Stretli sme sa na Vianoce 25.

autor: Jasalia

Ahoj dievčatá! Trochu som sa omeškala, bo som nestíhala a nevládala, ale za odmenu som sa teraz trochu buchla po klávesnici, a tak je táto časť predsa len o niečo dlhšia. Tak príjemné čítanie!

Keď prišiel na rad Gordon so svojou kapelou, chalani sa už skvele bavili. A to aj napriek tomu, že im k tomu nepomohol žiaden alkohol. Stačila skvelá hudba a dobrá spoločnosť. Géčka si už vyslovené čumenie na Toma odpustili, no občasné pohľady si odpustiť nemohli. Veď Bill bol ich najlepší kamarát, poznali sa už niekoľko rokov a za ten čas sa ani raz netváril tak zamilovane. No potom si uvedomili, že tu o ňom aj tak nič nezistia a keď prišiel na pódium Billov otčim, všetci sa konečne začali venovať už len zábave. Museli predsa poriadne fandiť!

O polnoci bolo slávnostné privítanie nového roka a potom mali koncerty ešte pokračovať. Posledné sekundy odrátal práve Gordon spoločne s organizátorom a krátko na to už oblohu ožiaril novoročný ohňostroj. Bill sa vtedy otočil k svojmu priateľovi a so zamilovaným úsmevom sa nechal vtiahnuť do jeho náručia, aby mohli spoločným bozkom privítať Nový rok. Potom sa mu stúlil do náručia a sledovali nádheru na oblohe. Andreas so Samim si tiež venovali bozk a pokračovali v ňom až dovtedy, kým im Tom šťuchnutím nepripomenul, že sú stále na verejnosti a mali by sa podľa toho aj správať. Jeho pohľad potom padol aj na Géčka. Slušne stáli vedľa seba a sledovali ohňostroj. Až keď niektorý rozjarený návštevník vrazil do jedného z chalanov a ten sa pohol, s prekvapením si všimol, že sa držia za ruky. Bill si jeho pohľad všimol a na jeho spýtavý pohľad odpovedal len vyzývavým úsmevom. Krátko na to za nimi prišiel aj Gordon a zatiaľ čo sa zvítaval s Tomom a jeho priateľmi a prial im všetko najlepšie, Géčka len nechápavo čumeli. Aj ich Bill obdaroval len úsmevom, ktorým napovedal, že im to vysvetlí neskôr.

O niečo neskôr, keď ich všetkých už omrzelo postávať na mraze a posledná vystupujúca kapela nebola pre nich dostatočne zaujímavá, sa rozhodli námestie opustiť. Predrali sa do jednej z bočných uličiek, a keď s prekvapením zistili, že parkujú len kúsok od seba, vybrali sa spoločne k svojim autám.

„Dúfam, že ideš s nami,“ ozval sa Georg, keď sa konečne dostali k jeho autu. Tom sa nechápavo pozrel z jedného na druhého, no Bill ho obdaril len bozkom na kútik pier a svoju pozornosť obrátil späť na svojich kamarátov.

„Môžu ísť aj chalani? Teda, ak nemajú nič iné…“ otočil sa na nich a oni len nechápavo pokrútili hlavami.

„O čo ide?“ vyzvedal Andreas a Bill sa rozhodol mu odpovedať.

„S chalanmi sa zvykneme zašiť u Gea. Majú veľký dom na okraji mesta a jeho rodičia zvyknú tieto sviatky tráviť v zahraničí, takže máme celý dom len pre seba. A nikde nablízku nie sú žiadni nepríjemní susedia, ktorí by chceli volať políciu, keby sme boli trochu hluční.“

„To znie dobre.“

„To áno. Tak čo, môžu sa pridať?“ spýtal sa Bill opäť a Geo, po rýchlej očnej interakcii s Gustavom, prikývol.

„Fajn. Poďte za mnou. Bill, ideš s nami? Kde máte auto?“

„O ulicu ďalej. Prečo chceš, aby som šiel s vami?“

„Lebo sme zvedavý, preto. Musíš nám porozprávať, ako si sa zoznámil s Tomom a odkiaľ ho Gordon tak dobre pozná!“ informoval ho Gustav a on len prevrátil oči. Myslel si to, ale dúfal, že to počká aspoň do rána. Aj to chcel poznamenať, ale Gustav ho predbehol, keď vyslovil vetu, ktorou ako keby čítal jeho myšlienky.

