autor: Licona
betaread: Janule
betaread: Janule
Myslím, že zvláštnejšiu poviedku som nikdy v živote nenapísala.
Venované človeku, ktorý vždy podával to najlepšie pivo a najlepšiu kofolu, pretože ich vždy podával s úsmevom.
Písané za neustáleho hrania tejto pesničky. Komentáre potešia.
Venované človeku, ktorý vždy podával to najlepšie pivo a najlepšiu kofolu, pretože ich vždy podával s úsmevom.
Písané za neustáleho hrania tejto pesničky. Komentáre potešia.
Sedel v autobuse, čelo opreté o teplé sklo. Vonku boli už týždeň tridsaťstupňové horúčavy a hoci sa už deň chýlil ku koncu, v autobuse stále vládla neznesiteľná horúčava.
Kvapka potu mu stiekla po dokonale hladkej a bledej pokožke, tentokrát bez make-upu, pretože ten v tieto dni vôbec nedržal.
Bill si vydýchol a sklo sa jeho dychom nepatrne zarosilo. Za chvíľu sa clona, ktorá zakrývala Billovi výhľad vonku, rozplynula a jemu sa zase naskytol pohľad na oblaky, ktoré celou cestou obdivoval a ktoré mu aspoň na chvíľu pomohli zabudnúť na všetko, aj na to, čo ho čaká na konci cesty, na ktorú sa vybral.
Boli dokonale pravidelné, pripomínajúce púšť na nebi, akurát táto púšť nemala farbu piesku, ale farbu ohnivých plameňov požiaru, ktorý akoby kdesi nad tou podivnou púšťou horel. Bill z oblakov nemohol spustiť oči a tak si vôbec nevšimol, že už hodnú chvíľu stoja.
„… je to smutné, ale je pravidlom, že väčšinou si to odnesú nevinní,“ ozvalo sa na sedadle za Billom a tie slová ho trochu vrátili do reality.
„Máte pravdu,“ odpovedal nejaký mužský hlas žene, ktorá predchádzajúce slová predniesla.
„Určite nejaký nezodpovedný mladý vodič. Neviem, prečo dávajú povolenie riadiť vozidlo už tak mladým ľuďom. Havária spôsobená ľahkomyseľnosťou, povedala by som.“
Bill odvrátil zrak od mrakov a pozrel sa na opačnú stranu. Stáli na frekventovanej križovatke. Pred nimi stál policajt, ktorý sa snažil urobiť poriadok v tom chaose, ktorý tam nastal. Napravo od policajta stáli dve nabúrané autá, sanitka a hasičské auto. Havária vyzerala hrozivo, hasiči sa práve pomocou kliešťov pokúšali vyprostiť vodiča spoza volantu. Billovi sa stiahol žalúdok a mal pocit, že sa povracia. Snažil sa pohľadom opäť vrátiť na mraky, ale keď sa ta pozrel, ich farba mu už nepripomínala tajomný požiar, ale krv, ktorá dnes na tomto mieste pretiekla. Ktorá tu pretekala často. A najhoršie na tom bolo, že to bola práve tá križovatka. Križovatka, na ktorej nedávno prišiel o človeka, ktorého mal moc rád. Takmer sa rozplakal.
Pred očami mu prebehla scéna, ako to asi vyzeralo tam, na tom istom mieste, presne pred mesiacom. Dialo sa určite niečo podobné ako teraz. A určite sa v autobuse, ktorý práve vtedy prechádzal okolo, viedli podobné reči. Zaťal ruky v päste, keď si pomyslel, že niekto takto súdil jemu milého človeka, že niekto bez akéhokoľvek dôkazu vyriekol niečo podobné.
„Ach, tak to už na svete chodí. Určite to spôsobil ten v červenom aute, aha, pozrite,“ povedal muž a Bill mal náhle chuť sa otočiť a tomu pánovi jednu vraziť. Alebo prinajmenšom na neho nakričať. Veď vôbec nevie, čo sa tam stalo, ako môže súdiť?!
A zrazu mu prišlo zo všetkých tých ľudí, ktorí na to bez ostychu zízali, zle. Odvrátil zrak a opäť sa zahľadel na nebo. Snažil sa nemyslieť na nič, len pozorovať tie pokojné oblaky, ktoré nadobúdali čoraz krvavejšiu farbu, ako slnko zapadalo za obzor. Pokúšal sa nemyslieť na človeka, kvôli ktorému preplakal toľko nocí a nemyslieť ani na to, čo ho v najbližších chvíľach čaká.
