Stretli sme sa na Vianoce 22.

Tom bol nervóznejší ako pred prvým sexom. A že vtedy bol nervózny fakt poriadne. Ale teraz… teraz to bolo omnoho intenzívnejšie. A to sa s Billom videli dohromady tak trikrát! A potom sa štyri dni nevideli. A boli to tie najdlhšie štyri dni, aké kedy zažil. Bill mu neuveriteľne chýbal. Chýbal mu jeho hlas, smiech, jeho vôňa, úsmev, pohľad jeho nádherných očí, dotyk jeho jemných rúk a vôbec jeho prítomnosť. Ako je možné, že si naňho tak rýchlo a tak veľmi zvykol? Ako mu mohol až tak chýbať? Ale stalo sa, a tie dni bez Billa boli preňho priam utrpením. A teraz tu stál, hľadel do svojej skrine a cítil sa bezmocne. Hľadal niečo, čo by sa Billovi páčilo, no zatiaľ neúspešne. Čo si mal obliecť? Nemal nič poriadne. „To ako fakt?“ napadlo ho, keď si uvedomil, že nikdy predtým takto nerozmýšľal. Vo svojom oblečení sa cítil pohodlne, a to bolo najdôležitejšie. Buď sa to jeho partnerke páčilo, alebo nie. A keď nie, tak mu to bolo aj tak jedno. Ale Bill bol niečo iné. Bol špeciálny.

Spomínal na ich nekonečné telefonáty o ničom. Nikdy pred tým sa s nikým toľko nerozprával. A už tobôž nie so svojimi známosťami. Ani s tou najdlhšou nie. Veď o čom sa s nimi mal baviť? Ale s Billom si mal vždy čo povedať. A pritom sa bavili prakticky o ničom. O počasí, o tom, čo jedli, ako sa vyspali, čo pozerali v telke, alebo len tak o ničom. A bolo to fajn. Ak by mu predtým niekto tvrdil, že len tak sa s niekým rozprávať je také príjemné, vysmial by sa mu. Ale teraz už nie.

Vytiahol zo skrine tmavé džínsy, ktoré síce boli rovnako veľké ako všetky ostatné, ale zároveň pôsobili najelegantnejšie. K tomu si vzal čierne tričko, ktoré vyzeralo tak, akoby mal na sebe biele tričko s dlhým rukávom a na ňom druhé – tmavé – s krátkym. K tomu čiernu mikinu, šatku a bol spokojný. No čo, aj tak nič lepšie nemal.

Spomenul si na ich ranné správy. Boli fakt infantilné a nikdy by nikomu nepriznal, že ich skutočne písal on, ale…

„Dobré ráno, slniečko. Kde si? Chýba mi tvoj úsmev.“

„Pozri sa na oblohu. Usmievam sa len na teba.“

„Dobré ráno, slniečko! Treba vstávať! Chýbaš mi na oblohe.“

„Nemôžem vstávať. Je mi zima. Nemá ma kto zohriať.“

„Stačí povedať a prídem ťa zohriať ja…“

„Dobré ráno! Dúfam, že si sa vyspal do ružova.“

„Vyspal. Mal som krásne sny.“

„A čo sa ti snívalo?“

„O tebe.“

„Tak to sme boli celú noc spolu.“

Tom sám nad sebou pokrútil hlavou, no zasnený úsmev mu z tváre nezmizol. Myšlienky sa mu zatúlali aj k tým večerným sms-kám, no na tie si zakázal myslieť. Obával sa totiž nepríjemného problému v nohaviciach. Nikdy pred tým by ho ani len vo sne nenapadlo, že by ho mohla vzrušovať predstava polonahého muža ležiaceho v jeho posteli. Dokonca ani vtedy nie, keď si po prvý krát pripustil, že by bol ochotný skúsiť vzťah s rovnakým pohlavím. Ale Bill… ten ho vzrušoval, aj keď bol oblečený. A on sa ho už nevedel dočkať.

„Kedy prídeš?“ poslal mu správu, keď už mal pocit, že sa od nervozity zblázni. Odpoveď prišla takmer okamžite, no v prvej chvíli ho úplne zmiatla. Obsahovala totiž len pár čísel.