„Nie, nepočká to do zajtra. Za prvé sme príliš zvedaví a za druhé chceme vedieť, koho si to vedieme domov.“

„Ój! Si zlý. Ale chápem. Ale pôjdete pomaly, nie že sa pokúsite Tomovi ujsť!“

„Och, ako keby si mu nemohol zavolať a navigovať ho, keby sa tak stalo. Poď, odvezieme toho tvojho Toma k autu, vy dvaja nás dobehnete, je to kúsok,“ inštruoval ešte Andyho a Samiho a potom všetci nasadli do auta. Tom len začudovane pokrčil plecami, no nasledoval Billa a aj on si sadol do auta, ktoré ho malo odviesť o ulicu ďalej. Celé sa mu to zdalo trochu čudné, možno dokonca smiešne, ale boli to Billovi najlepší priatelia, a tak sa podvolil. Keď ho vysadili pri jeho aute, jeho miláčik sa s ním rozlúčil bozkom a potom poctivo počkali, kým naštartoval svoje auto. Andreas a Sami sa k nemu pripojili len o chvíľu neskôr, obaja sa usadiac dozadu pekne jeden vedľa druhého. V aute bola poriadna zima. Bodaj by nie, keď teplomer ukazoval mínus šesť stupňov. No, vždy lepšie ako predchádzajúce dni. Len čo sa chalani usadili, rozišiel sa dopredu. Keď sa priblížil k Georgovmu autu, rýchlo preblikol diaľkovými svetlami, aby ho upozornil, že je pripravený vyraziť. O chvíľu neskôr si to už šinuli smer Georgov domov.

Cesta ubiehala v kľude. Cesty boli takmer prázdne, v rádiu hrala príjemná hudba a Andreas si neodpustil rýpavú poznámku na adresu Billových priateľov. No áno, tí dvaja boli skutočne niečím zvláštni, ale možno to bolo len tým, že ich ešte nepoznali. Tom sa pri tej myšlienke sám nad sebou uškrnul. Na jednej strane si myslel to isté, čo jeho priatelia, no na strane druhej to boli priatelia Billa a keďže on si obľúbil Andyho a Samiho, bolo by fér, keby Tom dal Géčkam aspoň šancu. Čudné, táto láska. Niečo také ho pri žiadnej predchádzajúcej známosti ani nenapadlo.

Georg zrazu vyhodil blinker a začal odbočovať ku krajnici. O kúsok ďalej stála policajná hliadka, ktorá ich oboch odvolala ku krajnici. Tom poslal cez spätné zrkadlo krivý úsmev svojim priateľom na zadnej sedačke a zastavil tiež.

O pár minút neskôr si Tom gratuloval, že vynechal alkohol a Billov kamarát evidentne tiež, pretože ich cesta mohla v pokoji pokračovať. O ďalších pár minút Georg odbočil z hlavnej cesty a konečne si to namieril k svojmu domovu. Chalani si s údivom vydýchli, keď si uvedomili, že sa dostali snáď do tej najluxusnejšej časti mesta. Domy tu boli poriadne ďaleko od seba, schované ďaleko za plotom.

„No páni, ten Georg musí byť poriadne prachatý!“ vydýchol Andreas, keď auto menovaného mladíka zastavilo pred jednou z mohutných kovových brán a tá sa začala otvárať.

„Skôr jeho rodičia,“ opravil ho Sami, no on len pokrútil hlavou.

„To je jedno. Ale teraz sa už nečudujem, že si chcel o nás najskôr pohovoriť s Billom. Aj ja by som sa bál k sebe pozvať cudzích ľudí, keby som býval v takomto paláci. Úprimne, keby tomu tak bolo, nikdy by som si nikoho cudzieho do domu nepozval. A aj priateľov by som si najskôr preveril.“

„No ty isto,“ neveril mu Tom, na čo sa Andy samozrejme urazil. Sami sa svojho milého samozrejme zastal.

„To nevadí. Andy je len dobrák od kosti. Jeho by zrejme ani nenapadlo, že by ho niektorý z jeho priateľov mohol okradnúť,“ vyhlásil, na čo sa Andy nadmul pýchou a Sami si s Tomom vymenili cez spätné zrkadlo veľavravné pohľady. Než si to však Andy stihol všimnúť, rýchlo mu venoval pusu a zamilovaný úsmev. V tej chvíli však už Tom parkoval auto na okraji príjazdovej cesty. Všetci vystúpili a Andy nezabudol ani vziať fľašu šampanského, ktorá doteraz odpočívala v aute.

