Vlak

Veselo si kráčal cez lúku, plnú kvetín. Na chvíľu zastal, poobzeral sa po tej kráse naokolo a vzdychol si. Na tvári sa mu rozhostil pokojný úsmev, a potom tvár nadstavil teplému poludňajšiemu slnku.

Bolo leto a to miloval. Miloval slnko, miloval kvety a miloval… miloval svojho brata. Pri tej myšlienke sa s radostným zaujúkaním zatočil s tvárou stále obrátenou dohora a zvalil sa do mäkkej trávi. Rozosmial sa.

Bolo mu tak dobre, ako už dávno nie. Miloval Toma a Tom miloval jeho. Miloval hudbu a hudba očividne milovala jeho. Mal skvelú rodinu, priateľov, fanúšikov…

Odvrátil zrak od slnka a pootočil hlavu napravo. Pri osamelom vlčom maku sa veselo naháňali dva motýle. Pozoroval ich hrádky, a až keď mu zaškvŕkalo v bruchu na znak, že už by mal ísť domov na obed, pomaly sa zodvihol a pokračoval v ceste.

„Tu musím dnes zobrať Toma. Bude sa mu tu páčiť,“ rozhodol sa.

Lúka sa pomaly strácala a od cesty ju definitívne delila mohutná železnica. Bill sa prvý raz za tento deň zamračil. Nechápal, ako môže človek postaviť takú hrôzu pri takej krásnej lúke. Pokrútil hlavou a vstúpil na koľaje. Pomaly prekročil jednu, potom druhú. Pozrel sa napravo. Z diaľky sa blížil vlak. Trochu zrýchlil tempo. Zvuky boli silnejšie, ako čakal. Pohľadom opäť skontroloval vlak, ale ten bol ešte ďaleko. Cítil blížiace sa vibrácie.

Zrazu sa ozvalo zatrúbenie. Avšak z opačnej strany, ako čakal. Oči sa mu rozšírili poznaním. Nestihol ani vykríknuť…

OOO

Zablatená tráva mu nechutne čľapkala pod nohami a jeho dych sa v končiacom dni premieňal na paru. Napravo od neho zapadalo slnko.

Neprítomne sa poobzeral po lúke a pohľad mu padol na dvoch motýľov. Pomaly sa točili okolo seba. Pravdepodobne sa lúčili. Takú chladnú noc, ako predpovedali na dnes, nemôžu prežiť.

„Smrť. Áno, čaká nás smrť,“ povedal ponurým hlasom a kráčal ďalej.

Chcel už prísť do cieľa, nechcel rozmýšľať, nechcel už ísť cez túto prekliatu lúku… Ale lúka bola akoby nekonečná a myšlienky nemohol zastaviť. Myšlienky na Billa, jeho úsmev, jeho pery, jeho jemnú pokožku… Na všetky tie nádherné chvíle, ktoré spolu strávili. Ale času bolo primálo. Nemohli to tušiť…

Z oka mu vybehla slza a cestou ho hriala na líci. Potom spadla do blata pod jeho nohami.

Such a lonely day

And its mine

The most loneliest day of my life

V srdci pocítil prudkú bolesť. Tak veľmi ho miloval a teraz… Bol tak sám. Tak prekliato sám.

„Ale už nie nadlho.“

V diaľke zbadal železnicu a stiahlo mu žalúdok.

„Tak toto videl Bill ako posledné. A teraz.. aj ja. Ktovie, na čo vtedy myslel. Zrejme na to, ako konečne príde domov. A možno aj nie. Ale vlastne, je to jedno, onedlho sa ho to spýtam. Spýtam sa ho mnoho vecí…“

Železnica sa blížila. Bože, ako sa len bál. Musel si to priznať. Bál sa smrti. A ešte tá železnica… odkedy sa to stalo, na železnicu nemohol ani pozrieť.

Slzy mu stekali po tvári.

„Bill, prosím, teraz mi pomôž!“

Koniec. Konečne koniec. Koniec nočným morám, koniec myšlienok, koniec smútku, koniec samoty…

Vstúpil na koľajnice a nohy ho skoro neudržali. Otočil sa chrbtom k slnku a sledoval vlak, ktorý sa práve vynoril zo šera. Pokúšal sa zadržať vzlyky.

Vlak sa blížil a Tom zacítil mohutné vibrácie. Začínajúcu noc preťalo trúbenie.

And if you go, I wanna go with you

And if you die, I wanna die with you

Take your hand and walk away…

autor: Licona (mapa)
betaread: Janule