To Elect

autor: Licona

Uvedomujem si mnohé nedokonalosti tejto poviedky. Uvítam aj kritické komentáre.

PS – Písané v hlbokej depresii… Licona

Poznáte ten pocit, keď na niečo neustále myslíte? Chcete na to nemyslieť, ale za chvíľu sa opäť pristihnete, že vám myšlienky zablúdia opäť tým smerom? Máte pocit, že ste nasadli do vlaku a práve idete cez tmavý tunel a netušíte, či z neho váš vlak ešte niekedy vyjde?

Ja som sa práve takto cítil. Nikdy predtým som nemal takýto pocit – akoby som nad svojím životom nemal absolútne žiadnu moc. Akoby som padal. Alebo bol v tmavom tuneli…

Vietor mi rozvieval vlasy. Nebol to však príjemný pocit. Vietor bol chladný, prenikal mi cez bundu až na kožu. Telom mi prebehla triaška. Pokúsil som sa nemyslieť na zimu. Bolo to ľahké. V poslednej dobe bolo ľahké zabudnúť na všetko okrem toho, na čo som chcel zabudnúť najviac. Na jeho tvár…

Zadíval som sa do diaľky. Krvavočervené lúče slnka zalievali mohutné skaly, ktoré sa týčili do neba, akoby sa ho chceli dotknúť. Ja som to však už nevidel. Díval som sa ďalej ako na horizont. Díval som sa do minulosti. A so spomienkami sa mi opäť začali vynárať tváre. Jedna milovaná a jedna nenávidená. Tvár môjho brata Toma a tvár jeho priateľky Jess. Jedna tvár lemovaná dredami a druhá dlhými hebkými blonďatými vlasmi. Pamätal som si ten pocit, keď som tie vlasy držal. Potiahol som jej ich, zajačala. Ten jakot bol ako balzam na moju dušu. Vtedy. A teplá krv stekajúca po mojich rukách bola ako rieka, ktorá odnášala všetok smútok, ktorý som cítil. Ale aj to sa zmenilo. Keby som len bol vedel, že ju miluje… keby som to tak bol vtedy vedel, nič z toho by sa nestalo a ja by som sa necítil, akoby som stratil časť svojej duše. Alebo celú. Ktovie, možno, keby mnou teraz niekto pohrkal, cítil by, že vo mne nie je nič. Že moje telo je len prázdna škrupina. Len obal. Moja duša odletela spolu s Tomovou. Tak prečo som to ešte neukončil?

Možno som dúfal, že všetko raz pominie. Že sa raz zobudím a zistím, že neležím v spacáku uprostred temného lesa plného hrôzostrašných zvukov, ale v mäkkej posteli a nado mnou sa skláňa Tom s tým jeho večným úsmevom na perách a s tanierom plným voňavých palaciniek. A na chvíľu som tú vôňu skutočne zacítil. Na tvári sa mi rozlial úsmev. Zrazu som si uvedomil, kde som. Skaliská mali tmavšiu farbu, ako keď som tam prišiel. Podo mnou tiekol potôčik a ligotal sa ako diamant. Okolité lesy, ktoré by mi v dávnych časoch naháňali strach, boli prenádherné. Vietor naháňal zlaté lístie – bolo isté, kto nakoniec vyhrá.

„Scotty!“ zakričal som. Ozval sa štekot a ten môj biely chlpáč takmer zakopol o svoje vlastné laby, čo sa tak ponáhľal.

„Scotty, kľud,“ povedal som mu, keď do mňa narazil a takmer sme obaja spadli cez zráz. To by bola hlúpa smrť – po tom všetkom, čím sme spolu prešli.

„Poď, pôjdeme. Už bude tma, musíme si nájsť nejaké miesto na spánok.“

Zakýval chvostom, akoby mi rozumel. Nešiel však dvakrát nadšene. Vedel som, že les sa mu nepáči. Ale nemali sme na výber. Buď väzenie pre mňa a útulok pre Scottyho, alebo les.

Scotty, jediný tvor, ktorý mi rozumie. Zacítil som vďačnosť. Takže možno mi kúsok duše nakoniec zostal. Ešte raz som sa pozrel do hĺbky na tečúcu vodu. Možno som mal skočiť. Veď čo ma v živote ešte čakalo? Opäť sa mi vynorila Tomova tvár. Usmievala sa. Aj napriek tomu, čo som spôsobil. K čomu som ho dohnal. Zrazu sa jeho úsmev vytratil a nahradila ho zlosť a smútok.

Musím trpieť za svoje hriechy. Ale dokedy to vydržím? Spáchal som ich toľko, môže to trvať veky…

Povzdychol som si a vybral som sa za Scottym. Možno treba dúfať, že raz už bude dobre. Niekedy nám nič iné nezostáva. Bez dúfania by sme neboli ľuďmi. A vždy je dôvod, prečo žiť. Len kvôli životu samotnému. Alebo kvôli každodenným maličkostiam. Pozrel som na Scottyho a na krásu jesene. A aj napriek smútku a neistote som to vedel… Vedel som, že spolu to zvládneme.

autor: Licona
betaread: Janule