„No, som zvedavý, ako to dnes celé dopadne.“

Zatiaľ čo Tom sa bavil so svojimi priateľmi, Bill sa len tajomne usmieval a hral sa na neviniatko. Jeho priateľov to však neoklamalo.

„Tak to vyklop. Kto to je, odkiaľ sa poznáte, ako dlho sa poznáte a odkiaľ ho pozná Gordon?“

„Spoznali sme sa na Vianoce v posilňovni…“ začal Bill zľahka, očakávajúc neveriacu reakciu. A tej sa dočkal ešte skôr, než stihol vôbec dokončiť.

„Netrep!“ prerušil ho Gustav zostra, na čo sa on len zasmial.

„Čo sa ti nezdá?“ spýtal sa nevinne, poriadne sa premáhajúc v tom, aby sa nerozosmial. Presne toto čakal. A aj sa dočkal.

„Ja neviem. Ty, posilňovňa a k tomu rovno na Vianoce? Už samo o sebe táto kombinácia nejde dokopy. No a keby som to pozrel z druhej strany, tak ty si sa nikdy k nikomu po týždni takto nelísal.

Ty si sa nikdy k nikomu takto nelísal ani po niekoľkých týždňoch!“

„No a napriek tomu je to tak.“

„Tak mi povedz, čo si ty robil v posilke?“

„Ty, možno tam šiel práve preto, aby si tam niekoho nabalil!“ zapojil sa do debaty Georg a Gustav mu za to venoval rýchly pohľad.

„Jedine tak,“ súhlasil, na čo sa Bill nafúkol. Tak toto rozhodne nečakal.

„Héj! No tak sorry, chalani, ale až taký zúfalý nie som! Šiel som si tam zacvičiť. A neviem, čo je na tom také čudné. Ja viem, že nevyzerám ako športový typ, ale to neznamená, že to tak musí aj ostať. Chcel by som trochu spevniť svaly, aby ste vedeli. A bol som tam na Štedrý deň, lebo som chcel na chvíľu vypadnúť z domu a nebolo kam. A túlať sa vonku na tom mraze sa mi nechcelo. Tak som šiel do posilky a tam som sa zoznámil s Tomom. Pozval ma k sebe a…“

„Čo?????“ ozvalo sa dvojhlasne z predných sedačiek a do Billa sa zavŕtali dva páry šokovaných očí. Hoci Gustavove len cez spätné zrkadlo, ale predsa len dostatočne dôrazne.

„Dúfam, že si nešiel!“ ozval sa nahevane Gustav.

„Jasné, že nešiel. Je to Bill, on by predsa niečo také nikdy neurobil,“ zastával sa ho Georg dôrazne, no stačil mu pozornejší pohľad do chlapcovej tváre, aby sa jeho sebaistý hlas začal postupne strácať, až nakoniec zmĺkol úplne.

„Nešiel si, však nie?“ ozval sa po chvíli, keď sa mu prvotný šok podarilo ako – tak predýchať.

„A ak šiel?“ pípol neisto najmladší a oči zabodol niekam do podlahy. Už už očakával, že mu poriadne vynadajú, a keď začalo auto odbočovať ku krajnici, jeho srdiečko sa zovrelo skutočným strachom. Nie že by si myslel, že mu jeho kamaráti skutočne ublížia… Len nechcel, aby sa naňho hnevali alebo aby si mysleli niečo zlé o Tomovi.

„Ja…“

„Teraz chvíľu mlč. Zastavujú nás policajti,“ prerušil ho Gustav a jemu náramne odľahlo. Dúfal, že kým ich prepustia, chalani na jeho prehrešok zabudnú, no nestalo sa – len čo sa opäť pohli, Georg sa otočil k nemu a vyzývavo sa naňho pozrel, dávajúc mu tak jasne najavo, že má pokračovať.

„Tak?“

„Ja… Nič zlé som neurobil. A ani Tom nie. Je strašne fajn. V posilke sa mi venoval a všetko mi ukazoval a potom mi dal najesť a boli sme sa prejsť. A potom znovu. A dnes som šiel k nemu a tiež bol ku mne moc milý,“ bránil ich oboch, no jeho priateľov to vôbec neupokojilo, ba práve naopak.

