Vidieť ťa a nesmieť sa ťa dotknúť – to je spravodlivosť? Poznám každý záhyb tvojho tela, každú pehu na tvojej tvári, viem o každej sinke, ktorú si mal a o každej chorobe, ktorú si prekonal. A predsa to nesmiem… Tak kde je Boh? Kde je spravodlivosť?
Kráčaš predo mnou, obtiahnuté gate obopínajú tvoje štíhle nohy, jemne sa pohybuješ v bokoch. Kráčaš za svojím cieľom. Ako napokon každý deň.
Leto pozvoľna prechádza do jesene, na chodníkoch sa kopí lístie. Šuchoce ti pod nohami, ale ty to nevnímaš.
Tmavé vlasy ti zakrýva kapucňa a na očiach, ktoré mám tak rád, máš nasadené okuliare.
Pretláčaš si cestu davom. Niektorí sa na teba len pozerajú, veľa dievčat má v očiach slzy. Ale nikto si nepýta podpis. Dnes nie.
Dav konečne redne a na konci chodníka už stojí len pár dievčat a dvaja chlapci. Obídeš ich a konečne prechádzaš na druhú stranu ulice, kde je tvoj cieľ. Teda, cieľ nás oboch.
Kráčam za tebou a náhle si uvedomím, o čo všetko som prišiel. O našu kapelu, o rodinu, o priateľov a čo je najhoršie – o osobu, ktorú milujem. O Teba. O tvoje dotyky, tvoje úsmevy, tvoje vzdychy… Prečo to Boh dopustil? Ako len mohol??
Otváraš bránku, tlmene zaškrípe v pántoch a naruší jesenné ticho. Kráčame cez park. Slnko presvitá cez koruny vysokých stromov s farebným lístím. Jeden list práve padá. Pomaly sa nesie na zem, jeho červená farba bije do očí. Takú farbu som v prírode ešte nevidel. Je vášnivá. Ako my, keď sme tu boli prvýkrát, prvýkrát sme sa pobozkali a vyznali si lásku… Bolo to krásne, ale…
Ďalšia bránička a sme tu. Tvoje telo vrhá tieň na osamelé náhrobky pokryté burinou. Kráčaš až celkom dozadu.
Zastaneš a zložíš si kapucňu. Vietor okamžite zachytí tvoje vlasy a jemne si s nimi pohráva. On môže. Och, ako by som len chcel byť tým vetrom!
„Pohlaď ma,“ povieš odrazu tlmene a ja teda pristúpim tak blízko, až jasne vidím odraz hrobu v tvojich okuliaroch. Dáš si ich dole, akoby si čítal moje myšlienky, zavrieš oči a čakáš. Moje prsty pretnú vzduch a blížia sa ku tvojim vlasom a krku, sústredím sa z celej sily, ale moja ruka neposlúcha. Nemôžem sa ťa dotknúť.
Tlmene vzlykneš a spod privretých viečok sa ti spustia slzy. Chcem ich zastaviť, ale ani to nemôžem.
Pre jediný dotyk by som aj zomrel. Ale druhýkrát sa to nedá…
„Tom, si tu? Tak veľmi mi chýbaš…“
autor: Licona
betaread: Janule
:'( tak tohle mě dostalo, prvně sem myslela že se třeba pohádali nebo tak něco, ale nenapadlo mě že je Tom mrtvý……..nádhera skvěle píšeš!
tleskám…
tentokrát standing ovation….