Stretli sme sa na Vianoce 24.

Tom sa usadil späť k stolu a ospravedlňujúco sa usmial na Billa. Tešil sa na spoločný čas osamote a veril, že on je na tom rovnako. Bol, ale neplánoval sa tým nechať odradiť.

„Ešte budeme mať príležitosť byť sami. A tvoji priatelia sú fajn. Bude zábava!“

„No, tým si nie som istý…“

„Ále si! Veď preto sú to tvoji priatelia. Tak ich slušne pohostíme a budeme sa baviť,“ uistil ho Bill s úsmevom a Tom ho za to odmenil bozkom. Ten chlapec bol jednoducho úžasný! Ani jeho najdlhšia známosť tak nerešpektovala jeho priateľov, dokonca ani Andreasa, hoci vedela, že je to jeho najlepší priateľ. Ale Bill bol samozrejme vo všetkom úžasný. Rýchlo sa nahol ponad stôl a venoval mu zamilovaný bozk.

„Ďakujem,“ šepol ešte, no kým sa stihli opäť ponoriť do bozku, dvere sa otvorili a do bytu sa vovalil Andreas so Samim v závese.

„Billííííí!“ kričal chlapec už od dverí a len čo sa mu podarilo zbaviť sa topánok a bundy, vrhol sa naňho a prudko ho objal. „Som tak rád, že si tu. Tom bol bez teba úplne bez nálady. Je do teba úplne pobláznený,“ priznával mu, zatiaľ čo ho zvieral v náručí. Bill mu objatie s úsmevom opätoval a pohľadom pritom vyhľadal Tomovu červenajúcu sa tvár.

„To som rád. Aj mne chýbal,“ priznal, pozerajúc sa Tomovi priamo do očí.

„Och, to je také sladké. Ste ako dve hrdličky. Skoro by som vám to závidel, ale našťastie mám Andyho. Och, káva, dal by som si. Môžem? Potrebujeme vydržať do rána. Ideme na námestie, budú tam koncerty, hovoril ti Tom? Bude tam hrať aj skupina, v ktorej hrá Tomov bývalý učiteľ hry na gitaru. Je skvelý. Nie na veľké koncerty, ale na dobrú zábavu určite. Zabavíš sa, uvidíš,“ rapotal Sami, zatiaľ čo sebe a Andymu chystal kávu. Vôbec mu pri tom neprekážalo, že nikoho z nich nepustí k slovu. Až keď si všimol pobavené úsmevy oboch chlapcov, zarazil sa.

„Čo?“

„Bill Gordona pozná. Je to jeho nevlastný otec,“ priznal Tom a jeho kamarátom padla sánka.

„No poteš Pánboh. To je teda šťastie. To je, akoby si chodil s dcérou svojho šéfa. Ešte horšie! Veď on ťa pozná už dlhé roky! A že niektoré neboli práve najšťastnejšie,“ neodpustil si poznámku Andy, na čo dostal od svojho priateľa herdu do ramena.

„Ty fakt nevieš, kedy držať ústa!“ oboril sa naňho a potom sa ospravedlňujúco usmial na Billa.

„Andyho si nevšímaj. Tom je úžasný priateľ a teba miluje. Jeho minulosť je nepodstatná. Keby na nej záležalo, ja by som s Andym určite nebol. Ale som a klape nám to. Teda, väčšinou. Musím byť trpezlivý,“ informoval ho Sami, akoby tam jeho priateľ ani nebol a nič nepočul. Ten to ale počul.

„Tak ty musíš byť trpezlivý?“ ozval sa nadurdene a bol rozhodnutý poriadne sa uraziť, no jeho miláčik presne vedel, čo naňho platí. Rýchlo ho objal okolo pása a sladko sa naňho usmial.

„Nehnevaj sa, láska. Vieš, že ťa aj tak milujem. Si len občas trochu prostoreký. Ale keby si nebol, už by si to nebol ty. Len, vieš, nemal by si pred Billom spomínať Tomovu divokú minulosť. Mohlo by ho to vystrašiť. A to nechceme. Ale ty si múdra hlavička. Ty to chápeš, však?“ prihováral sa mu, pohľad z očí do očí, priam hypnotický hlas a keď nakoniec pokýval hlavou na znak súhlasu, on automaticky prikyvoval tiež. „Myslel som si to. Milujem ťa,“ dodal ešte Sami a rýchlo Andyho pobozkal. Ten bol taký omámený, že mu bozk bez protestov opätoval, úplne zabúdajúc, kde sa nachádza.