„Počkať. Ty si bol predsa medzi sviatkami u starkého. A tvrdil si, že si tam bol celý čas! To si mi klamal?“

„Jasné že nie, Gusti! Prečo to hovoríš?“

„Pretože podľa tohto to vyzerá, že si sa s Tomom videl tak tri krát…“

„Štyri…“ pípol tíško Bill, no jeho priateľa to nezastavilo.

„Fajn, tak štyri. Chceš mi tvrdiť, že štyri stretnutia pri všetkej počestnosti stačili na to, aby ste sa s tým chalanom tak zblížili? Že ste sa celý čas len tak držali za ručičky a rozprávali sa a aj to stačilo na to, aby ste teraz vyzerali ako dve hrdličky?“

„No… ja netvrdím, že sme sa len držali za ruky…“ priznal takmer nečujme, no oni ho začuli a obdarovali ho ďalším šokovaným pohľadom.

„Billí!“

„Čo? Ja nie som z cukru! A tiež mám svoje potreby. A…“

„Čo?“ ozvalo sa dvojhlasne a on sčervenal ako také rajčiatko.

„No… chcem tým povedať, že… sa predsa môžem trochu bozkávať. S niekým. Napríklad s Tomom. S ním sa bozkáva veľmi dobre. A stará sa o mňa. Nikdy by neurobil nič, čím by mi ublížil. A som už dospelý, na to ste tiež akosi zabudli. Môžem sa bozkávať, s kým chcem. A mohol by som robiť aj omnoho viac, keby som chcel. Napríklad s Tomom, ak by som chcel. Alebo s kýmkoľvek. Len som nikdy doteraz nechcel. Ale… možno… s Tomom….“ priznal potichúčky a očakával, akú reakciu to u jeho priateľov vyvolá. No tí si len vymenili pohľady a nakoniec sa len usmiali.

„Ty si doňho fakt zamilovaný, čo?“ ozval sa blondiak sediaci za volantom a opäť vyhľadal v zrkadle jeho pohľad. Bill sa neisto pozrel do jeho očí, no tento krát v nich nevidel žiaden hnev, ale iba láskavé pochopenie. Miesto odpovede preto len so zamilovaným úsmevom pokýval hlavou.

„Strašne. Ja… on… je vážne úžasný. A tiež ma má rád. Stará sa o mňa, je ku mne vážne dobrý a milý a nikdy by mi neublížil. Keď ho spoznáte, som si istý, že si ho obľúbite. Sľubujem,“ vyznal sa Bill a tento krát už so šťastným úsmevom pokyvoval hlavou, aby ich presvedčil. Chalani si opäť vymenili pohľady a pokrútili nad ním hlavami, no nakoniec sa predsa len zasmiali.

„Fajn, ty dospelý. Dáme mu šancu. Ale poriadne si ho odsledujeme. A teraz nám už konečne povieš, odkiaľ ho pozná Gordon? To si ho už stihol zoznámiť aj s rodičmi?“

„Nie, to nebolo treba. Vlastne je dosť možné, že by sme sa skôr či neskôr aj tak stretli. Tom je totiž Gordonov študent. Učil sa uňho hrať na gitaru. A Gordy si ho nevie vynachváliť. Vraj bol najlepší.“

„Bol?“

„No… áno. Pre dvoma rokmi mal autonehodu a ešte nie je úplne v poriadku. Ale bude, tým som si istý. Pomôžem mu!“ zanietene sa dušoval, na čo sa chalani znovu zasmiali.

„A aby toho nebolo málo, tak jeho otec sa oženil s Gordonovou bývalou manželkou,“ odhalil aj posledné informácie, na čo sa mu od priateľov dostalo pobaveného smiechu.

„No tak to je teda ozaj prekvapenie. A ty si ho fakt nikdy pred tým nevidel? Ani nikde na fotke alebo tak?“

„No… nie. Aspoň si nepamätám. Teda… aspoň myslím, že nie. Určite som nikdy nevidel nikoho s takými vlasmi.“

„A si si istý, že také vlasy mal aj pred tým?“

„No… nie. Gustav, ty si génius!“

„Ja viem. Ale som rád, že si to uvedomuješ aj ty. Tak na čo si prišiel?“

„Zatiaľ na nič. A je pravda, že som si Gordonove fotky nikdy nijako zvlášť neprezeral. Ale marí sa mi, že na nich bol nejaký chalan s dredmi. Zdal sa mi celkom fešák. To by bola haluz, ak by to bol on!“

autor: Jasalia