Ďakujem Elk, za báseň, ktorú napísala špeciálne pre túto poviedku x)
Za oknom sa mihala krajina. Zo slúchadiel prúdila jemná muzika, ktorá mi pripomínala tak veľa… Slza padla na papier, na ktorom stálo napísaných pár veršov. Pár veršov o nás…
Znáša sa sneh, mesto sa v tme topí
Je taký studený, moja myseľ sa trápi…
Pretrel som si oči, pretože cez slzy som nevidel na už napísané verše a na chvíľu som sa zadíval von na zamrznutú krajinu. Musel som sa poponáhľať, za chvíľu som mal vystupovať.
Dívam sa z okna zdobeného námrazou a premýšľam nad jednou otázkou…
Ktorá mi bola kedysi položená.
Z mojich úst odporné slová .
Pokoril som Ťa, zhodil Ťa do priepasti, z ktorej niet návratu.
Ale ja to ľutujem a čas by som chcel vrátiť…
Zachrániť Ťa, pomocnú ruku podať Ti…
Ale je to nemožné, naše osudy sú totiž tak vzdialené…
Tak vzdialené, ako nikdy. Poskladal som papier a spolu s perom som si ho vložil do vrecka.
O_o
Vtedy to bolo… bolo to odo mňa hlúpe. Mal som premýšľať predtým, než som povedal to, čo som povedal. Ale… áno, je už neskoro… Čas sa nedá vrátiť. Odsťahoval si sa necelý týždeň nato, ako si mi vyznal svoje city. Skoro nič o tebe neviem už vyše roka. Našiel si si niekoho? Stále žiješ v tomto meste? Stále ma miluješ?? Ale nie… je naivné v to dúfať. Nezaslúžim si tvoju lásku. Viem to. Nezaslúžim si ničiu lásku. Zaslúžim si takýto život plný trápenia a smútku.
S takýmito myšlienkami som vošiel do veľkého obchodného domu. Blížili sa Vianoce, v obchodoch hrali koledy a všetci ešte na poslednú chvíľu kupovali darčeky svojim blízkym a priateľom. Ja som nemal nikoho. Bol som sám v tomto veľkom meste a aj na celom tomto svete. Do obchodu som vošiel len inštinktívne – zlákalo ma teplo.
Prechádzal som pomedzi vysoké regále plné alkoholu a rozhodol som sa kúpiť si na Vianoce aspoň víno.
„Tak, ktoré si kúpime?“ spýtal sa za mnou mladý ženský hlas.
„Ja neviem, vyber ty,“ zaznela mierne podráždená odpoveď.
“ Čo ti zase sadlo na nos?“
„Toto mesto. Prečo práve tu?“
„A prečo nie?“
„Veď vieš, kvôli nemu…“
S nezáujmom som načúval a hrabal som sa medzi fľašami najkvalitnejšieho červeného vína, keď do mňa niekto zozadu strčil a ja som skoro z police zhodil pár fliaš vína.
„Prepáčte, prosím,“ ospravedlňovala sa mi žena rýchlo.
„To nič. Nič sa nestalo,“ odpovedal som rýchlo a zadíval som sa na pár, ktorého rozhovor som pred chvíľou vypočul.
„Na niekoho sa mi podobáte,“ začal mladý chlap stojaci vedľa ženy.
Chystal som sa zdupkať. Nemal som chuť spomínať na časy, keď sme boli s chalanmi slávni. Priveľmi to bolelo.
Žena aj muž sa ma začali skúmať pohľadom. Rýchlo som schmatol fľašu, ktorá mi prvá prišla pod ruku.
„To sa vám asi len zdá. A prepáčte, ponáhľam sa.“
Prudko som sa otočil a vrazil som do ďalšej osoby.
„Bill, kde si trčal?“ spýtal sa muž opäť podráždene. Srdce mi urobilo salto a skoro som spadol z nôh. Bol krásny. Ešte krajší, ako som si ho pamätal. Vlasy mal trochu kratšie a mali svoju prirodzenú farbu. Oči sa mu rozšírili poznaním.
„Ty?!“ zvolal a ustúpil o dva kroky.
„Bill?“ spýtal som sa neveriacky.
„O môj bože…“ zašepkala žena za mnou.
Nato Billova tvár stvrdla a otočil sa na priateľov.
„Mali by sme ísť,“ vyhlásil chladne.
„Bill, počkaj, ja…“
Ale nepočúval ma.
„Niečo vám vypadlo,“ opatrne poznamenala žena.
Pozrel som na zem. Bola to moja báseň. Musela mi vypadnúť, keď do mňa vrazili alebo keď som ja vrazil do Billa.
Bill sa zadíval dole a pomaly zdvihol roztvorený papier. Vyhŕkli mu slzy. Zadíval sa na mňa a v očiach som mu videl smútok.
„Prepáč, Tom, ale je neskoro. Máš pravdu, čas sa nedá vrátiť.“
Otočil sa a navždy odišiel.
autor: Licona
betaread: Michelle M.
betaread: Michelle M.
ne, ne, ne, ne, prooč? ježiš, to je tak strašně smutný, já to poslední dobou nějak moc prožívám, ach bože…ale nádherný