Po chvíli sa autobus pohol – policajt im mával, nech prejdú na druhú stranu križovatky. Bill sa teraz díval pred seba a kútikom oka videl ľudí, ako sa ešte aj za križovatkou obzerajú za seba, aby stihli ešte aspoň pár okamihov z toho predstavenia, aspoň pár, aby mali doma o čom rozprávať. Bill sa nakoniec obzrel tiež, nie však, že by bol zvedavý, ale preto, aby k tomu miestu poslal svoju myšlienku : „Zachránia ťa, neboj, len to vydrž, preboha, len to vydrž.“ Jeho kamarát totiž také šťastie nemal…
ooo
Zbadal ho hneď, ako vystúpil z autobusu. Ovial ho čerstvý vetrík. Bolo príjemné byť opäť na čerstvom vzduchu. Bill si pomyslel, že od zajtra, až dokým neprestanú tie kruté horúčavy, bude vychádzať z domu len po siedmej. A rozhodne nebude jazdiť autobusom.
„Ahoj, Bill,“ Tom sa na brata nesmelo usmial, urobil krok dopredu, akoby sa ho chystal objať, ale zarazil sa a ten nezvyčajný pohyb sa snažil zamaskovať nejakým podivným tancom akoby na privítanie brata. A hoci Billovi bolo skôr doplaču, musel sa zasmiať.
Tom, očividne spokojný sám so sebou, sa usmial tiež. Viditeľne mu odľahlo. V poslednej dobe sa s Billom trochu bál stretávať. Chvíľu bolo ticho a okolo nich prúdili vystupujúci ľudia a nad ich hlavami sa pomaly stmievalo.
Bill sa dlho vyhýbal bratovmu pohľadu, ale v hlave mu stále prúdili dve myšlienky. Jednu z nich sa rozhodol povedať nahlas.
„Chýbal si mi, bráško. Stále mi moc chýbaš.“
Tom sa mu zahľadel do očí a pristúpil k nemu bližšie. Chcel niečo povedať, pravdepodobne niečo v tom zmysle, že takto je to pre oboch určite lepšie, i keď teraz je to ešte ťažšie, kvôli tomu, čo sa stalo, ale nepovedal nič. Namiesto toho odhodil zábrany a brata objal tak, že z neho takmer vytlačil dušu.
„Aj ty mi chýbaš, preto som sa s tebou chcel stretnúť. Chcem s tebou niečo prebrať.“
Bill sa od brata odtiahol, z oka si pred tým nenápadne utrel slzu a zvedavo povytiahol obočie.
„Potom,“ povedal Tom jednoducho a už Billa viedol po ulici smerom k veľkej žltej budove.
ooo
Keď tu bol Bill s Tomom naposledy, všetko bolo iné. Bill si to uvedomil hneď, ako prekročili prah baru.
Bar za pultom síce stále svietil namodro, steny mali stále tú istú žltú farbu práve vyliahnutých kuriatok a pri väčšine stolov sedeli známi ľudia a niektorí im na pozdrav dokonca kývli, ale nikto z ľudí sa doširoka neusmial, ako by to spravil každý z nich ešte pred mesiacom. Dôvodom bolo to, že tu už mesiac neboli. Neboli s nimi vtedy, keď sa tu spoločne smútilo. Mali síce vlastné problémy, ale ospravedlňovalo ich to? Toma najviac zamrazil pohľad na ich kamaráta Roba, ktorý sa na nich pozeral rovnako kamenným pohľadom ako ostatní. Potom sa všetci vrátili k svojim pivám a dvojičky si nevšímali, pokračovali v rozhovoroch, akoby ich nik neprerušil.
Bill si na stene všimol nástenku, ktorá tu pred mesiacom nebola. Bola jedným z dôkazov zmien, ktoré sa za ten mesiac udiali. Pozrel na Toma a zbadal, že aj on sa na ňu pozerá. Obom do očí vyhŕkli slzy, keď sa k nástenke priblížili. Stiahlo sa im hrdlo od úzkosti a srdce od ľútosti.
