Smrťou nič nekončí 5. (konec)

Vyšiel som von a nechal sa niesť, kam ma nohy zavedú… zrazu som sa ocitol pri dobre známej vŕbe, pri ktorej bola lavička. Zničene som si na ňu sadol a zahľadel sa na tie dve písmená, ktoré tam vyryl Tom svojimi kľúčami…

Koľkýkrát už plačem??“ spýtal som sa sám seba a nechal som slzy pomaly stekať po svojich lícach … zaklonil som hlavu a pozoroval som šedivú oblohu … schyľovalo sa k dažďu. Začali na mňa padať kvapky dažďa, ale ja som tam sedel ďalej so zavretými očami. Na oblohe zažiarilo svetlo a ozval sa prvý hrom, ktorý oznamoval príchod celodennej búrky.

Pomaly som sa začal poberať domov, pretože hromy začali byť hlasnejšie a ja búrky v obľube veľmi nemám. O pol jednej som otvoril dvere domu a vošiel som dnu… mokré a zablatené topánky robili na podlahe špinavé fľaky. Zhodil som zo seba špinavé mokré veci, ktoré som nechal ležať na chodbe a zamieril som do kúpelne. Zavrel som dvere na sprchovom kúte a pustil som na seba horúcu vodu. V sprche sa vždy uvolním… sadol som si na zem a nechal som na seba padať kvapky horúcej vody…

Keď som otvoril dvere na kúte, do kúpelne sa vovalila para…Nebolo tam vidieť ani na krok. Ako keby tam bola hmla. Ani neviem ako, ale do ruky sa mi dostal uterák… poutieral som sa a obliekol som si čisté boxerky, ktoré sa tam tiež len tak náhodou zjavili. Zrkadlo bolo celé zahmlené, tak som po ňom prešiel rukou, aby bolo aspoň niečo vidieť. Ale na moje prekvapenie sa nič nestalo. Znova som prešiel rukou po zrkadle, ale zase nič. Stále bolo zahmlené.

„Boha!!! Chcem sa len učesať!!!“ skríkol som. Na zrkadle sa začali objavovať písmenká: „Nemusíš… takto vyzeráš dobre…´

„No to je síce pekné, ale ja by som sa rád učesal!“ povedal som naštvane.

„Tak keď ti to tak ide, tak láskavo očisti to zrkadlo celé…“ povedal som urazene a dal som si ruky vbok. Zrkadlo sa začalo čistiť, ako keby po ňom niekto prechádzal rukou. Ticho som vzdychol a zobral som si kefu a začal som sa česať… Silnejšie zahrmelo a svetlo nad zrkadlom zablikalo a potom zhaslo. Ticho som zakňučal…

„Nemám rád búrky…“ ´Ja viem…´ ozvalo sa ticho za mnou. Strhol som sa a otočil som sa čelom do kúpelne… ale nikto tam nebol. Zrazu sa zapálila sviečka, ktorá sa zjavila na umývadle.

„Tom??“ spýtal som sa ticho, ale nikto mi neodpovedal… smutne som sa a otočil späť ku zrkadlu. Začal som sa česať… Znova sa ozval hrom. Zdvihol som pohľad ku zrkadlu a zdesene som vykríkol. Kefa mi vypadla z ruky. Stále som sa pozeral na zrkadlo a celý som sa triasol…

„Tom?!“ zašepkal som a stále som hypnotizoval zrkadlo, v ktorom bol môj odraz a o moje pleco sa opieral Tom… rýchlo som sa otočil čelom do kúpelne, ale nikto tam nebol. Znova som sa pozrel do zrkadla. Teraz sa opieral o zavreté dvere a usmieval sa. „Tom?“ skúsil som to znova. Usmial sa a zdvihol jedno obočie. Prišiel pomaly ku mne, zozadu ma objal a položil si hlavu na moje plece. Znova som sa otočil, ale znova to sklamanie. Nebol tam.

„Prečo mi to robíš??…“ spýtal som sa plačlivým hlasom. Smutne sa na mňa pozrel, dal mi jeden prameň vlasov za ucho a pobozkal ma na krk… Zrazu sa mi strašne zatočila hlava. Musel som sa pridržať umývadla, aby som nespadol. To mi ale veľmi nepomohlo a o chvíľu som už ležal v bezvedomí na zemi…

***************************

Zobudil som sa a pomaly som sa posadil. Začalo ma strašne bodať v spánkoch. Dotkol som sa pulzujúceho miesta a na mojej hlave nahmatal som obväz. Pomaly som sa postavil a prišiel som k zrkadlu, ktoré som mal v izbe. Začal som si ho odmotávať. Hneď ako som si ho odmotal a dal som si preč kapesník z hlavy, začala mi z malej jazvy vytekať krv. Niekto mi ale z rúk vytrhol obväz a začal mi s ním opäť obmotávať zranené miesto. Zahľadel som sa do zrkadla. Bol tam znova a mal smutný výraz na tvári. Chcel som sa ho dotknúť a tak som sa chytil za pleco, na ktorom mal položenú ruku… ale nič som necítil. Tom sa pozrel tiež do zrkadla a naše pohľady sa stretli. Smutne sa na mňa usmial.

