopovedať a rana dverami preťala hluk a krik v miestnosti… bolo ticho… po pár sekundách ďalšia rana, ale domových dverí…

,,To som nechcel!! Prečo som mu to povedal?? Nenávidím svoju chorobnú žiarlivosť!!“…

Bundu som nechal visieť doma a bežal som von za Billom, ktorý už mal nejaký ten náskok… vybehol som na ulicu, obzrel som sa, ale Bill nebol nikde… rozbehol som sa ani neviem kam… ako som bežal, rozmýšľal som, kam mohol Bill ísť… aaaaa, ten odporný škripot autobrzd a strašný buchot ma vyrušil z premýšľania, prudko som zastal, a pozeral, ako z poza rohu zdrhá auto… stál som ako obarený… predsa… predsa, to auto zrazilo človeka!! Malo celý krvavý predok!!… V stotine sekundy mi ako prvý napadol Bill!!…

„Haloo, prosiim, pomôžte mi!!“ započul som jemný krik o pomoc… PRE BOHA, VED TO JE BILL!!… Nikdy v živote som tak rýchlo nebežal, ako práve teraz v tejto chvíli…

„Billi, už bežím!“ vrieskal som cez celú ulicu… dobehol som na koniec ulice a zostal som stáť v šoku… nemohol som sa pohnúť, stál som ako prilepený…

„Pane bože!…“ zašepkal som trasľavým hlasom… Bill ležal na zemi v kaluži krvi, ktorá sa leskla pod svetlom, teraz už pokazenej pouličnej lampy, ktorá blikala, keďže auto nabralo aj ju… so strachom v očiach som sa za Billom rozbehol…

„Bill! BILL!! No tak, prebuď sa… Bill!!“…kľakol som si k nemu, položil si jeho hlavu na svoje kolená a hystericky kričal, aby sa prebudil… otvoril oči, tie nádherné hnedé oči…

„Tom… Tom, to… si to ty??“

„Áno, Billi, to som ja… ja, tvoj Tom… ako ti je??“

„Ja… prepáč, nemal som to…“

„Nie, nie, Bill, na tom teraz vôbec nezáleží predsa!!… No tak hovor, ako ti je? Čo ťa bolí??“

„Ja… j-ja… všetko ma bolí…“

„Okej, Billi, vydrž to, zavolám sanitku… len vydrž… Bill, prosím!!“

„Ja… už… ne-nevydržím… T-Tomi, prepáč, milujem ťa…“

„NIEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEE!!!!!! Bill, no tak!! Nie!! Nie, toto mi nerob, no tak vstavaj, otvor oči, prosím, Bill, nieee!!…“

Vydýchol svoje posledne slova… hlava mu oťažela, zošmykla sa z mojich kolien, no oči stále otvorené, stále hladiace do tých mojich… ten prázdny pohľad… nie, to nemôže byť pravda… stiekla mi prvá slza… druhá, tretia… zovrel som brata v pevnom objatí, a plakal… spomínal… premietal si posledne slová… okamihy… všetko pekné, čo sme spolu prežili…

Je ráno… prebúdzam sa…

„Tak predsa len, bol to zlý sen!!“…s úsmevom sa natiahnem, prevalím na druhý bok… ale… tam len vidím prázdnu polku postele a na nočnom stolíku len Billovu fotku a pri nej horiacu sviečku…

Nie… nebol to sen…

autor: Dominka
betaread: Janule