autor: Licona
betaread: Janule
betaread: Janule
Venujem človeku, ktorý ma naučil tak veľa. Ďakujem Ti za to, že si ma naučil, čo znamená slovo – milovať. Buď v živote šťastný… aj bezo mňa… Licona
Blonďatý chlapec sedel na posteli a na kolenách mal gitaru. V izbe sa pomaly stmievalo a tiene dopadali aj na chlapcovu tvár. Citeľne sa ochladilo. Okno bolo totiž celý deň otvorené, aby dnu prúdil voňavý jarný vzduch. Teraz v ňom už nebolo cítiť kvety, ale nejakú neidentifikovateľnú vôňu neskorého večera.
Za oknom sa ozval chlapčenský hlas. Očividne sa snažil hovoriť tak, aby ho nebolo počuť, ale k hrajúcemu chlapcovi tie slová napriek všetkému doľahli.
„Nebývajú tam tí dvaja bratia? Veď vieš,“ chlapec za oknom sa zachichotal.
„Áno. Myslíš Kaulitzovcov, však? Bývajú,“ odpovedal dievčenský hlas. „Tá melódia je krásna, však?“
Za oknom nastalo ticho. Chlapec sediaci v izbe sa ničím nedal rušiť. Jeho prsty prechádzali po strunách s ľahkosťou, aká sa dá nadobudnúť len dlhoročným cvičením. Melódia, ktorú chlapec hral, bola vskutku prekrásna. Pomalá a melancholická.
„Pekné, pekné,“ prerušil ticho za oknom chlapec, „teplí to s nástrojmi naozaj vedia.“ Chlapčenský smiech.
„Si hnusný, Dan. Vieš o tom?“ rozhorčilo sa dievča. Hádajúce sa hlasy sa pomaly vzďaľovali. Chlapec sediaci na posteli však akoby stále nič nevnímal. Mal zavreté oči a nechával sa unášať hudbou a spomienkami…
Rovnaká scéna ako pred rokom. Sedí na posteli a hrá – len melódia sa zmenila, táto je clivá, smutná, plná bolesti. Okolo je tma, okno je otvorené, cítiť vôňu večera – to všetko je rovnaké, len chlapcove pocity sú iné ako pred rokom.
Och, keby len vtedy vedel, aký rok ho čaká. Keby pred rokom vedel to všetko, ako by zareagoval? Išiel by do toho opäť? Prežil by si to znovu? Áno, musel priznať, že áno. Stálo to za to. Bill za to stál. Celý ten trištvrte rok s jeho láskou za to stál. Vidieť Billa usmievať sa na neho, vidieť jeho spokojnú tvár. Môcť ho pobozkať na pery, môcť mu povedať „Dobrú noc, láska“ pred spaním. Za to všetko to stálo. Avšak tie posledné mesiace…
Kedysi sa s niekým rozprával – tušil, že asi s Gustavom – o tom, či existuje pravá láska. Gustav mu vtedy povedal, že on na pravú lásku verí. Gustav veril, že raz stretne dievča, pri ktorom bude vedieť, že je to to pravé, a že s ním bude chcieť stráviť zvyšok života. Pamätal si, že vtedy Gustava vysmial.
Bolo nepredstaviteľné, aby sa Tom Kaulitz, lámač ženských sŕdc, raz skutočne zamiloval. A ešte „pravá láska“? Nie. Bol presvedčený, že do konca života bude mať srdce nezadané a prázdne, ale posteľ vždy plnú.
Ako veľmi sa len vtedy mýlil. To, prečo v dievčatách nenachádzal iné ako telesné potešenie, malo totiž jednoduchú príčinu. Bol zaľúbený do niekoho, koho mal stále pri boku. Do človeka, ktorý ho poznal najviac. Do svojho brata – Billa.
Vzdychol si a prestal hrať, pretože do očí sa mu tlačili slzy. Nikdy by neveril, že bude kvôli láske plakať. A ešte plakať kvôli pravej láske…?
Ten deň bol suverénne najhorší deň v Tomovom živote. Tom si spomínal, ako vyšiel na terasu – chcel zájsť do obchodu – keď ho oslepilo množstvo bleskov z fotoaparátov.
Vyšlo to na verejnosť. Na všetkých titulkách na druhý deň bola Tomova a Billova fotka pod nadpisom PREŠETRUJE SA ZVLÁŠTNY VZŤAH MEDZI SLÁVNYMI DVOJIČKAMI Z TOKIO HOTEL.
Slzy. Plač. Billov krik. Snažil sa ho utíšiť, ale sám bol na dne.
„Je koniec, Tom. Je koniec… Musí byť koniec…“ Tie slová ho zasiahli do hrude ako vystrelená guľka…
Tom si pretrel oči. Nechcel nad tým rozmýšľať. Vstal, odložil gitaru bokom a išiel zatvoriť okno. Nič mu už nepomôže, ani čas. Pretože pravú lásku miluješ celý život…
♥♥♥
Blonďatý chlapec sedel na posteli a hral. V izbe sa stmievalo. Okno bolo dokorán a dnu prúdil chladný, ale voňavý vzduch. Vonku sa všetko ukladalo k spánku, vtáčiky už zaliezli do hniezd a jarné kvety sa zatvárali. Chlapcova melódia sa tiahla otvoreným oknom doďaleka.
Rovnaká scéna ako pred rokom. Sedí na posteli a hrá – len melódia sa zmenila. A chlapcove pocity sú iné ako pred rokom. Och, keby len vtedy vedel…
„Tom, neruším ťa?“ ozval sa hlas pri dverách.
„Ty nikdy,“ s úsmevom povedal Tom a odložil gitaru bokom. Tmavovlasý chlapec podišiel od dverí k nemu, poobzeral sa po izbe, vyzrel von oknom a až potom si stúpol priamo pred brata. Tom ho na seba strhol a obaja si užívali tie nežné bozky, ktoré zákonite nasledovali.
„Bill, milujem ťa. Navždy…“
autor: Licona
zvláštní, smutné, ale pěkné…
Hmm… to se mi líbilo. Sice to bylo takové smutnější, nějak jsem čekala, že Bill umřel, takže jsem nakonec byla příjemně překvapená, že moje očekávání se nevyplnilo.
Pěkné to bylo 🙂
Liconko tvoje povidky ja naprosto zbožňu strašně krasny miluju je…..
Věta , která mě fascinovala byla : … protože pravou lásku miluješ celý život .
Ta věta se do mě zaryla a myslím si , že dostane čestné místo na mích deskách ze sešitu z angličtiny . Jinak Licono , moc hezká povídka 🙂
Ďakujem za pekné komenty 🙂 Veľmi ste ma potešili <3
zajímavý…už jsem zvyklá spíš na ty smutnější konce, ale tohle je moc hezky napsaný ;))