Diablov strážny anjel 10.

autor: Nena
betaread: Janule

Nena až prestala variť a tiež to pozorovala so mnou.
„Waw. Teba museli vážne milovať.“
„No áno. Môžeš to radšej vypnúť?“ poprosil som. Urobila tak a snažil som sa svoje citové rozpoloženie upokojiť.
„Neboj… pôjdeme na pohreb a všetko sa dá doporiadku. Len vydrž ešte dnes a zajtra je pohreb.“
„Stále to opakuješ, ale neverím tomu, lebo Tom ťa nebude počúvať, ak si si ešte neuvedomila.“
„Ale bude. Ja mám svoje zbrane. Ale musíš mi pomôcť. Prvý zážitok aký si pamätáš s Tomom je?“
Zahľadel som sa jej do očí a uvažoval. Čo to asi je?
„Mali sme 5 a rodičia Toma presťahovali do samostatnej izby. Aby sme si zvykali na súkromie. Sedel som prvýkrát vo svojej izbe len s jednou posteľou, sám som hľadel z okna, a sám som zapol telku. Už tam nebol Tom, aby ma hneval, aby mi bral veci, aby po mne ziapal. Toto mi už vtedy letelo hlavou,“ po smútku ma premohla neskutočná radosť pri týchto spomienkach, „dovtedy sme sa v izbe bili, ale neskutočne mi to len po hodine chýbalo. Preto som vyšiel z izby a hľadel na dvere oproti, kde bola nalepená Tomova vtedy škaredá kresba,“ rozosmial som sa, „telo si nakreslil len ako paličky,“ všimol som si ako Nena sedí, pozorne počúva a usmieva sa ako ja, „no a opatrne som otvoril dvere.

On sedel rovnako na posteli ako ja v izbe oproti a hľadel na okno. Spýtal som sa ho, či ide do záhrady. Otočil sa a rozbehli sme sa tam. Pochopili sme, že aj keď sme dostali už oddelené izby, neoddelili sme sa my. Ale potom prišiel večer. Už sme spali, keď nás prebudil krik zdola. Mama a otec sa hádali. V tom období to začalo medzi nimi škrípať. Len som si zakrýval uši vankúšom, keď som zbadal, že sa otvorili dvere. Vošiel Tom.
„Neznášam keď sa hádajú,“ pošepkal mi so svojim mackom v ruke. Odkryl som paplón a ľahol si vedľa mňa. Vtedy sa to dalo. Mali sme možno tretinu terajšej výšky a šírky. Každopádne sme takto spali, kým sa naši nerozviedli. Inak sa to nedalo. Nad ránom, kým nás prišla mama zobudiť, sa Tom vrátil do svojej postele.“
Zasnenie z jej pohľadu zmizlo hneď, keď som prestal hovoriť. Ako keď lúsknete.
„Ty si si nikdy neuvedomil, že to je niečo viac ako bratské pochopenie?“
„Vnútorne to podľa mňa bolo už dlho, ale nejak som si to neuvedomoval správne. S Tomom sme hovorili, že máme taký vzťah preto, lebo sme dvojičky. Ale po tom, čo mi povedal v ten deň, čo som umrel, sa moje pravé city dostali na povrch a začali sa totálne miešať. Nič som nevnímal, len som…“ zlomil sa mi hlas, „chcel vykričať, že cítim to isté.“
„To je také krásne,“ naplnili sa jej oči slzami.
„Žeby si už zahodila tú svoju tvrdú masku?“ aspoň doberať si ju ma bavilo.
„Prestaň, dobre? Ja srším dobrom. Len na to nevyzerám.“
„Prehovorila Satanistka a Špiritistka.“
„Satanistka nie som, počúvam len ich hudbu. To je niečo iné,“ vyviedla ma z „omylu“.
„Jaj,“ tajne som sa usmieval.

Na druhý deň:
Kráčali sme chodníkom, no ozývali sa len Nenine opätky. Bola „nezvyčajne“ celá v čiernom s korzetom, dlhými nohavicami a kabátom až po zem. Začínal som si na ňu zvykať. Na parkovisku pred domom smútku sa pomaly nedalo prechádzať, toľko áut tam bolo. Celkovo toľko ľudí.
„Meškáme,“ pripomenul som jej.
„Viem! Mal by si ma upokojovať a nie to zhoršovať,“ hysterčila. Zastala pred dverami domu smútku a dvakrát sa nadýchla.
„To bude dobre. Prinajhoršom ťa pošlú na psychiatriu vo zvieracej kazajke.“
„Chápeš významu slova upokojiť?!“ naštvane skoro vykríkla. Radšej som zmĺkol. Po chvíli sa odhodlala a vošla dnu. Ja s ňou.
Bola to veľká miestnosť s kopou lavíc po stranách, potiahnutých červenou látkou. V strede sa tiahla cesta rovno dopredu k rakve. Videl som sa tam. Už z diaľky som videl aký som bledý… mŕtvo bledý.
„Dúfam že aj ja zažijem takýto pohľad,“ počul som Nenu vedľa. Prebodol som ju pohľadom a našiel Toma. Sedel úplne vpredu, po lícach mu tiekli slzy a hľadel na moje bezvládne telo.
Vedľa neho sedeli rodičia. Moje srdce sa ako keby zmenilo na špongiu, ktorá sa sťahuje stále viac a viac.
Tom sa postavil s ružou v ruke a podišiel k telu.
„Chcem počuť čo hovorí! Rýchlo choď bližšie!“ súril som Nenu. Nenápadne, čo najtichšie, sa priblížila a ja som došiel k Tomovi. Chytil mi ruku.
„Studený a bez života. Taký opak teba,“ odmlčal sa a utrel si slzy, „si to jediné, čo ma napĺňa. Áno si! Lebo aj keď nežiješ, ja som s tebou a ty so mnou. Nás nemôže rozdeliť ani smrť. A vieš prečo? Zabijem sa. Dnes. Po všetkom tomto cirkuse. Falošní ľudia, ktorí smútia… nikdy ťa nepoznali! Nikdy ťa neľúbili! Nikdy ťa nechápali,“ vzlykol, „Nena mala pravdu. Nemal som sa takto správať. Už nebudem. Budem s tebou. Síce neviem, čo nasleduje po smrti, ale si tam ty. A to jediné rozhoduje o mojej existencii. Nehanbím sa za to. Milujem ťa.“
Pohladkal ma po líci s úsmevom a položil vedľa mňa ružu. Vrátil sa na svoje miesto a chytil mamu za ruku, ktorá sa očividne ledva držala na nohách.
Cez slzy som sa usmial a chytil si líce, kde ma Tom pohladkal. Bolo to niečo neskutočné. Síce ma pohladkal na tele a ja som bol duch, ktorý to pozoroval, aj tak to pre mňa znamenalo niečo neskutočné. Stiahnuté srdce začalo akoby biť a radosť, ktorú som pocítil, sa nedala porovnať s ničím. Ani tá sláva, fanúšičky na celom svete a prepych, sa nedalo porovnať s týmto.
Stále som si držal líce a hľadel na jeho dokonalosť.
„Aj ja ťa milujem,“ usmial som sa.

autor: Nena