Tom s Billom len nechápavo pozorovali, čo sa to pred nimi deje. Kým sa tí dvaja bozkávali, rýchlo sa pozreli na seba a mali čo robiť, aby nevybuchli od smiechu. Bill sa preto radšej rýchlo vytratil do izby, aby sa mohol upokojiť. To však asi nemal robiť, pretože Sami sa o malú chvíľu vybral za ním.

„Ale, ale! Rozhádzaná posteľ! Tu sa niečo dialo!“

„Čo? Niéééé! Nič sa nedialo. Naozaj. Čo by sa malo?“ bránil sa Bill, no jeho to nepresvedčilo. Minimálne sa tak tváril.

„No čo. Netvrď mi, že sa nemalo čo. Je na míle ďaleko vidieť, ako to medzi vami iskrí. Stačí, keď sa k sebe priblížite a obzerám sa po hasiacom prístroji,“ informoval ho a Bill nevedel, či sa má skôr červenať alebo rehotať.

„To ale stále nič neznamená. Sme obaja dospelí a vieme sa ovládať. Poznáme sa presne týždeň. To je ešte príliš skoro na nejaké intímnosti.“

„Isteže. A to, čo ste tu predvádzali na Štefana…“

„ČO???!!!“ zvolal šokovane Bill, keď si uvedomil, že ich minimálne Sami videl pri ich intímnej chvíľke a vtedy sa zarazil aj on.

„Ups… sorry?“

„A potom, že kto nevie, kedy má byť ticho,“ podpichol ho Tom, ktorý však nepovažoval za potrebné sa hanbiť. Nebolo kedy, keď sa zabával na ich rozhovore.

Sami sa na oboch ospravedlňujúco usmial a potom tento úsmev venoval aj svojmu miláčikovi. Ten k nemu natiahol ruku, a keď ju chlapec prijal, pritiahol si ho do náručia, aby mu mohol vlepiť bozk na spánok.

„Ale ako povedal môj priateľ, sme obaja dospelí a vieme sa ovládať. Len sme si na chvíľku ľahli. Myslím, že keby sme tu niečo vyvádzali, tá posteľ by bola rozhádzaná omnoho viac. Minimálne tak, ako ste ju rozhádzali svojho času vy dvaja,“ pripomenul svojim priateľom časy dávno minulé, keď ešte Sami obýval jeho byt. Ten sa už ako tak spamätal zo svojho faux pas a musel si rýpnuť.

„Nezáviď. Aj ty sa dočkáš. Ak si to dovtedy nepokazíš, samozrejme.“

„To sa určite nestane,“ bránil si Toma Bill, ktorý sa mu medzičasom stúlil do náručia. „Už ste si vypili kávu? Nemali by sme vyraziť?“ pripomenul im, keď mu pohľad padol na hodiny ukazujúce desať hodín. Vedel, že Gordon má začať svoje vystúpenie niekedy okolo pol dvanástej, ale pred ním mali byť ešte ďalšie kapely a on si ich chcel vypočuť.

„Jasné, ale počkaj chvíľu. Idem si to vypiť. Nemôžem isť bez kávy. Zaspal by som. Nie som zvyknutý byť tak dlho hore,“ vyštartoval Sami do kuchyne, sprevádzaný pobaveným smiechom.

„Héj, pohni si s tou kávou!“ ozval sa o pár minút neskôr Tom, keď si uvedomil, že Sami svoju kávu len pochlipkáva a poctivo ju zajedá koláčikmi.

„Nemôžem. Ak by som ju exol, musel by som za chvíľu na záchod. Ale ak ju vypijem pomaly a zajem ju, tak to bude v poriadku.“

„To je možno pravda, ale toto jesť nebudeš. Už si ich zjedol viac než dosť. Tieto zákusky sú pre Billa,“ vytiahol mu tanier spod ruky priamo vo chvíli, keď sa chlapec naťahoval po ďalšiu dobrotu. „Tam si daj čips.“

„Och, čipsy mám aj doma.“

„Super. Tak to konečne dopi, nech môžeme vyraziť. Na námestí bude určite niečo otvorené a možno tam budú aj nejaké „Toi Toi-e“, pre prípad potreby,“ podpichol ho Tom, na čo Sami nahodil namosúrený výraz, no konečne dopil kávu a vstal.