„60, 59, 58, 57…“ čítal Tom a nechápal. A potom mu to došlo. Bill sa blížil každou sekundou. Srdce mu vynechalo pár úderov, než sa rozbehlo priam neuveriteľnou rýchlosťou. Schmatol bundu, topánky obúval takou rýchlosťou, až sa skoro natiahol na podlahu, a už letel dole schodmi. Vybehol von práve vo chvíli, keď Bill otváral dvere na aute a chystal sa vystúpiť. Bežal mu naproti a len čo bol bezpečne vonku, prudko si ho strhol do náručia, aby ho mohol vášnivo pobozkať. Bill na krátku chvíľu zamrzol od prekvapenia, no vzápätí mu bozk s rovnakou vášňou opätoval. Objal ho oboma rukami okolo krku a od samého šťastia sa začal usmievať. Tom to rozpoznal a odtiahol svoje pery, aby sa mohol usmiať späť. S jednou rukou na jeho páse a druhou na krku si ho držal v náručí, tváre blízko seba a pohľady zakliesnené do seba, až kým sa úsmev nezmenil na šťastný smiech. Po ňom nasledovali ďalšie bozky. Nežné, maznavé a plné lásky.

„Chýbal si mi,“ vyznal sa mu Tom a Billov úsmev sa rozšíril.

„Aj ty si mi chýbal. Veľmi.“

„Hej, mládenci, nechajte si niečo aj na súkromie,“ neodpustil si poznámku Gordon, keď sa mu zdalo, že sa už zvítali dostatočne. Videl pribiehať Toma a zvedavosť ho donútila pozrieť si ich zvítanie zblízka. Bol na to zvedavý, keďže Toma poznal. No ten si ho ani nevšimol, bol úplne zaujatý jeho nevlastným synom. A popravde, ak by jeho slovám doteraz neveril, teraz by ho Tom dokonale presvedčil. Pri jeho slovách sa však Tom od Billa prekvapene odtiahol, no len tvárou, teraz červenou ako zrelá jahoda. Svojho milého ale z náručia nepustil, skôr si ho k sebe ešte viac pritiahol, premiestniac aj druhú ruku na jeho pás. Akoby sa zľakol, že mu ho chce vziať a odviesť preč. Dosť ho to pobavilo.

„Kľud! Ja ti ho neodvediem,“ zasmial sa a Bill hanblivo zaboril tvár do Tomovho krku.

„Ani by som sa nedal,“ zahundral Bill a Tom sa zatetelil blahom.

„Ani ja by som ťa nedal,“ šepol mu späť tak, aby to Gordon nevidel, no ten to už nepotreboval vidieť. Poznal Toma už dosť dlho na to, aby mu aj za takú chvíľu bolo dostatočne jasné, že to všetko myslí úprimne.

„Bežte sa baviť. A dúfam, že vás uvidím na námestí!“ rozlúčil sa s nimi a odfrčal. Chlapci ostali ešte chvíľu vonku, ako sa od seba od samého šťastia nedokázali odtrhnúť, no napokon ich prebrala svetlica, ktorú niekto predčasne odpálil.

„Poď. Vyžobral som od Katrin nejaké koláčiky a nadelila mi aj niečo dobré pod zub,“ informoval ho, kým si ho za ruku viedol do svojho bytu.

Bill sa len usmieval. Nepotreboval hovoriť. Stačilo, že boli spolu. Len čo sa za nimi zatvorili dvere a oni sa zbavili búnd a čižiem, automaticky sa vrátili k tomu, čomu sa venovali už vonku – k bozkávaniu. Neodtŕhajúc sa od seba sa premiestnili na posteľ. Svet prestal existovať, scvrkol sa len na nich dvoch. Vône, dotyky, chute, zvuky. Tom vyzliekol Billovi sveter a sebe mikinu, aby si mohli byť bližšie, rukami dokonca zablúdil až na jeho nahú pokožku, no ďalej nie. Bill jeho príklad nasledoval, no ani on nemal chuť zájsť ďalej. Nie že by po tom netúžil, no teraz mu to stačilo. Vychutnával si to maznanie. Tú nehu, vášeň, dravosť, bolo to ako zatemnenie mysle. A predsa nezašli ďalej. Nebola v tom túžba po konečnom uspokojení. Len akási pudová potreba si dokázať vzájomnú blízkosť a potrebu. Keď sa jeden druhého dostatočne nabažili, ostali ležať tesne vedľa seba, držiac sa v náručí. Hľadeli si do očí a na tvárach ich šteklil dych toho druhého. Ostali by tak snáď aj navždy, keby ich nevyrušila príroda.

„Som hladný!“

autor: Jasalia