„Ako si spadol, tak si si hlavu udrel do umývadla…“ povedal smutne a mňa až zamrazilo… mal taký neprirodzený hlas…“udrel si si hlavu…udrel…udrel…“ ozýval sa v mojej hlave a nie a nie prestať. Vydesene som sa pozrel na Toma. Ten sa na mňa znova usmial, ale už nie tak smutne. Naklonil sa ku mne a zašepkal: „Milujem ťa…“ Zavrel som oči a pomaly som sa otočil. Otvoril som ich, ale so sklamaním som ich znova zavrel.

„To sa mám teraz celý život pozerať do zrkadla?“ zašepkal som

„Nemusíš,“ ozvalo sa pri mne, ale ja som mal stále oči zatvorené.

„Ale ja ťa chcem vidieť… potrebujem ťa vidieť…“

„Nikto ti v tom nebráni,“ povedal pobavene.

„Tým si zas čo myslel?!“

„Zober si to takto… nevidel si ma vôbec, teraz ma vidíš aspoň v zrkadlách… nepočul si ma, ale teraz ma počuješ… a vieš prečo?“

„…Prečo…“

„Lebo si to chcel.“ Povedal ticho.

„Tým si mi chcel teraz naznačiť čo?! Že klamem?! Že ťa nepotrebujem?! Že mi je jedno, že sa rozprávam s mŕtvym človekom?! Že mi je jedno že si umrel iba kôli mne?!?!… tak čo!!“ kričal som a unavene som sa zrútil na posteľ. Zacítil som na svojom líci príjemné teplo…

„Nie… tým som chcel povedať, že ma môžeš vidieť, ale musíš to chcieť… ale nemôžeš len chcieť. Musíš to potrebovať… nemôžeš len potrebovať, musíš pre to niečo spraviť…“ povedal a než som stihol nejako reagovať na jeho pre mňa momentálne nepochopiteľné slová, zaspal som… znova… a nie svojou vôľou…

„Au…“ povedal som, keď som sa zobudil na zemi. Pomaly som sa postavil a obzeral som si narazené miesta na mojom boku. „Mal by si sa v noci krotiť,“ počul som, ako sa Tom pri mne zasmial.

„Veľmi vtipné…“

„Mal by si sa vidieť…“ znova sa zasmial. Musel som sa tiež usmiať. Znova počuť jeho hlas bol pre mňa neopísateľný pocit. Vedieť, že ma má tak rád, že je so mnou aj po smrti … a Tom akoby vytušil, čo si myslím.

„Už nad tým nerozmýšľaj…“ povedal potichu. Z postele som si zobral perinu a zakryl som sa ňou. Zavrel som oči, ale hneď som ich otvoril lebo „niekto“ ju zo mňa strhol.

„Je už pol druhej,“ povedal Tom a ja som cítil, že sa usmieva.

„No to je síce pekné, ale pre mňa to je ešte čas k spánku, tak mi daj pokoj!!!!“ povedal som trochu ostrejším tónom, ako som mal pôvodne v pláne. Vyškriabal som sa na posteľ a Tom do mňa tú perinu hodil.

„Fajn,“ povedal a ucítil som v sebe také prázdno, ktoré mi naznačovalo, že odišiel z izby. „Tom počkaj!“ zakričal som a vybehol som z izby, ale bolo mi to nanič, lebo absolutne som netušil, kde je, keďže som ho nevidel. „Tom!“ znova som zakričal. „Ja som to tak nemyslel… prepáč…“ dodal som potichu a oprel som sa o stenu, po ktorej som sa vzápätí zviezol na zem.

„Ja viem…“ ozvalo sa mi pri pravom uchu a ja som sa otočil za jeho hlasom. Hneď na to som sa usmial, pretože na konci chodby sme mali zrkadlo a ja som zreteľne videl, ako ma drží za ruku, ako sa usmieva… Zdola zrazu zazvonil zvonček pri vchodových dverách. Postavil som sa a zišiel som dolu. Otvoril som vchodové dvere a tam stála pani Andrewsová (naša milá tučná susedka, ktorá nás s Tomom ako malých strážila, keď sme boli sami doma) s nejakým košom v rukách tvárila sa veľmi smutne.

„Ahoj Bill… práve som sa vrátila od sestry zo Stuttgartu a dopočula som sa tu smutnú novinu… je mi to ľúto…“ povedala a utrela si slzy. „My-myslela som … no … napiekla som ti pár koláčov, viem že to nieje bohvie čo, ale-ale … no tu máš…“ vzlykala a podávala mi ten kôš.

„Ďakujem, pani Andrewsová…“ povedal som ticho a zobral som si ho od nej. Hneď na to sa mi vrhla okolo krku a rozvzlykala sa naplno. Mierne som sa zapotácal, ale nakoniec som udržal rovnováhu a tiež som ju objal. „Ach Bill…je mi to tak ľúto…“ opakovala a namiesto toho, aby ona utešovala mňa, tak som utešoval ja ju. Po chvíli sa rozlúčila a smrkajúc do bavlneného vyšívaného kapesníka odišla. Zavrel som dvere, odložil som kôš na stolík v obývačke a sadol som si na gauč.

