autor: Nena
betaread: Janule
betaread: Janule
„Tom?“ vyšiel som z izby a zaklopal na jeho dvere. Potom som vošiel.
„No?“ stopol dvd čo pozeral. Ležal rozvalene na posteli a pozrel na mňa.
„Pamätáš sa ako som ti hovoril to o Georgovi?“ spýtal som sa a sadol si k nemu.
„Že tvoja zvedavosť nemá hraníc?“
„Joj!,“ buchol som ho do ramena a usmial sa, „to je čisto kamarátska starosť.“
„A ja mám kozy,“ povedal ironicky a musel som sa smiať. I keď si zo mňa robil srandu, nemohol som sa na neho hnevať. Mal som ho veľmi rád svojim spôsobom. Nikto to nikdy nechápal. A my s Tomom sme to len cítili. Také… vzájomné duchovné prepojenie? Možno. Ale vedel som, že bez neho by sa mi žilo strašne ťažko. Zahľadel som sa mu do očí. Áno. Mal ich rovnaké ako ja. Ale pri tom som nemohol odtrhnúť pohľad. Zvláštne.
„Náhodou sa o neho bojím. Volal som ho na našu party a odmietol. Lebo má niečo na práci, čo nám povedať nechce. A tak som ťa chcel poprosiť či ho dnes budeš so mnou sledovať,“ zahľadel som si na čierne nechty na rukách.
„Tebe preskočilo?“ jemne zvýšil hlas.
„Nie,“ vrátil som na neho pohľad, „pozri, ak nám to tají, má na to dôvod.“
„No veď!“ neveriacky na mňa hľadel.
„Ja idem!“ naštvane som sa postavil a chcel ísť preč, no chytil ma za ruku. Hneď ma pustil, keď som nešiel preč.
„Určite ťa zbadá pri tvojej „nenápadnosti“,“ podotkol.
„Ja som nenápadný!“ hnevali ma jeho slová.
„Hneď ťa zbadá. A okrem toho, čím ho chceš sledovať? Svojím BMW? Kriste… sám to nezvládneš.“
„Mám to brať ako súhlas s tým, že pôjdeš so mnou?“ zasvietili mi v očiach hviezdičky.
„Možno…“
„Yes!“ usmial som sa.
„Iba ak ma budeš počúvať,“ dal podmienku.
„Ja ťa vždy počúvam.“
„Že som si za skoro 19 rokov nevšimol,“ zasa podpichol. Hnevali ma tie jeho poznámky na moju adresu. Ale ja som robil presne to isté. A hnevalo ma, ako aj jeho, keď si nás ten druhý doberal. Zasa sa objavoval syndróm dvojičiek. Strašné.
„Fajn. O siedmej pred domom,“ dohodol som, išiel sa prezliecť a na terasu nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Mal som výhľad na našu dedinu. Hľadel som na budovu oproti a uvažoval o tom, čo som cítil, keď som sedel pri Tomovi. Ten jeho pohľad… vždy sa mi zdal zvláštny. Ale teraz to bolo intenzívnejšie. On zmenil pohľad? Alebo u mňa sa pocity zintenzívneli? Oprel som sa o zábradlie a povzdychol si. To asi bude súčasť nášho nepochopeného dvojičkovského spojenia. Snáď.
Moje myšlienky zahnal až zvuk motorky. Spozornel som. Rovno pred naším domom prefrčala čierna Suzuki. Až som za ňou otočil hlavu. Motorka bola celá čierna a aj osoba na nej mala čierne oblečenie. Úplne to splývalo.
„Dýchaš čerstvý vzduch?“ vošiel ku mne Tom. Otočil som sa.
„No hej. Má tu niekto Suzuki motorku?“
„Myslíš tú čo práve išla? Neviem o tom. Ale divné tuna v zapadákove.“
„To hej,“ hľadel som za ňou
„Gordon nás posiela do obchodu,“ vysvetlil Tom načo prišiel.
„Ale prv si musím dať linky a make up a vlasy a vieš…“ rozmýšľal som.
„Dávam ti pol hodiny,“ pozrel na mňa vážnym pohľadom a zmizol dnu. Ešte raz som si povzdychol a išiel sa pripraviť.
Zastal som pred zrkadlom a kúpeľni a pozeral na seba. Skutočne sa podobám na Toma… veľmi. Hľadel som si do očí. No nepociťoval som to čo z Tomových. Prešiel som si prstom po pere… aj pery mal trochu inšie. Menej plné oproti mne. Nie však až tak viditeľne, ale ja som to rokmi porovnávaním zistil asi v ôsmych rokoch.
„Bill, kontroluj sa,“ pošepkal som si a vzal do ruky ceruzku. Make up som nechcel, a tak som si dal len linky. Vlasy som mal od včerajšieho žehlenia ešte podstatne rovné, tak som si ich len prečesal a uhladil s gelom.
„Na Loitsche som až príliš dobrý,“ povedal som svojmu odrazu v zrkadle a s úsmevom zamieril do izby. Otvoril som dvere do malej miestnosti, asi 3×3 metre, kde som si urobil pred dvoma rokmi šatník. Pôvodne celá moja izba bolo podkrovie s malou komorou (teraz ten spomínaný šatník), ale vyhovovalo mi to.
Otáčal som sa medzi vešiakmi a policami a nevedel čo si mám vybrať. Tak som zatvoril oči a poslepiačky vytiahol čierne tričko Satan a čierne nohavice so zipsami po stranách. Obliekol som sa, potom ešte natiahol boty a už som utekal dole.
„Meškáš tri minúty,“ podotkol Tom a otvoril dvere.
„Ja viem. Hviezdy vždy nakoniec. Prečo asi vždy idem na koncerte na pódium posledný?“
„Len sa neroztop, ty star,“ pohŕdavo na mňa vybafol. Radšej som to nechal tak a nasadil si slnečné okuliare. Nechcel som vzbudzovať pozornosť, i keď povedzme si úprimne, všetci sa za mnou a Tomom otáčali.
Došli sme až k obchodu, jediným potravinám v Loitsche a na parkovisku som zbadal známu motorku.
„To je tá motorka,“ povedal som Tomovi.
„A čím ťa tak fascinuje?“ spýtal sa s jemným úškrnom.
„Neviem. Poďme dnu,“ rýchlo som ho tam ťahal. Vošli sme, vzal som košík a zašli za prvý regál.
„Máme kúpiť strúhanku a múku,“ oznámil Tom a ja som sa stále obzeral, kto tu bude mať čierne kožené oblečenie.
„Mám,“ započul som Toma a vtedy som zbadal, čo som hľadal. Stiahol som Toma za vežu s plechovkami. Opatrne som vykukol. Stála tam medzi vodami. Mala čierne kožené oblečenie, čierne linky okolo očí, čierne dlhé vlasy až po pás a bielu pleť.
„Ten motorkár je baba?“ spýtal sa Tom.
„Zrejme áno,“ hľadel som na ňu.
autor: Nena
