Prízrak

…a hoci Bill kráčal tmavou ulicou cítil, ako jeho radosť pretrváva a nič ju neskazí, nevedel a nikdy ho ani nenapadlo, že hoci nám život umožní byť šťastnými, pripraví nám prekvapenia, ktoré nás zrazia na nohy. Až keď bol Bill pred domom začul húkačky. V tej chvíli si uvedomil že jeho brat je mŕtvy a radosť, ktorú pociťoval tak ako aj prišla… aj odišla. Prečo to prišlo práve vtedy, keď tu nebol, prečo mi Tom nezavolal? Tie otázky vírili v jeho hlave a slané slzy, ktoré tak dlho necítil na svojich lícach, mu začali tiecť a pomaly sa menili na kvapky pri jeho perách. Otočil sa a utekal, pokiaľ vládal a keď sa zastavil, smútok mu zaplavil dušu takým silným prúdom, až ho to zrazilo na kolená. Jeho život išiel ďalej, ale cítil, že predsa bude iný. Vedel, že to príde, ale že tak skoro… Mobil, ktorý zazvonil, Billa na chvíľu vytrhol z jeho smútku, ale aj prvé pranie sústrasti mu pripomenuli, že treba pripraviť pohreb a všetko okolo toho. Bolesť sa mu zarývala do srdca, ale napriek tomu sa musel vrátiť do toho domu, poznačeného smrťou. Celou cestou uvažoval čo robiť a bolestne si uvedomil, že mu nemá kto poradiť. Nebol tu a predsa pred malou chvíľou bol Tom súčasťou jeho života… A teraz už tam nepatrí. Načo je život, keď v jednom okamihu ho žijeme a v ďalšom sme už len minulosťou? Vošiel do Tomovej izby a práve v tej chvíli akoby počul jeho pokojný hlas, ktorý mu hovorí, aby žil ďalej. Veď on sa má lepšie a ďakuje mu za krásne chvíle. Ten hlas vlieval do jeho ubolenej duše balzam, ktorý potreboval, ale tá chvíľa bola krátka na to, aby utíšil bolesť jeho umučeného srdca…

Po pohrebe sa šiel prejsť, pochmúrny deň Billa upokojoval, akoby príroda súcitila s ním. Začala padať hmla, ktorá zahalila jeho dušu do bezodnej priepasti zúfalstva, bolesti a samoty. Nemal už síl, aby ostal v tom dome. Zakaždým tam prišla aj smrť vo svojom čiernom rubáši a pomaly sa silila z jeho smútku a bolesti, po každom jej odchode ostalo v ňom ešte menej života ale viac bolesti, ktorá nahrádzala všetko čo kedysi potreboval. Chuť žiť sa stratila, každá slza bola len voda, ktorá tiekla z jeho prázdnych očí, ktoré dlho nepoznali takýto výraz.

Je to rok od Tomovej smrti a Billovi sa zdá, akoby len včera bežal do tohto domu, aby sa presvedčil, že to nie je pravda. Bill len chcel zacítiť Tomov dych na líci, posledný raz ho pobozkať a rozlúčiť sa s ním. Nikto ho nedokázal pochopiť, veď prišiel o svoju lásku, brata, kamaráta a s ním odišla chuť žiť, veď len Tom ho držal pri živote, len Tomova radosť dokázala rozprúdiť chuť žiť v Billových žilách. A zrazu ostala prázdna izba a prázdne miesto v Billovom srdci. Jeho oči videli len šedý svet, ktorý mu všetko dal a potom s krutosťou, ktorou sa vyznačuje len on, aj zobral aby náhodou nebol šťastný. Slnko svietilo Billovi do tváre, ale on necítil teplo, ktoré mal tak rád, keď vedľa neho sedel Tom. Postavil sa a navždy za sebou zavrel dvere domu, v ktorom pocítil obrovskú lásku, ale ešte väčšiu bolesť, len za to, že ľúbil… A prijal na seba podobu prízraku, ktorý je odsúdený žiť medzi ľuďmi.

autor: Marsi, Tynie
betaread: Michelle M.