Bol tam on – ich kamarát, smejúci sa, chytajúci ryby, mrkajúci do fotoaparátu spoza pultu…
„Vieš, chcel som sa ťa spýtať, či by si sa ku mne opäť neprisťahoval,“ zašepkal Tom stále sa dívajúc na tie fotky vysokého mladého muža, ktorého mali obaja tak radi, ale s ktorým sa predsa neprišli rozlúčiť, na pohrebe boli, ale neboli tu, nesmútili s ostatnými, „myslím, že by sme spolu opäť bývali, ako… ako bratia.“
Obrátil pohľad na Billa, ktorý prehltol hrču, ktorá sa mu vytvorila a prikývol na súhlas.
„Myslím… myslím, že by som to mohol zvládnuť. Však vieš,“ povedal Bill a Tom prikývol. Absolútne si rozumeli.
„Áno, zvládneme to, obaja, neboj sa, Bill. Opäť sa budeme rozprávať dlho do noci, budeme si hovoriť úplne všetko, budeme tu jeden pre druhého, budeme sa spoločne radovať a spoločne smútiť,“ Tomovi po líci skĺzla slza.
Bill prikývol. „Áno, to mi bude stačiť. Určite. Bude to ako… predtým ako sme…“ nedopovedal, pretože ho zastavil príval sĺz, ale Tom pochopil, čo chce povedať.
„Chýbajú mi tie časy. Predtým, ako sa to všetko pokazilo. Najprv Andreas, a potom…“
„Aj mne, Tom. Aj mne.“
„A možno, po čase, by sme mohli začať…“
„…odznova,“ dokončil za Toma neisto Bill, akoby neveril vlastným ušiam, že skutočne počuli správne.
Tom bol prekvapený, že s tým začal on sám, ale kým sa s Billom nestretol, naplno si neuvedomil, ako mu brat chýbal. A keď hovoril o tom, že by mohli spolu bývať ako predtým, ako bratia, ako keby medzi nimi nikdy nič viac nebolo, pocítil v hrudi prudkú bolesť.
„Áno, možno po čase,“ prisvedčil Tom. Potom obaja s Billom vykročili k nástenke. Hrozne ich mrzelo, že sa na nej nepodieľali. Neurobili pre kamaráta nič, vôbec nič…
„Hej, chlapci,“ ozval sa hlas za nimi a keď sa otočili, zbadali Roba, s ktorým často vyvádzali v škole. Bol tam vtedy aj Andy. Andy – ich najlepší kamarát. Ten, ktorý sa tak rád smial, ktorý ich podporoval, keď sa stali slávnymi a ktorý im bol oporou, aj keď ich sláva pominula. Andy, mladý barman, ktorý raz v piatok odišiel z práce za priateľkou, ale nikdy k nej nedorazil…
„Možno by ste mohli tiež pripojiť nejakú jeho fotografiu,“ povedal Rob vážne a kývol hlavou, akoby chcel sám sebe prisvedčiť, „myslím, že by to chcel,“ pokračoval, krátko sa usmial a išiel si sadnúť opäť k stolu, od ktorého vstal.
::Pred mesiacom::
„Čaau, Andy,“ zakričal k pultu Tom, keď s Billom vstúpili do baru, do ktorého tak radi chodievali.
„Čaute chlapci,“ Andy ich pozdravil s nepredstieranou radosťou. Odvšadiaľ sa ozývali pozdravy a pozývanie k stolom, ale dvojičky zamierili k prázdnemu stolu v rohu, kde sa k nim onedlho pridal aj Andy, Rob a Niko.
„Už som si myslel, že neprídete,“ zasmial sa Andy a zložil na stôl svoju zásteru. Pohľadom ešte zaletel k baru, či nemá svojmu parťákovi s niečím pomôcť, ale pri pulte nik nestál, chvíľu bude pokoj a on sa môže venovať svojim najlepším kamarátom.
„Čo nového?“ spýtal sa Bill a pod stolom nenápadne presunul ruku na bratovo stehno. Andymu to neušlo, šibalsky na nich žmurkol, až Bill sčervenal a chystal sa dať ruku z Tomovho stehna preč, ale Tom ho zadržal a ústami mu naznačil : „Však to je len Andy, on si predsa všimne všetko. Nik iný nič nezbadal.“
Bill sa zaškeril a rukou provokačne zašiel trochu vyššie. Andy náhle vybuchol do smiechu.
