Samota noci

Slnko zapadlo a obloha pozvoľna prechádzala zo žltej na bledomodrú.

Toma by nikdy nenapadlo, že sa sem vráti – že opäť uvidí to mesto, ktoré kedysi tak miloval.

Kráčal k rekreačnej chate. Pod nohami mu občas zapukotala vetvička, ktorá preťala nezvyčajné ticho rušené len malou riekou, ktorá tiekla neďaleko a nad hlavou mal rýchlo tmavnúcu oblohu. Tá obloha mu dávala pocit, že je malý a celkom sám v celom šírom svete.

Samota ho ťažila, ako ešte nikdy. Chcel sa vyvliecť z jej krutých okov, aspoň na chvíľu mať pocit, že niekam patrí, ale nechcela ho pustiť. Akoby sa vyžívala v pocitoch, ktoré vyvolávala v tomto mladom muži, ktorý stále kráčal ďalej od sveta smerom k chate.

V jej oknách sa odrážalo posledné svetlo dnešného dňa. Za nimi však svetlo nebolo. To Toma presvedčilo, že je prázdna. Prešiel okolo nej a mieril do kopca k drevárni patriacej ku chate.

Vlastne to nebola doslova dreváreň, len nízky prístrešok, pod ktorým ležalo osamelé polienko dreva. Dreváreň bola stará už vtedy, keď tu bol naposledy, ale teraz sa nanajvýš povážlivo nakláňala dolu svahom.

Spomenul si, ako po nej lozili, bezstarostné dni plné hudby a lásky. Vyliezli na nízku striešku a ľahli si, sledovali hviezdy a do uška si šepkali slová lásky. Neraz ich odtiaľ vyhnali chatári, ale oni dvaja si z toho nič nerobili – rozbehli sa a so smiechom utiekli skôr, ako na nich vyleteli nazúrení výletníci alebo psy, ktoré často zobrali so sebou.

Teraz tu stál so všetkými tými spomienkami na tie večery, ale najmä na ten posledný. Ak si myslel, že sa nevráti do tohto mesta, tak na toto miesto nechcel ani len pomyslieť. Chcel ho vymazať zo svojej pamäte, akoby nikdy neexistovalo. A predsa sa sem vrátil. Niečo ho tu ťahalo. Ťahal ho smútok, ťahal ho strach a ťahala ho samota.

Pomaly sa vliekol okolo drevárne, zakopol o spráchnivené drevo, ktorým si kedysi pomáhali vyliezť na strechu, keď boli mladší, a takmer zletel hlavou napred dolu svahom. Našťastie sa zachytil strechy a tlmene si zanadával za to, že na drevo zabudol.

Zaváhal. Celý prístrešok sa hýbal len, čo sa ho dotkol. Pozrel na neďaleké stromy šumiace od vetra a pomaly sa strácajúce v tieňoch a potom obrátil zrak hore na skoro jasnú oblohu, po ktorej sa neuveriteľnou rýchlosťou pohybovali malé mráčiky a priamo nad ním sa trblietala prvá hviezda. To rozhodlo. Snažil sa nemyslieť na to, že dreváreň je už stará a nemôže ho udržať. Vyliezol na strechu a chystal si ľahnúť, keď v pološere niečo uvidel. Opatrne sa posunul na streche doprava a vystrel ruku k písmenám vyrytým do škridle:

Tých pár písmen mu celkom zastavilo myseľ. Bolo to, akoby sa stretol s priateľom, o ktorom si myslel, že ho už nikdy neuvidí. Tie písmená totiž do škridle vyryla ruka, ktorú miloval. Billova ruka…

Nevedel o tom. Snažil sa spomenúť si, kedy to mohol urobiť, ale nakoniec musel uznať, že to Bill vyryl v TEN deň, pár minút pred svojou smrťou…

Na strechu dopadla kvapka slzy, Tom bolestivo privrel viečka a vrátil sa zase kúsok nazad, aby strechu neprevážil. Ruku mal však stále položenú neďaleko nápisu.

Ľahol si na chrbát. Na tvári ho hladil vietor, počul šum vetra a pár cvrčkov v tráve a nad jeho hlavou zhasla hviezda, ktorá bola donedávna na oblohe jediná.

Mal to chápať ako znamenie?

Dlho sledoval oblohu a pokúšal sa počítať hviezdy, ktoré sa zjavovali, ale po chvíli to vzdal. Tma sa zhusťovala a jeho strach rástol. Prečo tu vlastne prišiel? Aby zomrel rovnako ako Bill? Aby ho TO odvlieklo do tmy za tie stromy, a potom smerom do lesa? Bol si istý, že to chcel. Možno je Bill stále nažive, možno ho TO k nemu dovedie. Nechcel si pripustiť, že Bill ho navždy opustil, i keď cítil, že je to tak. TO – či už to bolo zviera, ako tvrdili policajti, alebo to bolo niečo z iného sveta, ako tvrdil Tom – Billa určite zabilo. Zabilo a zjedlo. A teraz si TO ide pre neho.

Trhlo ho, keď stromy opäť zašumeli. Tentokrát to nebolo od vetra. Tomove srdce sa rozbehlo dvojnásobnou rýchlosťou, ale čakal ďalej. Nad hlavou sa mu objavil čierny tieň. Netopier. Len netopier. Trochu si vydýchol, ale strach ho neopustil. Cítil sa ako v tú noc…

Strecha zapraskala a naklonila sa ešte viac. Tomove nervy nečakaný zvuk nevydržali, pojašene vyskočil, čo sa streche zrejme nepáčilo a začala sa prepadať na stranu. Zoskočil do trávi a dreváreň sa zrútila ako domček z karát. Chvíľu sa rútila dolu svahom, ale napokon zastala. Tom na ňu zarazene pozeral. Ďalšie znamenie?

Vykročil ku chate (opäť sa potkol o drevo) a sadol si na dláždenú terasu k dverám. S nostalgiou sa zadíval na kusy dreva, ktoré pre neho znamenali toľko spomienok. Vedel, že by mal hneď vypadnúť, kým niekto nepríde a nevynadá mu – ten lomoz muselo počuť celé mestečko – ale zdalo sa, že nikto nič nepočul. Alebo sa ľudia len chceli vyhnúť tomuto miestu s neblahou povesťou.

Tomov pohľad opäť pritiahli stromy – vysoké a tmavé – za ktorými navždy zmizol jeho bráško. Ešte teraz počul tie výkriky, ešte teraz sa zdalo, že keby za tie stromy zašiel, našiel by ho tam – síce vyľakaného, ale živého.

Medzi stromami sa náhle mihol tieň. Áno, už je to tu. TO si ide preňho. Roztrasene, ale napriek tomu odhodlane vstal a vykročil TOMU v ústrety.

Po pár krokoch tieň zmizol. Bola to len ilúzia. Videl len to, čo si prial vidieť. Rozplakal sa. Horko a zúfalo.

Chcel zomrieť, ale smrť neprichádzala.

Sám skončiť nedokázal, dúfal, že to skončí niekto iný.

Za ním sa ozval zvuk. Bolo to auto. Osvetlilo ho a pomaly sa k nemu blížilo. Zvrtol sa, nenáhlivo obišiel chatu z druhej strany a cez lúku sa pobral domov.

Chcel zomrieť, ale nemohol.

Stále dýchal.

Život – nenávidel ho aj miloval.

Prekliate spomienky.

Chcel zabudnúť, ale nedalo sa.

Spomínal a život išiel ďalej…

autor: Licona
betaread: Flixo