„Si hnusný! Idem na záchod!“ Všetci sa zasmiali, no nasledovali jeho príklad, aby ich príroda neprekvapila v najnevhodnejšej chvíli. Bill si šiel samozrejme prepudrovať nos, vraj aby bol krásny čo najdlhšie, a konečne mohli vyraziť.

O pár minút neskôr Tom zaparkoval v jednej z bočných ulíc na jednom z posledných voľných miest a odtiaľ sa pešo vybrali na námestie. Už z diaľky bola počuť hudba a cestou stretávali stále ďalších ľudí, mieriacich rovnakým smerom. Niektorí vyzerali, akoby oslavovali už dávno, pár si cestou pripíjalo priamo z fľaše, no všetci mali dobrú nálade.

„Zákaz nosenia alkoholu na námestie! Za porušenie hrozí pokuta!“ oznamoval nápis na konci ulice a vedľa neho stála nádoba na fľaše. Niekto to poslúchol, niekto nie, no Andreas bol v tej chvíli rád, že svoju fľašu šampusu zabudol v aute.

„Sú tu!“ informoval Bill Toma, keď si prečítal správu, ktorá sa mu objavila na mobile. Ten sa usmial.

„To je super. Ako ich nájdeme?“

„Sú blízko pódia. Takže sa musíme predrať.“

„Eee… kohože to ideme hľadať?“ pridal sa k rozhovoru Andreas a Sami na súhlas dôrazne pokyvoval hlavou.

„Mojich dvoch kamarátov. Sú skvelí, uvidíte. Len ich musíme nájsť. Tak poďme, bude to fuška.“

„Čo??? Ehm… Ups, fakt. Je to tu narvané. Tam sa chceme aj nejako dostať?“ škrabal sa Andy po hlave, keď si konečne všimol preplnené námestie.

„No, budeme musieť. Tak lakte od seba a poďme do toho.“

Tom chytil Billa za ruku a nechal sa ním viesť. Mladík si to namieril popri kraji, kde bolo najmenej ľudí, a až keď sa dostali bližšie k pódiu, začal sa predierať pomedzi ľudí a hľadať svojich priateľov. Sem – tam sa ohliadli, aby sa uistili, či nestratili ostatných dvoch priateľov, no tí sa ich držali ako kliešť. Keď konečne našiel svojich priateľov, vrhol sa im do náručia a oboch ich poriadne vyobjímal.

„Chalani, tak rád vás vidím. Ako sa máte? Už ste tu dlho?“ štebotal, no hneď, ako ich pustil, svoju ruku opäť vložil do tej Tomovej. Priatelia ho informovali, že sa majú samozrejme fajn, ale potom si všimli jeho pohyb a okamžite zmĺkli.

„Bill! Nechceš nám ty niečo povedať?“ spýtal sa štíhlejší z mladíkov a ukázal na jeho ruku. Bill sa nevinne pousmial a očami pozeral niekam vpravo hore, aby tak navodil výraz absolútnej nevinnosti.

„Samozrejme, že chce. Nevie sa dočkať toho, aby sa mohol pochváliť. Evidentne si našiel chalana. A je doňho taký pobláznený, že ho považuje za toho najúžasnejšieho na svete,“ poznamenal lakonicky druhý z chlapcov a Bill okamžite nahodil otrávený výraz.

„Gustav, ty vždy pokazíš každú srandu,“ oznámil mu naoko naštvane, no potom sa na jeho tvári opäť objavil nadšený úsmev. „Ale máš úplnú pravdu. Toto je Tom, môj priateľ. A skutočne je úžasný, aby si vedel. Ale to zistíte aj vy dvaja, len čo ho lepšie spoznáte. A toto sú jeho dvaja najlepší priatelia, Andreas a jeho priateľ Sami. A toto sú zas moji dvaja najlepší priatelia Georg a Gustav,“ predstavil ich navzájom. Všetci si potriasli rukami, no najviac záujmu sa samozrejme sústredilo na Toma. Po pár minútach zízania mu to už začínalo byť nepríjemné, no rozhodol sa to vydržať. Aspoň ešte chvíľku. Ešte aspoň chvíľočku…

„Ehm… tam vpredu je koncert. Nemohli by ste sa pozerať naň? Začína mi to byť tak trochu… ehm… nepríjemné…“

autor: Jasalia