„Máš… máš vidieť, a-ako sa tváriš,“ povedal pomedzi smiech Tomovi. Ten sa len zaškeril, ale pri pohľade na šúľajúceho sa Andreasa a spokojne sa tváriaceho Billa, sa neudržal a rozosmial sa aj on. Bolo im všetkým tak dobre. Mali jeden druhého.
„Andy, máš niekoho na linke,“ ozvalo sa za nimi. Andy si utrel slzy smiechu a vstal zo stoličky. Keď sa vrátil, na tvári mal nahnevaný výraz.
„Jessica má zase problémy,“ povedal na vysvetlenie. Jessica bola Andyho priateľka, ktorá považovala deň za zbytočný, ak sa do ničoho nenamočila.
„Za chvíľu prídem, tak tu nehnevajte,“ žmurkol na dvojičky a tie sa šibalsky pozreli na seba. Andyho výraz na tvári trochu zmäkol. Naklonil sa k Billovi a zašepkal : „Ste spolu strašne zlatí. Vidno, že ste spolu šťastní.“
Tom to začul, naklonil sa bližšie k nim a povedal : „A budeme šťastní až naveky.“ Pod stolom stisol Billovu ruku, akoby na spečatenie dohody.
„Nie, nie, iba do smrti,“ ešte raz mrkol a potom sa obrátil na Roba : „Vezmeš to tu na chvíľu za mňa? Prídem za chvíľu.“
„Jasné Andy,“ prisvedčil Rob.
Billa sa v tom momente zmocnil nejasný zlý pocit.
„Dávaj si pozor, Andy,“ zakričal za kamarátom.
Andy sa len rozosmial a odišiel v ústrety svojmu osudu…
Nikdy si nemôžme byť istí, či toto nie je náš posledný šťastný deň… Jedno však isté je – spomienky na všetko dobré zostanú navždy …
autor: Licona
moc hezký…..ze začátku sem si myslela že tam kde byla ta bouračka předtím umřel Tomi, ale naštěstí ne, ikdyž Andyho je taky škoda:(…. zjistila sem že ve slovenštině se mi čte hůř což je jasný, ale vždycky se na to tak soustředim, že zapomenu co sem to čtla o řádek výš:D
Ahojky. V pátek 4.7. se v Brně koná demonsraz fanoušků Tokio Hotel. Sraz je ve 14:00 před hlavním nádražím. Více info na http://www.tokio-akce.blog.cz. Rozesílej to prosím dál, ať o tom ví co nejvíc lidí.
Juj!!! Kwááášnýýý!!! Sice neěkrerým slowenským slowíčkům tag skwěle nerozumím, ale to wšcko wyplyne!! Sice to bylo ze začátku moooociny smutný ale ten konec byl krááásnej!!! ((=
Tak… tohle… mě dostalo. Opravdu… =( Ta písnička k tomu? Asi to bude znít hloupě, ale vážně jsem se robrečela. Nepřežila bych, kdyby se Andymu něco stalo… =(=( Ale.. naprosto nádherný. Doufám, že zase brzo napíšeš nějakou takovou další povídku…;)
:'( smutnýýýýý….ah moje nalada je zase na bodu mrazu
krásne!
Tedy dneska mi ta slovenština nějak nejde, asi to bude tou horúčavou venku:-). Vlastně si ani po třetím přečtení nejsem jistá, jestli jsem to celé pochopila správně. I když, co je to správně, že?!?
Líbilo se mi, jaks popsala Billovu cestu autobusem, leta jsem dojížděla za prací a podobnou situaci jsem bohužel zažila. Samozřejmě jsem si myslela, že se zabil Tom, takže jsem si posléze oddechla, ovšem Andyho zbytečná smrt je taky šok! Takové memento mori na začátku prázdnin.
Ale abych to zakončila nějak veseleji, jakmile se venku výrazněji oteplí, vždycky přemýšlím nad tím, jak v tom vedru drží Billovi make-up :-))) K.
to je tak smutný *fňuk* a upe krááásny
ta písnička je k tomu opravdu nádherná. 🙂 moc mě to dojalo.. :')