NIE

Je desať hodín večer, možno jedenásť alebo dvanásť, no mne je to aj tak jedno. Viem, kam smerujem, viem, prečo tam smerujem, ale ísť tam nechcem. Už nič nemá zmysel, už nič nemá význam, svet, ja, vzduch. Srdce ma tam tiahne, ale telo odhovára. Už namám silu, silu dýchať, rozmýšľať, trápiť sa, žiť. Všetko tu osvetľuje len svit mesiaca. Nevidím kam idem, ale moje srdce a láska vidia cestu aj v tme.

Už som tu, pred bránou. Tu kde končí šťastie, život a láska a začína smútok, strach a smrť. Otváram mohutnú bránu a kráčam úzkym chodníkom. Všade horia sviečky. Sviečky – duše mŕtvych. Postavím sa pred to, čo mi srdce trhá na milión kúskov a zadívam sa na nápis:

,,Bill Kaulitz, nikdy na teba nezabudneme. Navždy budeš v našich srdciach žiť ako predtým.“

Toto strieborné písmo priam žiarilo, ako paprsky úsvitu na mohutnom čiernom kameni. Zosunul som sa na zem a natiahol som z posledných síl ruku smerom na Billovu fotku, z ktorej žiaril ako vždy. Bol na nej spokojný a šťastný. Túto fotku som fotil ja, keď sme boli na dovolenke v Španielsku. Keď si na to spomeniem, bolo to nádherné. Boli sme šťastní, spokojní, zamilovaní. Keď si spomeniem na večere strávené v jeho objatí u zapadajúceho slnka. Ako sme si šepkali zamilované slovíčka a uisťovali sme sa, že sa nikdy neopustíme.

Zmizol mi aj ten nepatrný úsmev z tvári, keď som sa vrátil späť do reality. ,,Ale ty si ma opustil,“ zašepkal som a ruku som spustil na zem. S námahou som sa postavil a vybral som si z vrecka vysúvací nožík. Pozrel som sa na jeho čepel. Bol to len chladný kus kovu, ale pre mňa znamenal vyslobodenie z tohto krutého sna, ktorému hovoríme život. Priložil som si ho k zápästiu. Dúfam, že to nebude bolieť a že to bude rýchle.

Pritlačil som silnejšie, už som chcel potiahnuť, no v tom som ucítil strašný chlad na svojich ramenách. Mykol som sa a nôž spadol z ruky. Rýchlo som sa otočil, nikto tam nebol, nestál, nič. Čo to bolo ? Že by to bol Bill, ale veď to je absurdné. Určite už začínam mať halucinácie, alebo to bol len vietor.

Zohol som sa a zobral som si nôž späť do ruky. Už nemám silu podrezať si žili a čakať, kým vykrvácam, a preto stavím na istotu. Stačí len jeden jediný, dobre mierený úder. Úder na miesto, kde kedysi bolo moje srdce, ale teraz je tam len sval, ktorý pumpuje moju krv. Moje srdce je už mŕtve. Umrelo ako umrela moja láska, Bill. Napriamil som sa, stačí jediný pohyb a bude po všetkom. Chytil som nôž pevnejšie, aby som mal istotu, že sa mi nevyšmykne z ruky.

No v tom som počul hlasitý výkrik. Okamžite som sa otočil. Nikto tu ale nebol, bol som tu úplne sám. Tak čo to malo byť? Pozrel som sa na Billovi fotku, musel som zamrkať, či sa mi to náhodou nezdá. Cez fotku bolo krvavým písmom napísané: NIE“. Možno, že by to niekomu v túto chvíľu pripadalo ako nejaký žart, ale ja som vedel, kto mi ten odkaz zanechal. Bol to Bill. Vedel som, že sa na mňa pozerá a stráži ma, ale taktiež som vedel, že bez neho žiť neviem, nechcem a nemôžem.

,,Milujem ťa,“ pri týchto slovách som zavrel oči a do srdca som si zabodol nôž. Nič som necítil, žiadnu bolesť, strach, výčitky, nič. Ako keby zo mňa opadla všetka ta úzkosť, depresie, bezmocnosť. A zrazu som pocítil na svojich perách tie jeho. Tie by som spoznal vždy, bol to len letmý dotyk, no aj kvôli nemu by som bol odhodlaný zomrieť. Oddialili sa odo mňa a ja som konečne otvoril oči. Stál predo mnou. Bol nádherný, úžasný, dokonalý… proste bol to Bill, môj Bill. ,,Aj ja ťa milujem!“ dodal potichu.

autor: Melinda
betaread: Janule