„Je to milá pani…“ ozvalo sa pri mne.

„Hej… to je…“ povedal som a rýchlo som si zotrel slzy, ktoré sa mi pomaly kotúľali po líci.

„…Čo sa stalo?…“ spýtal sa opatrne Tom a cítil som, že ma objal

„…Ale nič, len si zomrel…“ povedal som ticho s veľkou dávkou irónie v hlase. „Ale však som tu…vieš, niektorý také šťastie nemajú… budem tu pre teba vždy, Bill…“ povedal a objal ma… nebolo by na tom nič také zvláštne, ale ja som ho cítil. Cítil som jeho ruky na mojich bokoch, jeho telo, ktoré sa dotýkalo toho môjho… cítil som, že je vedľa mňa…

**************************************************

Večer

„Budeš tu aj zajtra?“ spýtal som sa potichu Toma.

„Už sa ma to pýtaš štvrtýkrát…“ zasmial sa Tom.

„Ja sa len uisťujem.“ Povedal som a pritiahol som si perinu k brade.

„Budem tu…“ ozvalo sa mi pri uchu „…a teraz spi,“ zašepkal Tom a ja som pomaly zaspal…

(Tom)

Sadol som si k Billovej posteli a pozoroval som ho, ako zaspáva. Spokojne oddychoval. Natiahol som k nemu ruku, že ho pohladkám po tvári, keď vtom akoby som sa zasekol a nemohol som sa pohnúť. Zrazu som sa akoby zvláštnou mocou zdvihol a bol som čoraz vyššie a vyššie, až som sa ocitol v obrovskom svetlom priestore plnom rôznofarebných oblakov.

„Dokázal si to,“…povedal hlas za mnou a ja som sa otočil, ale nikoho som nevidel.

„Čo som dokázal??“ spýtal som sa.

„Dokázal si, že vieš milovať a že sa dokážeš povzniesť nad veci, ktoré by mnohý ľudia nedokázali prekonať. Tým myslím tvoju smrť. Nezastavil si sa pri tom, že HO už nikdy neuvidíš a bojoval si. Veľmi si to cením, Tom. Dokázal si, že si zaslúžiš druhú šancu.“ Dopovedal hlas a v oblakoch sa zdvihol silný vietor.

„Akú druhú šancu?“ zakričal som.

„Nemôžem ťa ale navrátiť úplne… Budeš ho chrániť…“ dopovedal silný mužský hlas

„Chrániť?!“ zakričal som a nejako mi nedochádzala súvislosť jeho viet…

„Áno, chrániť.“

„Chrániť…“ opakoval som si v duchu, ale z premýšľania ma vytrhla až ostrá bolesť pri lopatkách.

„Leť. Už ťa čaká…“ povedal hlas. Nestihol som mu položiť ďalšiu otázku, pretože som sa vzniesol a pomaly som letel dolu…

(Bill)

Zobudil som sa, sadol som si a pozrel som sa na hodinky. Bolo pol deviatej ráno.

„Tom??“ zašepkal som, ale nikde sa nič nedialo. „Tom???“ skúsil som to znovu, ale znova nič. „Odišiel…čo keď navždy…čo keď ho už neuvidím…čo keď som ho navždy stratil…“ pýtal som sa sám seba tieto otázky. Ľahol som si späť do postele, zavrel som oči a v hlave sa mi mihali obrázky udalostí, ktoré sa stali za tento mesiac… chvíľu som takto odpočíval. Potom som sa zdvihol a zišiel som do kuchyne. Z drezu som vybral jeden hrnček a spravil som si kakao. Oprel som sa chrbtom o drez a usrkol som si z teplého nápoja. Zrazu kuchyňu zaplavila modrá žiara, v ktorej sa objavil Tom. Hrnček dopadol na zem a rozbil sa. Fascinovane som sledoval to, čo sa dialo predo mnou. Tom pomaly vystúpil z žiary a veselo sa na mňa usmial.

„Tom?“ povedal som a zvláštne mi preskočil hlas. Tom sa prestal usmievať.

„Ty ma vidíš?“ spýtal sa šokovane. Pomaly som k nemu prišiel a prstami som sa jemne dotkol jeho tváre. Po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Slzy šťastia. Tom ma objal.

„A-ako to??“ spýtal som sa ho medzi vzlykmi. Tom sa pozrel hore.

“ To on…“ zašepkal a ja som ho ešte pevnejšie objal, ale niečo mi v tom prekážalo. Potom som si všimol veľkých bielych krídel, ktoré som predtým nezaregistroval, pretože som bol v šoku. Spýtavo som sa pozrel na Toma a ten sa otočil. Nadvihol jedno obočie a tiež sa ich dotkol prstami.

„Zavadzá to…“ povedal a ja som sa musel zasmiať. V tom krídla zmizli, žiara sa tiež vytratila a ja som sa pritisol k Tomovi a konečne som ho po tým dňoch znova pobozkal…

Všetko, čoho sa dotkne láska, je zachránené od smrti.
Romain Rolland

konec
autor: Lenkka
betaread: Janule