Together forever

Bol nádherný jarný deň. K dokonalému šťastiu im nič nechýbalo…
V ten deň sa ale všetko nečakane zmenilo na nočnú moru…
Zradila ich vlastná sláva…
Nezastaviteľné posadnuté fanynky…
Mal to byť len obyčajný podpis…
Bola to však rana do srdca…
Iba silný záblesk a strašná rana…

,,Tom? Čo sa stalo? Tom?“ Nieeeeeeeee ! Čiernovlasý chlapec padá na kolená. Z očí mu tečú prúdy slanej vody. Tej najhorúcejšej plnej lásky, ale aj bolesti. Vidí zomierať človeka, človeka, ktorý je polovicou jeho srdca, polovicou jeho života, polovicou všetkej radosti. ,,Dýchaj! Vydrž to, záchranka je na ceste! Počuješ? No tak! Toooom! Prosím.“
No odpoveď neprišla žiadna… Po desiatkach sekúnd, ktoré sa zdali byť večnosťou, ucítil, ako mu Tom zovrel ruku… Pozrel sa mu hlboko do jeho čokoládových očí zastrených slzami… Z posledných síl sa nadýchol…a slabučkým hláskom Billovi povedal posledné slová:

,,Bráško….mi-milujem ťa“ Po týchto slovách sa stisk ruky uvoľnil.
,,Nieeeeeeeeeeee ! Nesmieš! Tom! Sľúbil si mi to!“

Už bol koniec… Viečka boli zavreté, srdce nebilo. Chlapec sa nedal odbiť… nemohol uveriť, že je koniec. Búšil päsťami do mŕtveho tela v domnienke, že sa zobudí. Vyzeral predsa ako spiaci macko. Bez známky života. Bill sa vzdialil, sedel na okraji chodníka a plakal. Dusil v sebe zlosť. Najradšej by teraz niekoho zabil… ale nemohol, nemal silu – ani chuť žiť. Už nemal pre koho. Zmysel života pre neho teraz neznamená nič… O pár sekúnd dorazili záchranári. Snažili sa ho zachrániť. No vzdali to… Nehybné telo vzali do sanitky, Billa odviedli za ním….a odišli. Bill sedel v sanitke hľadiac von z okna. Jeho nepríčetný pohľad hovoril za všetko. Najradšej by so všetkým skoncoval. So sebou – s hudbou – so spievaním.

*

,,Pán Kaulitz, ste v poriadku?“ Miesto odpovede prišli ďalšie otázky spojené s
ťažkým vzlykom a zúfalstvom.. ,,Prečo sa musí moje šťastie vždy končiť tak tragicky? Prečo sa to muselo stať nám? Prečo?“ kričal stískajúc svojho brata…..Prísediaci doktor nechápal… veď akoby mohol?… Po niekoľkých minútach Bill poprosil, aby zastavili auto. Vystúpil. Obzeral sa okolo seba. Nič nechápal… Jeho kroky viedli do neznáma… Bolo mu jedno, kam pôjde a čo s ním bude… A v kútiku duše stále dúfal, že toto je len jedna z jeho nočných mor. Po hodinách túlania a premýšľania si konečne sadol. Stmievalo sa.

Vzlyky čiernovlasého chlapca sa ozývali vyľudnenou ulicou. Jeho túžby a nádeje sa zrútili v jedinej sekunde, v bolestnom okamihu. Načo mu bola všetka tá sláva? Načo mu boli všetky tie peniaze? To mu už milovanú osobu nevráti. Ten človiečik ho už nikdy nepobozká, neobjíme, nepovie mu sladké Milujem Ťa… Ich životy sa rozdelili na dva svety… na raj a peklo. ,,Kiež by sa to nikdy nebolo stalo! Nemal som ťa nechať ísť. Je to moja chyba. Prečo som to dopustil? Prečo?“ Po stovkách otázok sa vybral do parku… Utekal k ich stromu, k tomu, kde sa to všetko začalo… Bol posiaty nádhernými bielymi kvetmi. Tu ho prepadla spomienka na ich prvý bozk. Ako sa ich hebké pery o seba obtierali s nadpozemskou nežnosťou. Na jemné dotyky… a slová plné čistej lásky. Oči ho neuveriteľne pálili od horúcich slz. Čas sa zastavil… už nikdy nepôjde ďalej. Sadol si pod strom a schúlil sa do malého klbka. Zapozeral sa to zelenej trávy… a zbadal čosi lesklé… zodvihol to a premýšľal. ,,Mám to urobiť? Nemám? Musím, iná možnosť nie je…“ Postavil sa a utekal cez celé mesto… domov… ak sa to tak dá ešte nazvať. Dom bol bez života… prázdny a tmavý… chýbal mu tam… jeho teplo… jeho slová… a dotyky. Udýchaný vošiel do izby a volal mame čo sa stalo… Po tomto telefonáte zaspal… V snoch sa mu znova všetko premietalo… to zlé i dobré. Keď sa na poludnie zobudil, hľadal Toma. Ale márne.

Vošiel do kúpeľne a z nohavíc vytiahol lesklú vec, čo našiel včera v parku.
Pohľad do zrkadla venoval len sebe… Potom prišiel výkrik. Lesklý predmet sa mu zaryl hlboko do zápästia. Krv sa rozlievala po kúpeľni…
,,Tom? Si to ty?“

,,Áno, poď už ťa tu čakáme…“
Vykročil a naposledy sa obzrel na svoje telo, ktoré ležalo zaliate krvou.
,,Tomí, neboj, idem za tebou…Milujem ťa…“

autor: EmoAngel
betaread: Michelle M.